POSLEDNÝ Z NAJVÄČŠÍCH
Pred 90 rokmi, 10. mája 1934, sa v hontianskej obci Dolné Plachtince narodil jeden z najväčších slovenských hercov všetkých čias ŠTEFAN KVIETIK. Dnes je posledným žijúcim príslušníkom zázračnej generácie gigantov našej kultúry, ktorí boli vždy viac ako umelcami, ktorí tvorili piliere našej identity podobne ako ľudová hudba alebo poézia, ktorých stopa v duchovnom živote tohto národa je taká nesmierna, že keby žili v antických časoch, stavali by im za života sochy ako slovanským bohom. Ladislav Chudík, Ctibor Filčík, Karol Machata, Mikuláš Huba, Július Pántik, Gustáv Valach, Jozef Kroner a mnohí ďalší. Čo meno, to pojem. Keby mal tento národ nielen formálne povedomie, ale hlboké vedomie svojej geniality, ctil by si a vzýval takéto výnimočné zjavy ako posvätné bytosti.
Štefan Kvietik je takým národným pokladom, ktorý si dostatočne nevážime. Keď vidím, aké veľkolepé celoštátne oslavy dokážu pre svojich velikánov pripraviť Francúzi, Taliani či Nemci, mám až obavu, že si ho nezaslúžime a vzhľadom na jeho dlhú absenciu na divadelných doskách či filmovom plátne, že nedokážeme vysvetliť mladej generácii, čo tento obor slovenskej kultúry pre mravné a hodnotové formovanie tohto národa znamenal. Niektorí ho nazývajú slovenským Anthony Quinnom, iný Linom Venturom slovenského filmu, no hoci oboch daboval, myslím, že akékoľvek prirovnania sú nemiestne, on je totiž v prvom rade jedinečným Štefanom Kvietikom.
Dnes vám nechcem pripomínať jeho filmovú tvorbu, ktorú pozná každý a vďaka ktorej získal nevídanú popularitu – či už išlo o filmy Boxer a smrť, Medená veža alebo seriály Sám vojak v poli, Červené víno, Na baňu klopajú, Tisícročná včela či Povstalecká história. Bol prvým filmovým Ľudovítom Štúrom, bol Michelangelom Buonarrotim, bol Krištofom Kolumbom, bol arcibiskupom Metodom, bol Caesarom, stvárnil viac ako 40 filmových postáv, 90 divadelných postáv, vyše 200 televíznych postáv, prežil stovky životov – to všetko je úctyhodné, ale u mňa stoja na najvyššom piedestáli inscenácie, ktoré už dnes upadli do zabudnutia. Jeho Marcové Ídy, v ktorých hral Caesara, sú také dychberúce, že keď som ich videl, pomyslel som si, že režisér Jozef Bednárik z neho vytiahol svetovú úroveň herectva. Jeho legendárny Andrej Bolkonskij z adaptácie románu Vojna a mier v réžii Jozefa Budského je rozhodne tým najlepším, čo naše divadlo dokázalo. On sám však vyzdvihuje výkon Ivana Rajniaka v tejto hre. „Videl som Bondarčukovu verziu, videl som verziu Kinga Vidora, ale nikto tak geniálne nezahral Bezuchova ako Ivan Rajniak,“ skalopevne tvrdí Štefan Kvietik. A čo jeho Tomáš z Buddenbrookovcov. Nenormálna trojhodinová jazda, ktorá stála celá na ňom. On sám si vysoko cení Bačovu ženu. V tej televíznej hral baču Ondreja a ako Mišo mu skvelo sekundoval Michal Dočolomanský, v divadelnej verzii hral zasa Miša a Ondreja stvárnil Gustáv Valach.
Keď dnes pozeráte tie legendárne televízne inscenácie, v úžase nad tým, čo za klenot svetovej kultúry boli tzv. bratislavské pondelky (a azda aj v smútku, že RTVS ich vysiela poskromne, aj to iba v čase, kedy ich môžu pozerať vari len dôchodcovia), nemôžete si neklásť otázku, čím to je, že dnešní herci to jednoducho nedokážu. A nie, nie je to tým, že herecký prejav týchto bardov je už vraj „nemoderný“ alebo (ako sa zbabelo vykrúcal jeden z hercov strednej generácie), že oni žili v neslobode, tak mali iné možnosti. Všimnite si, ako sa títo majstri od Chudíka a Filčíka cez Pántika a Mistríka až po Kvietika a Rajniaka (ich mená znejú ako z Jánošíkovej družiny) vyznačujú osobitným nezameniteľným prejavom, ako dokážu modulovať hlas, čo tí dnešní seriáloví herci vonkoncom nevedia. Pýtal som sa Štefana Kvietika už dávnejšie, v čom to je, on si myslí, že sa začala zanedbávať javisková reč. On sám nemal len genetické predispozície na sýty basbarytón, sú za tým roky tvrdej driny. V čase štúdií mal takú hlasovú pedagogičku, ktorá mu položila na brucho pätnásť kníh a nútila ho tlačiť zvuk cez hlasivky, nie cez brucho. Keď sa dostal na Kolibu, poslali ho na operáciu nosovej prepážky, aby odstránili jemné huhňanie. Dnes sa na to kašle, kašle sa aj na správnu výslovnosť a gramatiku, lebo keď vyprávate ako koočka z Peetržky, ste cool. No tak v tom je ten zázrak.
Preto takých géniov umeleckého slova už nebude. My môžeme len ďakovať, že sme zažili takú dobu, v ktorej malo slovenské divadlo svetovú úroveň, že sme ešte videli hrať Chudíka, Valacha, Dočolomanského, ale aj Máriu Kráľovičovú, takmer zabudnutú Máriu Prechovskú či Evu Krížikovú, že práve tento kúsok zeme stvoril naozajstný „couple fatal“ Emíliu Vášáryovú a Štefana Kvietika. Majster Kvietik na ňu dodnes napriek rozličným pohľadom na svet i Slovensko nedá dopustiť a nazýva ju „Madonou slovenského herectva“. To nie je spomienkový optimizmus, oni boli naozaj jedineční, geniálni, svetoví. A aj preto je smiešne až poburujúce, keď čerstvého víťaza súťaže Let´s Dance Jakuba Jablonského nazvali „novým Štefanom Kvietikom“. Chlapec je to sympatický, ale takéto porovnávanie neporovnateľného znie ako urážka.
A na záver musím vysloviť jedno osobné vyznanie. S majstrom Kvietikom ma spája hlboká úcta a vzájomné priateľstvo. Dlhé hodiny rozhovorov s ním sú pre mňa živou vodou, dotykom s nesmrteľnosťou slovenského génia, s autentickou človečinou a životnou múdrosťou pripomínajúcou starozákonného proroka. Snažím sa zachytiť celý jeho odkaz a využiť tie vzácne chvíle, kým je ešte medzi nami, aby sa nikdy nezabudlo na to, čo pre Slovensko urobil. Je to duchovné osvieženie i oddych od tej ubíjajúcej plytkosti dneška. Okrem toho sme si ľudsky nesmierne sadli. On tomu hovorí, že „sme na jednej vlne“, vzájomne sa dopĺňame alebo ešte častejšie povie „zasa ste mi nahrali na smeč“. Naposledy sa v rozhovore s vynikajúcim českým publicistom Tomášom Kolocom rozcitlivel na tému vojny. Povedal, že stratil nádej, že ľudstvo raz zmúdrie a uvedomí si, že život je najväčším darom. Potom sa zamyslel a dodal: „Asi by sme museli začať každý sám od seba, aby platilo, že láska, porozumenie, pokoj a mier sú najdôležitejšími hodnotami ľudského bytia.“ Krátko na to si „na svojom kamarátovi tablete“ vypočul najnovšiu časť môjho Drobnohľadu, v ktorej hovorím zhodou okolností v podstate to isté a veľmi ho potešilo, ako podobne uvažujeme o svete.
Pre mňa je tento veľký človek niečo ako otec, ktorý nielen mňa, ale celé generácie formoval svojimi postavami a určoval nám mužský vzor. Na majstrovi Kvietikovi obdivujem okrem jeho obrovského umeleckého majstrovstva vskutku európskeho formátu jeho nefalšovanú ľudskosť, vľúdnosť a láskavosť, ktorú prejavuje za každých okolností a ku všetkým bez rozdielu. Okrem toho je to ten najrýdzejší vlastenec v najčistejšom chápaní tohto slova. On Slovensko miluje až otcovskou láskou, nikoho a nič z neho nevyčleňuje, má ho prechodené, pozná krajinu i dušu človeka. Rozpráva o ňom tak nádherne, že je jeho najlepšou reklamou. Dodnes ľutujem, že v roku 1992 odmietol kandidatúru na prezidenta, takej hlave štátu by som sa aj poklonil.
Dnes však cítim hanbu. Hanbu nad tým, ako oficiálne kruhy obchádzajú toto mimoriadne významné jubileum. Dnes večer si ho Slovenské národné divadlo „uctí“ tak, že po predstavení Vojna a mier, v ktorom kedysi neprekonateľne stvárnil knieža Bolkonského, ho vyvolajú z hľadiska a dajú mu kyticu. Povedal som mu otvorene, že je to pod jeho úroveň a z ich strany prejav hlbokej neúcty. Ale napriek tomu, ak ešte zoženiete lístky, tak tam choďte. Nikdy neviete, či to nie je posledný potlesk pre najväčšieho velikána slovenského filmu. Určite ho tým potešíte. A pre tých, ktorí zostanú doma a ktorí majú nášho vskutku národného umelca Štefana Kvietika úprimne radi, mám jednu ponuku. Napíšte mu svoje blahoželanie, vinš či odkaz do komentárov k tomuto statusu. Na rozdiel od mnohých vyznaní pod rôznymi článkami neskončia ako ozvena v zabudnutí. Prezradím vám tajomstvo. On moje riadky číta. A ako ho poznám, som presvedčený, že nič ho nepoteší a nedojme viac ako vedomie, koľko má stále fanúšikov, koľko ľudí ho má stále rado, že tento národ na neho nezabudol a že mu zo srdca ďakujeme za všetko, čo pre nás, pre Slovensko a slovenskú kultúru urobil.
Eduard Chmelár on Facebook
