Petr Janda, legendárny frontman skupiny Olympic, oslávil nedávno 83. narodeniny, ale energie mu rozhodne nechýba. Stále hrá, skladá a na pódiu pôsobí s mladistvou ľahkosťou. Okrem hudby sa naplno venuje aj rodine – je starostlivým otcom dvoch malých dcér a oporou svojej manželke Alici.
Darí sa mi dobre, v podstate nemám žiadny problém. Stále hráme, takže som spokojný. Dcéra Anežka ale odišla na rok do Ameriky, to je pre mňa trochu smutnejšie, pretože sme veľkí kamaráti. A čo sa týka zdravotného stavu, keď už to mám zhrnúť hneď na začiatku, tak by som povedal „striedavo oblačno“, ale v zásade dobré. Chodím, žijem a hrám tenis.
Človek sa nesmie poddať. Akonáhle si začne uľavovať, ako starne, povie si: „Chcel som večer niekam ísť, ale nepôjdem.“ Zavolá, vyhovára sa, že mu prišla návšteva, alebo povie nejakú podobnú hlúposť. A takto si začne uľavovať stále viac a viac, až naraz zistí, že je stále doma, sám, leží a pozerá a nikam už sa nechce. Nakoniec už len čaká, až pôjde do rakvy. To ja nechcem. Navyše mám stále povinnosti, mám dcéry, je im 13 a 16 rokov, a to je veľmi silný stimul. K tomu sa pridáva aj genetika, moja maminka sa dožila 90 rokov, takže snáď som to po nej zdedil. Zdravie mám, povedal by som, celkom dobré. Samozrejme úplne zdravý už nie som, ale zatiaľ ma to nijak zásadne neobmedzuje.
Rozhodne nepatrím k tým, ktorí by mladú generáciu odsudzovali. My sme boli generácia rock’n’rollu, čo bola ozajstná revolúcia, a s rodičmi som si vtedy vôbec nerozumel. Mal som dlhé vlasy a doma na mňa bol kladený obrovský nátlak, aby som sa ostrihal. Vtedy to boli nekonečné hádky aj kvôli muzike. Naši počúvali hlavne vážnu hudbu, tato hral na husle a klavír, a do toho k nám vtrhol rock’n’roll. Pre neho to bolo niečo šialené, bolo to oveľa horšie, než je dneska pre mňa počítačová muzika.
Mladú generáciu ale vnímam zblízka, moje dcéry sú jej súčasťou. A ja s tým nemám problém. Načúvam im, zaujíma ma, aké majú sny a priania. Obliekajú sa samozrejme výraznejšie než my, do školy sa líčia, čo za našich mladých liet nebolo, ale nikdy by ma nenapadlo im to zakazovať. Tetovanie zatiaľ nemajú, ale už si ho maľujú fixkou a tešia sa, až ho raz budú mať.
Som tato kamarát. Ani si neviem predstaviť byť prísny. Ale viete čo? Ja vlastne prísny byť nemusím, ony sú tie moje holky tak zlaté, že to nie je potrebné. Sme skôr kamaráti.
Štvú ma škarohlídi. Stále na niečom hľadajú niečo zlé. Stále sa im niečo nepáči a myslia si, že za to, že sa nemajú dobre, môže niekto iný. To je podľa mňa najhoršie. Pritom platí príslovie, že každý je svojho šťastia strojcom. Keby si to ľudia uvedomili, nemuseli by mať neustále výpady proti rôznym etnikám, národnostiam alebo komukoľvek inému. To je vec, ktorá ma naozaj veľmi štve.
