Marcela Rojíčková: Bohunku z Ulice by som v reálnom živote neznášala!
Talentovaná herečka a dabérka Marcela Rojíčková pravidelne prepožičiava hlas americkej herečke Christine Applegate. Od roku 2022 žiari v seriáli Ulica v úlohe Bohunky Duškovej, maminky Žofky.
Myslím, že s Bohunkou z Ulice, ktorú hrám, by som v reálnom živote kamarátka nebola. Táto postava, ako ju napísali scenáristi, bola pre mňa niekedy dosť nepochopiteľná. Verím, že by sme kamarátky neboli. Nie je to úplne moja krvná skupina.
Nemôžem povedať, že by mi niekto vyslovene nebol sympatický. Ale napríklad Mário je dosť vtipný. Alebo moja seriálová dcéra Žofka. S Kačenkou, ktorá ju hrá, sme veľké kamarátky. Dokonca som ju so sebou vzala na akciu projektu Život v kufríku, ktorého zakladateľka Martina Vojtová je moja veľká kamarátka. Tento projekt uchováva odloženým deťom spomienky na začiatok ich života, a pomáha im tak v období hľadania vlastnej identity. K tomu mám veľmi blízko. Moja babička bola adoptovaná, bola odložené dieťa. Dozvedela som sa to ale až po jej smrti, pretože nám to nikdy nepriznala. Povedala mi to moja maminka. Fascinujúce je, že zakladateľka projektu sa narodila v rovnaký deň ako moja babička. A práve babička ma priviedla k herectvu, bola mojou veľkou podporovateľkou už od detstva. Vždy som rada vystupovala a recitovala na rôznych akciách a babička za mnou jazdila aj do Prahy. Študovala som na ostravskom konzervatóriu, chodila sa pozerať do Divadla Petra Bezruče, do vtedajšieho Štátneho divadla v Ostrave a neskôr aj do Divadla v Dlouhé. Dokým bola medzi nami, jazdila za mnou pravidelne.
Určite si myslím, že stejnopohlavní páry by mali mať jednoduchší prístup k adopcii. Mám veľa priateľov, ktorí žijú vo vzťahu muž s mužom, a sú to skvelí ľudia s jasne nastavenými hodnotami. Myslím, že keby dostali možnosť vychovávať dieťa, dali by mu láskyplné prostredie a krásny domov. Z môjho pohľadu vôbec nie je dôležité, či dieťa adoptujú dve ženy alebo dvaja muži. Detí, ktoré potrebujú lásku a starostlivosť, je naozaj veľa, a tak by som rozhodne bola pre, aby to bolo jednoduchšie.
Bolo to náročné hlavne pre moju dcéru. Ja som ale vedela, že je šikovná, a verila som, že každú skúšku zvládne a naozaj to tak bolo. Je pravda, že sa stále učila, a doslova. Aj jej priateľ je lekár, tiež úspešne dokončil štúdium, a obaja teraz nastupujú do svojich prvých zamestnaní v pražských nemocniciach. Som na nich nesmierne pyšná. Mali to naozaj ťažké, ale pre mňa to bolo vlastne krásne obdobie. Po každej skúške sme išli osláviť úspech dobrým jedlom do reštaurácie.
V našom odbore je práce buď až príliš a musíte odmietať, čo vás mrzí, pretože prichádzate aj o veľké príležitosti, alebo naopak nie je skoro žiadna. A to je ťažké, pretože všetko je dnes drahé, potrebujeme bývať a živiť rodiny. Dcéra sa stala detskou psychiatričkou, čo je obor, kde je lekárov extrémne málo. Takže o jej budúcnosť sa nebojím. Chvíľu to pritom vyzeralo, že sa vydá umeleckou cestou. V trinástich rokoch začala písať a vtedajšia Mladá fronta jej vydala trilógiu Osm svetov. Ja som ale úprimne rada, že sa rozhodla pre medicínu. Pritom plánuje písať ďalej, len teraz na to nebol čas. Verím, že až sa práca trochu ustáli, k písaniu sa zase vráti.
