Sovieti disponovali v NDR podľa všetkého najväčším vojenským kontingentom, aký kedy dlhodobo udržiavala okupačná mocnosť v zahraničí. Koncom 80. rokov priamo kontrolovali územie s rozlohou Karlovarského kraja, s pádom Berlínskeho múru si ale najväčšia armáda strednej EURópy začala baliť kufre.
Odsun sovietskych vojakov a ich rodinných príslušníkov z východného Nemecka, ktorý začal 22. augusta 1990, bol náročnou logistickou operáciou, ktorá nakoniec trvala štyri roky. Ešte viac ako pol roka po páde Berlínskeho múru a zhruba mesiac a pol pred znovuzjednotením Nemecka sa na území rútiacej sa Nemeckej demokratickej republiky (NDR) nachádzalo vyše pol milióna sovietskych vojakov a tiež tisíce ich príbuzných.
NDR bola najdôležitejším satelitom Sovietskeho zväzu, na bezpečné zabezpečenie západnej výspy svojho impéria neváhala Moskva vynaložiť enormné prostriedky. Červená armáda zostala na území, ktoré dobyla v druhej svetovej vojne, spočiatku údajne preto, aby zabezpečovala plnenie Postupimskej dohody. Od počiatku však sovietske jednotky primárne slúžili na presadzovanie cieľov ZSSR. Jasne sa to ukázalo za prvej berlínskej krízy v rokoch 1948 až 1949 aj pri ľudovom povstaní v júni 1953.
Počty sovietskych vojakov postupne rástli, v krajine vzniklo množstvo strelníc, tankodrómov alebo letísk. V areáloch stoviek kasární sa nachádzali škôlky, školy, obchody aj zdravotnícke zariadenia. Sovieti v krajine rozmiestnili tisíce tankov aj okolo 200 jadrových hlavíc.
Začiatok aj koniec Putinovho sna
Okrem zbraní a jednotiek sa v NDR etablovala aj silná skupina sovietskych špiónov, ktorí sa tu stretávali s konkurentmi zo Západu. Medzi nimi sa pohyboval aj agent sovietskej tajnej služby KGB Vladimir Putin, ktorý v Drážďanoch v polovici 80. rokov zakladal rodinu, šetril na auto a sníval o kariére elitného špióna po vzore fiktívneho sovietskeho spravodajcu Maxa Otta von Stierlitza zo seriálu Sedemnásť zastavení jari.
Pád Berlínskeho múru a následné zrútenie východného bloku na jeseň 1989 ale vtedy 37-ročného Putina z jeho snívania brutálne vytrhli. Videl, akú silu má dav a aký slabý je štát v rukách nerozhodného vodcu. A rozhodol sa, že niečo také už nikdy nechce zažiť.
„Bez rozkazov z Moskvy nemôžeme nič robiť – a Moskva mlčí,“ dozvedel sa agent KGB Vladimir Putin, keď sa večer 5. decembra 1989 pri drážďanskej posádke Červenej armády telefonicky dožadoval vyslania tankov. Budovu KGB sa totiž krátko predtým pokúsil obsadiť dav demonštrujúcich východných Nemcov. „Strážny pri dverách okamžite zmizol vo vnútri, ale objavil sa dôstojník – menšej postavy, rozrušený,“ spomínal neskôr v rozhovore pre BBC jeden z účastníkov vtedajšej demonštrácie Siegfried Dannath. Putin sa demonštrantom chladnokrvne postavil a presvedčil ich, aby sa stiahli, inak budú jeho ľudia strieľať.
Vypätá situácia a neochota Moskvy zasiahnuť na ochranu sovietskych záujmov Putina hlboko poznačili. Ešte v roku 1990 sa aj s rodinou vrátil do rodného Leningradu, ktorý sa medzitým premenoval na Sankt-Peterburg. Sovietsky zväz v tej dobe prežíval agóniu – jeho posledný vodca Michail Gorbačov už len mechanicky udržiaval niekdajší kolos v chode. Donedávna všemocný ZSSR sa definitívne rozpadol v decembri 1991.
Ešte predtým ale stačil Gorbačov v júli 1990 uzavrieť s nemeckým kancelárom Helmutom Kohlom dohodu o odsunu sovietskych vojsk, ktorá sa stala súčasťou Zmluvy dva plus štyri umožňujúcej zjednotenie Nemecka. Na transporty techniky sa používala morská cesta po Baltu, časť kontingentu ale využila aj železničnú trasu cez Poľsko. Odsun sovietskych vojsk z NDR bol slávnostne ukončený 31. augusta 1994, stopy po sovietskej armáde ale v krajine zostali, najmä v podobe rozsiahlych ekologických škôd.
