Aukcia umeleckých diel sa musela zastaviť, keď vyšlo najavo, že sú jej súčasťou obrazy stratené za druhej svetovej vojny. Pochádzali zo zbierky židovských majiteľov, ktorej tragickú cestu ovplyvnili francúzski kolaboranti.
Adolphe Schloss bol nemecko-francúzsky obchodník a zberateľ umenia. A mal židovský pôvod, čo v tomto príbehu hrá podstatnú rolu. S manželkou Luciou Haas dávali dohromady diela flámskych a holandských starých majstrov, vrátane tých najznámejších ako Rubens a Rembrandt. Svoju zbierku vystavovali v salóne, ktorý si otvorili v ulici Henriho Martina v Paríži, a požičiavali ju na výstavy. Obrazy zdobili steny ich rezidencie od stropov po podlahy a zbierka bola medzi znalcami cenená pre svoju rozsiahlosť. Keď Adolphe Schloss v roku 1910 zomrel, mala 333 kusov. Vdova ju ďalej budovala a opatrovala až do roku 1938, keď spísala poslednú vôľu a zanechala umelecké diela deťom.
EURópske dejiny sa už v tom čase prehýbali pod stále zosilňujúcim tlakom nacistického Nemecka a Schlossovci vedeli, že ich zbierka je v ohrození. Ukryli ju preto do trezorov na zámku Chambon vo francúzskej dedinke Laguenne, kde mala prečkať vojnu. Kolaborantský premiér Francúzska Pierre Laval mal ovšem nápad predať zbierku Nemcom, aby tým zalepil diery vo vojnou zruinovanom rozpočte, a nijako sa s tým nepáral. Nechal zatknúť dedičov, nariadil vyrabovať trezory a dve tretiny obrazov ponúkol nacistom. Iba 49 diel sa podarilo zachrániť, pod krídla si ich vzal Louvre a po skončení vojny ich zase rodine vrátil. So zvyškom to bolo komplikovanejšie, množstvo artefaktov zmizlo v súkromných zbierkach, ale v priebehu rokov si postupne nachádzali cestu späť k Schlossovcom. A tá cesta stále nie je na konci. V roku 1999 sa rodina znovu stretla s jedným z portrétov od Rembrandta, päť obrazov od holandských majstrov do jej vlastníctva prešlo dokonca až tento rok. A teraz sa v Spojených štátoch objavili ďalšie dva.
Kvetinové zátišia holandského maliara Ambrosiusa Bosschaerta zo 17. storočia boli predmetom aukcie v Apple Tree Auction Center v Newarku v štáte Ohio. Predaj ale zastavil Robert Edsel, zakladateľ nadácie Monuments Men and Women Foundation, ktorej cieľom je návrat umeleckých diel, zabavených za druhej svetovej vojny, do rúk právoplatných majiteľov. Edsel bol presvedčený, že tieto obrazy, ktoré sa našli v opustenej bezpečnostnej schránke v banke v Texase, patria do Schlossovej zbierky. „Mohol by som sa mýliť, ale tá šanca je nula celá nula nula nula nula,“ povedal denníku Columbus Dispatch.
Odvtedy, čo dostal tip, že môže ísť práve o stratené obrazy, a tým, kedy už si ich v Ohiu prezeral, neuplynulo ani 48 hodín. Diela sa podarilo identifikovať vďaka databáze Jewish Digital Cultural Recovery Project Foundation, ktorá obsahovala ich čiernobiele fotografie. Než sa aukciu, ktorá sa mala 12. septembra uzavrieť, podarilo zastaviť, online cenové ponuky na anonymné kvetiny sa „vyšplhali“ k 225 a 3250 dolárom. Diela ovšem môžu mať reálnu hodnotu až jedného milióna dolárov. Každé.
Debbie Godard z aukčného domu uviedla, že jeho pracovníci pred aukciou neuskutočnili znalecký posudok a o zhode s databázou nemali tušenie. Z etických dôvodov nemohla prezradiť, kto presne ich najal, aby obrazy v aukcii predali, prezradila ovšem, že si banky preberajú obsahy bezpečnostných schránok, ktorých majitelia zomrú a päť rokov sa nikto z príbuzných neprihlási.
A ako sa obrazy dostali do Ameriky? Ťažko povedať. Ich posledná stopa na nemeckom území končí 20. alebo 29. apríla, kedy ich svedkovia ešte videli v mníchovskom sídle Führerbau, kde Nemci skladovali ulúpené umenie. Tesne pred príchodom amerických vojsk boli sklepné priestory vyrabované miestnymi a šesť stoviek obrazov zmizlo. Každopádne je dosť možné, že tu Bosschaertove kvetiny zostali, našiel ich niektorý z amerických vojakov a odniesol si ich domov ako suvenír. Do batohu by sa mu obrázky vošli, olejomaľby sú veľké len asi 13 x 20 cm.
