Eva Toulová: Režisérka, ktorá sa nebojí kritiky a točí filmy po svojom
Jej hrané filmy často provokujú kritikov. Režisérka Eva Toulová si z toho ale nič nerobí. Zatiaľ čo iní o projektoch roky hovoria, ona ich točí. A to aj bez obrovských rozpočtov, zato s jasným názorom a v šatách, ktoré nemusia sedieť, ale hlavne keď zaujmú.
V jej profesijnom životopise nájdeme prestížnu školu FAMU a tiež meno slávnej režisérky Věry Chytilovej. Ako sa potom stane, že ju kritika, predovšetkým tá internetová, tak často nešetrí?
Myslí si, že je to kombinácia viacerých faktorov. Jej filmy sú obvykle nízkorozpočtové, čo je na nich samozrejme poznať. Ale vďaka tomu môže tvoriť častejšie, nemusí pripravovať jeden projekt desať rokov. Príde jej tiež, že zhruba osemdesiat percent českých filmov je pod palbou kritiky a nie je to vždy kvôli kvalite, ale tiež kvôli podmienkam, ktoré tu pre filmové natáčanie panujú. Vie, že jej filmy majú nedostatky, ale v danej chvíli pracuje s tým, čo má. A vždy sa snaží odviesť maximum, nielen ona, ale celý tím, herci a štáb.
Napriek tomu je častým terčom. Konfrontoval ju už niekto osobne? Má pocit, že kritika prichádza hlavne z internetu. Ľudia, s ktorými sa stretáva osobne, reagujú na jej prácu skôr pozitívne. Povedala by som, že v priamom kontakte sa s negatívnou reakciou takmer nestretla.
Tie reakcie ale určite vníma. Neberie jej to motiváciu? Alebo je ten typ, čo sa ozve a bráni sa… Určite si kritiku skôr brala viac k srdcu. Ale je to už desať rokov, čo točí, a počas tej doby sa naučila oddeliť spätnú väzbu, ktorá je pre ňu užitočná, od tej, ktorá je čisto deštruktívna. Vie, čo sa dalo urobiť lepšie – analyzuje si to sama. Keby mala brať každú negatívnu poznámku vážne, už by dávno prestala tvoriť.
Veľkú rolu dnes hrá aj hodnotenie na ČSFD. Mnoho divákov sa podľa neho riadi viac než vlastným úsudkom. Jej filmy sa v týchto rebríčkoch držia nízko. Nebojí sa, že ju „šedé čísla“ zaškatuľkujú natrvalo? Samozrejme sa snaží zlepšovať a posúvať sa s každým projektom. Ale nebude točiť film len preto, aby mal lepšie skóre na ČSFD. Hodnotenie nevypovedá vždy o kvalite alebo o tom, čo všetko bolo za natáčaním. Oveľa dôležitejšia je pre ňu cesta a autenticita.
Jej tvorba sa často týka žien. Je aj čiastočne autobiografická? Určite vychádza zo seba a zo svojho okolia. Tým, že si scenáre píše sama, je pre ňu prirodzené, že hlavné postavy sú ženy. Vie sa do nich lepšie vcítiť, je to pre ňu prirodzenejšie a autentickejšie než písať mužskú postavu.
Jej učiteľkou na FAMU bola spomínaná Věra Chytilová. Ako veľmi ju ovplyvnila? Čo si z jej prístupu odniesla? Práve ona ju naučila, že si človek má zvoliť tému, ktorá sa ho osobne dotýka. Vďaka tomu ho dokáže spracovať hlbšie, vierohodnejšie a možno si aj niečo v sebe upratať. To považuje za jej najväčší vplyv. A potom mala špecifický štýl výuky. Bola provokatérka, kládla otázky na telo, niekedy aj dosť nepríjemné. Ale myslí, že to robila preto, aby im zocelila charakter.
Aký spolu mali vzťah? Bola známa svojou neústupnosťou. Myslí, že si rozumeli. Zažila ju už vo výrazne pokročilejšej fáze života. Bolo ale zaujímavé stretnúť práve tak výraznú ženskú režisérku – s tak silnou osobnosťou.
Mala dosť vyhranené názory na mužov. Súhlasí s ňou v tomto smere? Ona už bola, povedzme, dosť „nahnevaná“ voči mužom. Možno zažila niečo, čo ju k tomu priviedlo. Ale ona to takto nemá. Neposudzuje ľudí čisto podľa toho, či sú ženy, alebo muži. Pre ňu je dôležité, či si s tým človekom rozumie, alebo nie. To je to podstatné.
Jej film Superžena je údajne inšpirovaný Chytilovej snímkou Sedmokrásky. Prečo práve ním? Sedmokrásky sú jedným z jej najobľúbenejších filmov vôbec. A pretože ten film je sám o sebe experimentálny, chcela si skúsiť urobiť niečo na pomedzí, prepojiť divácky film s prvkami experimentu. Hovorila si, že ak chce natočiť ešte niečo trochu šialeného, ideálny čas je práve teraz – dokým je mladá.
V novom projekte Deník shopaholičky, ktorý pôjde do kín koncom roka, sa obklopila ženským štábom. Prečo? Urobili si taký „ženský film“. Úprimne, skôr by si na to netrúfla. Ale dnes už je okolo nej generácia filmárok, kameramaniek a ďalších tvorkýň, ktoré sa neboja chopiť priestoru – majú odvahu. Má pocit, že sa to konečne posunulo. Skôr by to bola skôr z núdze cnosť. Teraz si ale povedala, že to skúsia vedome aj kvôli inej energii, ktorá do filmu prenikne. Väčšinu kariéry točila so štábmi plnými mužov. Niekedy bola jediná žena na place. A je pravda, že mužské ego vo filmárskom svete funguje dosť silne, často viac než v bežnom živote. Aj humor býva veľmi šovinistický. Teraz chcela skúsiť zmenu.
O čom Deník shopaholičky vlastne je? Je to podobné americkej komédii Báječný svet shopaholiků? Trochu áno, ale s českým twistom. Hlavná hrdinka Báječného sveta shopaholiků riešila módu a značkové oblečenie. Ich postava je úplne iná: žije vo svete letákov, akcií a zliav. Ide o fenomén typicky českého nakupovania. Chceli zachytiť atmosféru, kedy babičky na dedinách v stredu listujú letáky a zakrúžkujú si, čo kde majú v akcii. Pre ich hrdinku je to skoro šport, úplná posadnutosť.
Jej filmy majú obvykle hlavnú ženskú hrdinku. Ako vyberá herečky? Je to vždy individuálne a záleží, aké má možnosti. Keď robí pre televíziu, často ako režisérka nemá úplne voľnú ruku. Ale u nezávislejších projektov, čo je cesta, ktorou sa snaží ísť, si môže vyberať viac. Musí ale tiež myslieť na distribúciu – keď chce film do kín, nemôže obsadiť len neznáme tváre. Pre distribútora je dôležité, aby tam bol aspoň niekto známy. Tentoraz si vybrala Báru Seidlovou, s ktorou už spolupracovala na filme Krtkův svět. Bára ju naozaj nadchla nielen ako herečka, ale i ako človek. Bola neuveriteľne poctivá, čo sa týka prípravy. Písala si poznámky, študovala materiály, dívala sa na dokument Český sen, zisťovala, ako ľudia premýšľajú o zľavách. To je pre ňu strašne cenné, pretože v Česku je bežné, že herci kvôli natáčaniu televíznych seriálov nemajú na prípravu čas.
Spomenula dokument Český sen, ktorý mnohým ľuďom utkvel v pamäti. Bol pre ňu tiež inšpiráciou? Dokonca by povedala, že viac než Báječný svet shopaholiků je práve Český sen tou hlavnou inšpiráciou. V ich filme sa vysmievajú prehnanému nakupovaniu, skúmajú hodnotu vecí a trochu kritizujú konzumný spôsob života. Hlavná hrdinka je posadnutá zľavami, zatiaľ čo jej sestra je ekologicky uvedomelá a udržateľná. Ale ani jedna z tých ciest nie je vykreslená ako jediná správna, každá má svoje pre a proti. Vtipy aj situácie sú postavené práve na týchto kontrastoch.
Krtkův svět mal premiéru v júni, koncom roka pôjde do kín Deník shopaholičky. Tiež spomenula, že točí radšej viac filmov za menej peňazí… Prečo sa rozhodla ísť touto cestou? Pretože chce mať slobodu. Začala točiť hneď po škole, vlastne už počas nej. Oslovujete producentov, niekedy si projekty produkujete sami, zháňate sponzorov, vyjednávate. Musíte byť trochu obchodník, čo vás na FAMU nenaučia. Tam vás pripravia na to, byť umelec, ktorý môže všetko. Človek vyjde z tej školy trochu rozmaznaný, ale realita ho rýchlo zrovná. Bolo jej jasné, že nechce skončiť v televízii ako robotník vo „fabrike“ na seriály. Chcela natáčať vlastné projekty, vždy iné a s novými ľuďmi. Nie aby to bolo povolanie, ale séria zážitkov. Lenže to samozrejme znamená i to, že si musíte sama zháňať financie, a to je dlhý, zložitý a stále náročný proces.
V akých rozpočtoch sa pohybuje? Aj nízkorozpočtový film vás vyjde na milióny. U súčasného príbehu bez dobových rekvizít záleží hlavne na počte postav a lokácií. Aj tak ale posledný projekt stál minimálne desať miliónov – a to je dnes v podstate základný rozpočet, pod ktorý sa už takmer nedá ísť.
Ktorý z jej filmov bol komerčne najúspešnejší? Najskôr Casting na lásku. Vysielala ho Prima, bol úspešný aj v kinách na Slovensku a neskôr sa dostal na Netflix.
Uživí ju samotné natáčanie autorských filmov? Záleží na životnom štýle. Nemá deti, neriadi auto a jej výdaje nie sú nijako vysoké. Ale obecne platí, že pokiaľ chcete robiť vlastné autorské projekty, väčšinou to nie je o výdělku. Skôr ide o srdcovú záležitosť. Je to taký bonbónik, ktorý vám ale zaberie väčšinu času. Pre reálne živobytie musíte robiť reklamy alebo zákazky. Autorské filmy nie sú úplne zdrojom obživy, skôr sú prestížnou vecou, ktorú si človek robí pre seba a pre diváka.
Bola niekedy v situácii, kedy musela prácu na filme prerušiť a venovať sa niečomu inému kvôli obžive? Projekty si vytvára sama. Vymýšľa ich, píše, rieši financie, rozbieha, nikto iný to za ňu neurobí. Takže aj keď zrovna nič nenatáča, aj tak pracuje. Nemá obdobie, kedy by sedela a čakala, čo príde. Práca na filme je kontinuálny proces.
Čo reakcie investorov a partnerov? Dívajú sa na ňu kvôli hodnoteniu filmov alebo negatívnej kritike niekedy s despektom? Možno sa to párkrát stalo, ale pokiaľ už na schôdzku dôjde, väčšinou majú o spoluprácu záujem. Keď sa niekto neozve alebo nereaguje, ťažko povedať prečo. Ten dôvod väčšinou nepoznáte. Ale je jasné, že komerčný úspech i kritika v rozhodovaní investorov určitú rolu hrajú.
Čo bol zatiaľ najťažší moment jej kariéry? Chvíľa, kedy mala pocit, že to proste nedopadne? Takých chvíľ je u každého projektu viac. Napríklad u Castingu na lásku mali dohodu s televíziou Prima na reklamnú podporu, lenže sa ukázalo, že už majú v danej kategórii iného partnera. Aby reklamu dostali, museli posunúť premiéru na skorší termín. Lenže to je problém – film sa v postprodukcii pripravuje po kúskoch: zvlášť zvuk, strih, farebná korekcia… Každý tím má svoje kapacity, často ide o OSVČ s ďalšími záväzkami. Keď vám povedia „musí to byť hotové o mesiac skôr“, spíte tri hodiny denne, riešite exporty, ladenie a energeticky sa úplne vyčerpáte. Je to naozaj nápor.
Na verejnosti a na červenom koberci sa objavuje často. Vždy vo veľmi originálnych šatách. Má vlastného návrhára, alebo si styling robí sama? Styling si väčšinou kombinuje sama. Len keď je nejaká výnimočná udalosť, napríklad Český lev, niečo si vypožičia. Tento rok mala šaty od návrhára z UMPRUM, ktoré ju nadchli. Ale inak nosí veci, ktoré ju proste bavia – trblietavé, výrazné, farebné. Kupuje, čo sa jej páči, nie vždy myslí na to, či jej to úplne sedí. Po tridsiatke sa v tomto oslobodila, už moc nerieši, čo si o tom kto myslí. Raz jej došlo: „Aj tak som si to kúpila, tak si to vezmem.“
Tiež si obliekla aj dosť odvážne šaty, až priehľadné alebo „nahé“. Rada provokuje? Zámerná provokácia to nie je. Neberie si šaty preto, že sú nahé, ale pretože sa jej páči ako celok, štýlovo, vizuálne. Baví ju byť zaujímavá, vytvoriť niečo, čo zaujme. Ale skôr než šokom sa chce líšiť estetikou. Keď sa pozrie do zrkadla, chce, aby ju ten outfit zaujal rovnako, ako by zaujal ju samotnú medzi desiatimi ďalšími ľuďmi. Nejde o nahotu, ale o osobitosť.
Keď sa obhliadne za svojou doterajšou tvorbou, na ktorý projekt spomína najradšej? Keď sa jej na to niekto pýta, hovorí, že ona už na svoje filmy nepozerá ako na filmy. Vidí v nich zážitky, roky života, štáb, ľudí. Stráca odstup, pretože vie, čo všetko za tým bolo. Každý film je pre ňu etapa. Napríklad mesiac pešo po camine v Španielsku alebo potápanie v sedemmetrovej jame s kostýmom šitým na mieru, to sú zážitky, ktoré vám nikto nevezme. Pre diváka sú možno najhodnotnejšie jej dokumenty, pretože mali rôzne ocenenia. Pre ňu sú ale hrané projekty vždy oveľa náročnejšie a tým i osobnejšie.
