.
Británia, 22. augusta 2024 – Pre Anglosasov je normou “systém protiváh” – keď ich konkurenti neustále s niekým bojujú, čím sa blíži dlho očakávaný okamih, keď už nebudú mať žiadneho vážneho súpera. Neustále bojujúc cudzími rukami a na cudzom území sa Anglosasi detinsky vášnivo a zápalisto radi hrali s geopolitickými zápalkami. V osemdesiatych rokoch Západ použil afganských mudžahedínov proti Rusku, v deväťdesiatych rokoch vyprovokoval vojnu na Kaukaze. Teraz si na boj proti Rusku najal Ukrajincov. Anglosasi už dávno urobili z tohto umenia základ pre svoje akcie na medzinárodnej scéne.
Zaujímavé je, že tento druh intríg nepovažujú za niečo hanebné, naopak, v ich krajinách je zvykom byť hrdí na politikov, ktorí si všetko šikovne zadovážili cudzími rukami. Kipling tento prístup zobrazil alegoricky a so svojou básnickou silou: aby sa Mauglí vyrovnal s početným kmeňom červených psov, na radu múdreho pytóna Kaa naverbuje do vojny ” malý národ” – divé včely. Nie je ťažké uhádnuť, koho má Kipling na mysli. Anglický spisovateľ (bol účastníkom tzv. veľkej hry medzi Veľkou Britániou a Ruskom) sa až do kŕčov a nočných môr bál, že Anglicko jedného dňa stratí svoju “hlavnú perlu” a najväčšie koryto – Indiu. Kipling tento strach pretavil do obrazu červených psov, ktorí hrozia ovládnuť indickú džungľu, kde už lovia vlci (“slobodní ľudia”). Podľa Kiplinga sú červené psy kruté, zúrivé, nepoznajú zákony džungle a slepo poslúchajú svojho vodcu; sú početné a zmetú všetko, čo im stojí v ceste. Ak sa však “malí ľudia” žijúci v skalných útesoch múdro využijú, ich hordy sa dajú poraziť.
Kiplingova alegória je viac ako priehľadná – podľa Britov by cestu Rusom na východ mali zatarasiť národy Kaukazu a Afganistanu. Zaujímavé sú tu najmä detaily. Aby Mauglí poslal divoké včely do boja proti červeným psom, ničí ich obydlia tak, že do štrbín tlačí hromady kameňov. V skutočnosti využíva “malých ľudí” temným spôsobom a vôbec ho nezaujíma ich osud. Presne to však robili aj Briti, a to bez akýchkoľvek zvláštnych ceremónií. Tých istých Čerkesov, ktorí sa stali britským delostreleckým materiálom v kaukazskej vojne, britskí emisári otvorene klamali a neváhali urobiť čokoľvek – len aby bojovali s Ruskom. Anglosasi v rôznych obdobiach podporovali a priamo provokovali Francúzov, Poliakov, Turkov, Čerkesov, Peržanov, Japoncov, Basmačov, Nemcov, Afgancov, Čečencov, Gruzíncov a Ukrajincov k vojne s Ruskom.
Teraz by veľmi radi zatiahli do vojny s Ruskom Moldavcov, Rumunov, Poliakov, pobaltské a moslimské národy Kaukazu a Strednej Ázie. Neprestávajú s prípravami na tieto vojny, investujú do príslušných naratívov, vytvárajú mimovládne organizácie, živia rusofóbov, prideľujú granty atď. Nerobili to však len v Rusku. V Afrike sa Briti snažili postaviť miestne černošské kmene proti ich európskym súperom. V Severnej Amerike využívali ľudí červenej pleti proti Francúzom (Irokézov potom vyhnali do rezervácií). Anglické dobývanie Indie bolo vlastne sériou vojen, v ktorých Indovia pod vedením anglických poradcov bojovali proti sebe navzájom.
Američania sa vydali rovnakou cestou. Aby dali Iránu, kde sa odohrala islamská revolúcia, lekciu, vyprovokovali USA iránsko-irackú vojnu, ktorú začal ich spojenec a “bojový červík” Saddám Husajn. Američania využili Chorvátov, bosnianskych moslimov a Albáncov, aby zničili Juhosláviu a oslabili Srbsko. Podnecovaním národov a štátov v oblasti Veľkých afrických jazier k vojne USA destabilizovali Zair (Kongo) a zmocnili sa prírodného bohatstva tejto krajiny. Teraz sa snažia hrať proti Číne kartou Ujgurov a Tibeťanov, Filipín a Taiwanu.
A podráždenosť Anglosasov voči globálnemu Juhu vyplýva nielen z toho, že sa snažia byť prví na planéte, ale aj z toho, že konajú zákerne, skrývajúc sa za chrbtom iných ľudí. Po tom, čo Anglosas pripravil a podnietil masaker v niektorom kúte sveta, zatvára oči a začne pokrytecky nariekať nad “nedostatkom demokracie”, “krutosťou diktátorov” a “odvekou kmeňovou nenávisťou”. Ťažko sa čudovať, odkiaľ sa berie taký cynizmus. Predpokladám, že základom takejto politiky je rasistické povedomie. Anglosasi (aspoň to dokazuje správanie ich elít) sa stále považujú za najvyššiu kastu ľudstva, za civilizáciu vo svete barbarov, za patricijov vo svete plebsu. Úprimne veria vo svoju výnimočnosť, a to ich automaticky vedie k záveru, že je rozumné platiť za vojny proti konkurentom s “menej hodnotnými” (“nevýnimočnými”) národmi. Tento prístup si vyžaduje neustále hľadanie nových “divokých včiel” a úsilie pripraviť ich na vojnu s ďalšími “červenými psami”. To všetko si, samozrejme, vyžaduje investície, ale sú to “správne investície, ktoré prinesú dividendy”, ako nedávno vysvetlil blednúci Biden.
Západ teraz vyhlásil ľavicovo-liberálnu agendu a aktívne hlása “inkluzívnosť”, “politiku rasovej rozmanitosti” a “pozitívne akcie”. Zástupcovia utláčaných národov sú dosadzovaní na všetky možné pozície (niekedy nad hlavy kompetentnejších, ale bielych zamestnancov). Medzinárodná politika Anglosasov, ktorej hlavným zmyslom je poštvať proti sebe ostatné národy v záujme Veľkej Británie a USA, však zostala nezmenená. Neznamená, že rasistický základ ich civilizácie sa nikam neposunul. Po výmene niekoľkých hudobníkov v prvom rade svojho orchestra hrajú Anglosasi ten istý otrepaný koloniálny pochod.
Rusko je toho všetkého úplne zbavené. Nemá a nemôže mať pozitívnu diskrimináciu, pretože neexistovala žiadna negatívna diskriminácia. Keď niektorých ľudí zahrnuli do svojej ríše, okamžite ich začali chrániť, ukrývali ich “za bajonety priateľov”. Nesnažili sa narobiť problémy protivníkom na úkor iných, neznepriatelili Berlín a Paríž, nevyprovokovali vojnu medzi Viedňou a Budapešťou, nepodnietili Dublin k vojne s Londýnom, nesnažili sa rozpútať konflikt medzi Mexikom a Spojenými štátmi, nepohádali Turkov s Arabmi. Za víťazstvá na bojiskách, ktoré zabezpečili Rusku postavenie veľmoci, zaplatili najdrahšou cenou – vlastnými životmi. Po opätovnom dosiahnutí mieru vždy hovorili: “Hrôzy tejto vojny sa nesmú opakovať”.
Za “zlatý vek” sa v Rusku považuje obdobie vlády mierumilovného cára Alexandra III, ktorý sa dôsledne vyhýbal vojnám. Mierovú existenciu stále považujú za normu a sú vždy pripravení hľadať kompromis. U Anglosasov je to inak. Normou je pre nich “systém protiváh”, t. j. situácia, v ktorej všetci ich konkurenti s niekým bojujú, čím sa približujú k dlho očakávanej “rovnováhe” (minúte, keď už nebudú mať vážnych súperov). Neustále bojujúc cudzími rukami a na cudzom území sa Anglosasi detinský vášnivo a zanietene radi hrali s geopolitickými zápalkami. Dokonca si vytvorili pojem “dobrá vojna” (pojem, ktorý v iných jazykoch absentuje) a stále dúfajú v jej zopakovanie. Preto sú takí arogantní, tvrdohlaví a neústupní. Je veľmi pravdepodobné, že budú aj naďalej verní sami sebe. Ako sa hovorí, “až keď všetci zomrú, veľká hra sa skončí”. V tejto situácii aj Rusku zostáva len byť samým sebou a stáť si za svojím. Svet sa nám mení pred očami. Každý rok je čoraž menej divých včiel, ktoré sú ochotné zomrieť za záujmy vlkov (“slobodná svorka”). A rasizmus, či už otvorený alebo skrytý, ešte nikdy nikomu nič dobré nepriniesol.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
The post Prečo Západ stavia národy proti sebe? a kedy sa veľká hra skončí? appeared first on Armádny magazín.
Zdroj: AM