Z veľkej lásky sa stala nenávisť a domáci teror. Nadávky, ponižovanie a facky boli na dennom poriadku. Zo sebavedomej a vzdelanej ženy sa stávala troska, ktorá fungovala len na zotrvačnosť, predovšetkým kvôli deťom. Keď jej manžel rozbil telefón o hlavu, rozhodla sa odísť. Teraz sa súdi o deti. Svojho syna nevidela celý rok. Svoj príbeh odvyprávala pre Aktuálně.cz.
„S bývalým manželom som sa zoznámila v dobe, keď som bola plne sústredená na prácu a na vlastné vzdelanie. Neriešila som preto povahové rysy partnera. Chcela som mať kariéru, získať doktorát. O rodine som vtedy vôbec neuvažovala. Zle som odhadla povahu svojho dnes už takmer exmanžela,“ začína svoje rozprávanie žena, ktorej identitu redakcia pozná, ale kvôli prebiehajúcemu súdu o deti zostáva v anonymite.
Že niečo nie je v poriadku, poznala už na začiatku vzťahu. Nechcela si to však pripustiť a radšej nepríjemné myšlienky vytesnila. Keď na ňu prvýkrát vztiahol ruku a zrazil ju na zem, vôbec nechápala, čím si to zaslúžila.
„Snažila som sa to neriešiť, skôr som to vytesnila. Bola som veľmi zamestnaná a nemala kapacitu sa tým zaoberať. Závažnosť celej situácie som podcenila,“ priznáva žena, ktorá má niekoľko titulov a vždy kládla veľký dôraz na vzdelanie.
Ani vysoké školy, rozhľad a vedomosti ju ale neochránili pred tyranom, ktorý sa deň odo dňa menil pred očami. Už to nebol ten milý človek z počiatku vzťahu – postupne začal partnerku psychicky terorizovať a občas aj fyzicky napádať.
Situácia sa vyhrotila po narodení detí. Ženin manžel začal chorobne žiarliť na to, že už nie je stredom pozornosti, a robil všetko pre to, aby ho vnímala na prvom mieste.
„Zvlášť po prvom pôrode. Začali urážky, ponižovanie, neochota podieľať sa na rodičovstve. Všetko bolo na mne. Ja som prešla po pôrode veľkou premenou, bola som pohltená materstvom a blízkosťou toho malého človiečika. Pri ňom ale žiadna zmena nenastala. Nedochádzalo mu, že na prvom mieste je teraz naše dieťa, a nie on,“ vypráví ďalej.
Otec rodiny bral potomkov ako konkurenciu. Neustále sa snažil strhávať pozornosť na seba, bol urputný a agresívny. Manželka už na neho nemala silu a priestor, a preto dochádzalo i k fyzickým útokom.
„Raz, keď som česala dcéru, som sa ho len spýtala, či nevie, kde je hrebeň. Odpoveďou bola rana päsťou do obličeja. Bral to tak, že tým, že to nevedel, zlyhal – a za to ma potrestal. Tieto situácie sa opakovali a stupňovali,“ popisuje žena. Často sa síce dočkala ospravedlnení, ale vždy s dodatkom, že ho vraj vyprovokovala ona.
Dodnes má v pamäti jednu veľmi vyhrotenú situáciu, kedy sedela za volantom, v aute bola celá rodina vrátane detí a manžel mal vypité. Začal ju urážať a potom i fyzicky napádať – päsťami do rebier.
„Potom mi povedal, že ma musel zbiť, pretože som si to zaslúžila. Tvrdil, že som ho vyprovokovala, a preto sa mu musím ospravedlniť. Podľa neho som mohla za jeho nespokojnosť, za jeho negatívne pocity – vlastne za všetko. Nadával mi sprosto, počuli to i deti. Útoky sa odohrávali i pred nimi. Bola som úplne psychicky zlomená,“ dodáva.
Násilie bohužiaľ smeroval i na deti. Niekedy ich trestal tým, že ich nechal stáť vonku v mraze len v tričku, a keď sa ich matka zastala, odniesla to sama. Celé to vygradovalo počas zahraničnej dovolenky.
„Stačilo, že som pri riadení povedala nejakú nevinnú vetu o aute. On sedel vzadu, vpredu bola sedačka s miminkom. Vzal telefón a udrel ma ním do hlavy. Rozrazil mi ju tak, že mi tiekla krv. To už som ho nahlásila na polícii,“ priznáva statočne.
Netušila ale, čo ju čaká ďalej. Síce od manžela nakoniec odišla, on si ako rukojemníkov vzal deti. Začal sa s ňou súdiť o ich starostlivosť. Spor trvá dodnes a expartnerovi sa bohužiaľ podarilo získať jedného zo synov do výhradnej starostlivosti. Skoro rok ho nevidela a stále naháňa úrady, aby s tým niečo robili. Ďalšie dve deti žijú s matkou a prajú si, aby sa ich súrodenec vrátil domov.
Ak ste zažili znásilnenie, sexuálne napadnutie alebo domáce násilie, nie ste na to sami. Vaša skúsenosť je ťažká a bolestná, ale pomoc existuje. Prvým krokom k tomu, aby ste sa oslobodili od traumatizujúceho zážitku, je vyhľadať podporu a nebáť sa o tom hovoriť. Zdieľanie príbehu s odborníkmi alebo ľuďmi, ktorí vám rozumejú, môže byť cestou k uzdraveniu.
