Od zubárky k šperkárke: Príbeh o splnenom sne Barbory Houtovej
Ešte prednedávnom snívala Barbora Houtová o kariére zubárky. Dnes tvorí šperky, ktoré nesú odtlačok emócií, ženskej sily i prírody – a na ruke nosí prsteň s dračím kameňom. Príbeh tridsaťročnej šperkárky je ukážkou toho, že ani výchova troch detí nie je prekážkou v splnení sna, ktorý sprevádza brúska, rôzne kovy, nočné šichty a neustály boj s organizáciou.
Barbora začala v bielom plášti a u odliatkov, nie v dielni so zlatníckym kladivkom. „Pôvodne som chcela pôsobiť ako zubný technik – krásna a zaujímavá práca, ktorá nie je nikdy rovnaká. Každý odtlačok, každý pacient je unikát,“ spomína. K tomuto odboru ju priviedla babička. „Celé detstvo mi hovorila, že mám šikovné ruky a bola by škoda to nevyužiť. Ku zdravotníctvu ma to ťahalo odmala, takže zubný technik bol nakoniec ideálnou kombináciou,“ hovorí.
Po strednej škole si však nastavila vyššiu latku a vymyslela si nový jasný cieľ: dostať sa na zubárstvo. Na vysnívanú školu sa ale nedostala, a tak sa ocitla u prvej veľkej životnej križovatky.
Z bodu nula k explózii zmyslu
Rok 2021 bol pre Barboru prelomový. Sužovala ju frustrácia z neúspešnej snahy dostať sa na vysokú, ďalšie podané prihlášky a blížiace sa skúšky. A do toho sa jej narodilo druhé dieťa. Nevedela, čo so sebou, ale bolo jej jasné, že si nevystačí s tým, byť „iba“ matkou. A tak nakoniec vplyvom ťaživej situácie vyhorela. „Nemohla som sa ani pozrieť na učebnice, nieto ich otvoriť. Napriek tomu som mala zaplatené prihlášky na prijímačky. Bola som v pasci,“ priznáva.
A práve vtedy prišiel moment, ktorý spustil lavínu.
„Sverila som sa partnerovi a on – len tak mimochodom, keď riadil auto – povedal: ‚Čo keby si robila šperky? Veď si na strednej tvorila prstene a bavilo ťa to.‘ A tak som prihlášku na rekvalifikáciu poslala za päť minút dvanásť,“ hovorí.
Ďalší dôležitý moment prišiel v dielni, kam ju vzala jej budúca majstrová Monika Soukupová. „Dcéru som mala v nosiči a ona ma sprevádzala medzi nástrojmi. Kladivá, pílky, pilníky… naraz všetko dávalo zmysel. Povedala som si: Toto je ono,“ hovorí. Z popola vyhorenia tak povstalo Bářino nové ja.
Tri deti, štúdium a značka
Rekvalifikačný kurz mal trvať dva roky. Bára ho však dokončila za tri. Medzitým totiž porodila tretie dieťa. „Prax v dielni bola moja terapia. Naopak technické kreslenie som odovzdávala na poslednú chvíľu,“ smeje sa. Trojnásobná mamička priznáva, že skúšky zvládla vďaka podpore majstrová, učiteľov a rodiny. „Na jednu skúšku som si so sebou dokonca vzala dcérku, ktorá ma počas nej sledovala z autosedačky,“ smeje sa. „Najťažšia bola organizácia – kto a kedy bude mať deti,“ dodáva.
Jej záverečným projektom sa stala kolekcia Arven – prsteň, náušnice a diadém. „Odráža to, čomu sa chcem ďalej venovať. Diadém vznikol ako šperk, ktorý si raz moje dcéry môžu vziať na svadbu alebo maturitný ples,“ zveruje sa.
Slzy a podpora
Hoci vyhorenie bolo veľkou skúškou, za najťažšie obdobie považuje prvý rok štúdia. „Nie kvôli výučbe, ale kvôli tátovi. Mala som pocit, že som ho sklamala. Plakala som majstrovej na stole. Otec mi hovoril, že je vojna, kríza a že nie je rozumné venovať sa tomuto odboru. Čo ma vydesilo. Teraz je ale jednou z mojich najväčších opôr,“ hovorí.
Skúšku dospelosti potom predstavoval prvý nákup materiálu. „V jednom obchode som pani za priehradkou málem priviedla k šialenstvu. Z mojich otázok musela zostarnúť minimálne o päť rokov,“ spomína so smiechom.
Vzhľadom k tomu, že Barbora naozaj prekonala sama seba, nenechala sa odradiť prvotnými pochybnosťami a rekvalifikáciu zvládla spoločne s starostlivosťou o tri deti, dnes chce dodať odvahu všetkým ženám, ktoré sa boja začať niečo nové: „Nebojte sa. Začnite malými krokmi. Keď neviete, čo ďalej, položte si otázku: ‚Čo by som urobila, keby som sa nebála?‘.“
Nočná tvorba, jóga a zástup
Po dokončení rekvalifikácie prišlo ďalšie prekvapenie – ponuka stať sa zástupkyňou majstrovej. „Tak ako ona zapôsobila na mňa, nejakým zázrakom som zapôsobila ja na ňu. Nevedela som si to predstaviť, ale dala mi dôveru. A ja som ju prijala,“ usmieva sa. A dnes je pre svojich študentov oporou nielen v remesle. „Veľa sa rozprávame, aj o živote,“ dodáva. Hoci sa občas zdalo, že vyučenie snáď ani nedokončí, nakoniec prišiel veľký obrat a zo študentky sa stala učiteľka.
Skloubit početnú rodinu, domácnosť, funkciu zástupcu a vlastnú značku ale rozhodne nie je jednoduché. „Tvorím hlavne v noci. Cez deň je to divočina. Keď najmenšia dcéra spí, starší súrodenci – syn a dcéra – sa na chvíľku zabavia. Aj keď za cenu totálneho tornáda v byte. Vnútorný pokoj mi potom prináša pondelková jóga,“ hovorí.
Secesia, draci a vosk
Barborinu tvorbu ovplyvňuje secesia a art deco. „Secesia je hravá, plná kvetín, chrobákov, žien. Milujem kombinovať techniky – klasické pilovanie, voskové modely, ručnú výrobu. Kamene sú srdcom šperku – milujem tie s drobnými vadami, ktoré z nich robia originály,“ hovorí s nadšením.
Jej najobľúbenejší šperk? „Masívny prsteň s dendritickým achátom. Mám ho na ruke, vidím v ňom letiaceho draka,“ opisuje svojho „miláčika“ šperkárka, ktorá má plány do budúcna jasné. „Chcela by som malý obchodík s limitovanými kolekciami. Nechcem donekonečna robiť jeden model. Túžim spolupracovať s návrhármi – tvoriť detaily na kabelky, topánky, šaty. A za pár rokov? To by som chcela absolvovať kurz zasadzovania kameňov v Taliansku,“ hovorí s iskrou v očiach.
Vlastná cesta šperkárstvom je pre ňu sloboda, ktorá je však občas plná totálneho chaosu. „Páči sa mi tá voľnosť – že si určujem, čo a ako vytvorím. Ale niekedy je to aj pasca. Učím sa byť svojím vlastným pánom. Otváram si nové cesty. A to je možno to najkrajšie na tom všetkom,“ uzatvára tvorkyňa a mamička na plný úväzok.
A tak Barbora ďalej tvorí – medzi materstvom a vyučovaním, medzi kladivom a rozprávkou na dobrú noc. Niekedy stačí pouhý jeden impulz, ktorý zmení celý život.
