Zverimex, Šumava a potom Bali: Príbeh Míši a Jindru Lázňovských
Míša a Jindra Lázňovskí začínali po revolúcii ako majitelia zverimexu. Neskôr si zaobstarali hotel na Šumave, no keď boli unavení, kúpili si jednosmernú letenku a presťahovali sa na Bali, kde rozbehli vlastné ubytovanie. „Zbalil som si pár tričiek a knižku o Václavovi Havlovi,“ spomína Jindra s tým, že prvý mesiac na mieste bol úsmevný – či už išlo o jazykovú bariéru alebo zháňanie zemiakov na šalát na Vianoce.
„Spoznali sme sa na priehrade v pražskej Hostivaři. Bolo to presne v našom štýle; Jindra stúpil na včelu a zvalil sa vedľa mňa na deku. Spočiatku sa mi pritom vôbec nepáčil, pretože bol strašne malý,“ hovorí Míša. No už sa od seba nepohli na krok a do všetkých šialených nápadov išli vždy spolu.
Prvé podnikanie začali manželia rozbiehať po revolúcii, keď boli obaja ich synovia ešte malí. „Vtedy som mala svoj prvý zverimex, takže jeden syn na ruke, druhý v kočíku a kočík narvaný zásobami do krámku. Ale máme deti parťákov, všetko sme vždycky zvládli skĺbiť, aj čas na huncútstva! Keď to ale vezmem spätne, možno práve preto naši synovia nikdy nechceli podnikať: videli, aké náročné a vyčerpávajúce to je,“ zamýšľa sa Míša.
Od zverimexu to pre nich bol len malý krôčik k prevádzkovaniu hotela s reštauráciou na Šumave. „Potom už to ale bolo veľmi hektické. Trápili nás problémy s niektorými zamestnancami, Jindra skončil v nemocnici s totálnym vyčerpaním, potom s tromi utrhnutými väzmi v ramene a bolo toho ďaleko viac. To bol bod, kedy sme si povedali, že podnikanie v Česku síce funguje, ale sme z neho úplne vyčerpaní,“ reflektuje Míša. Zistili, že už dlhší čas majú obaja v hlave rovnakú myšlienku. „To sa nám stáva dosť často,“ smejú sa. Premýšľali, kam pôjdu a čo ďalej. Voľba nakoniec padla na Bali.
Za tých skoro štyridsať rokov, čo sú spolu, už bolo takých bláznivých plánov viac. Raz chceli odísť do Ameriky, druhýkrát do Dominikánskej republiky, potom na Kanárske ostrovy. „Lenže ja vždycky prišla s nejakým dôvodom, prečo to nejde. Tentokrát sme sa ale rozhodli obaja, išli sme do toho srdcom aj po hlave a bez spiatočných leteniek.“
Do nápadu investovali všetko, predali aj byt. Zostali im tu len dospelé deti. A tie už takú situáciu zažili minimálne desaťkrát, takže sa zmierili s tým, že rodičia sú pomerne spontánni a do všetkého idú bez dlhého uvažovania. „Je fakt, že naši synovia neverili, že to nakoniec urobíme. Hovorili nám: ‚Už je to tu zase. To už sme počuli toľkokrát,‘ a prevracali u toho oči.“
Hysteria nad kuframi a knižka o Havlovi
Sranda to vtedy rozhodne nebola, už len sa zabaliť! „Plakala som nad kufrom a šialela, že sa nezmestím do predpísaných kilogramov. Spomínam, ako sa Dědek len usmieval, zbalil sa za pol hodiny, a ešte dve tretiny svojho kufra nechal mne,“ opisuje Míša, ktorá manžela často oslovuje prezývkou ‚dědek‘, zatiaľ čo on jej na oplátku láskyplne hovorí ‚bába‘. Odtiaľ sa nakoniec vykľul aj samotný názov ubytovania: Bába na Bali.
„Toto oslovovanie vzniklo, keď sa narodil prvý vnuk. Syn Lukáš za mnou vtedy chodil do kancelárie hotela a pýtal sa: ‚Robíš, bábo, niečo?‘ A v tej chvíli som vymyslela aj názov pre profily na sociálnych sieťach a bolo definitívne rozhodnuté, že sa na Bali po konci poslednej sezóny na Šumave odsťahujeme. Dědek už z toho vyšiel logicky. Keď ja bába, tak on dědek,“ vysvetľuje Míša.
Zatiaľ čo Bábu balenie pred odjazdom zmáhalo, Dědek si zbalil pár tričiek a knižku o Václavovi Havlovi od Tomkiho Němca: „Tá je pre mňa prvá a posledná, pretože aj vďaka tomuto pánovi tu môžeme byť. Naviac, ja som doma tam, kde je moja Míša a nie veci,“ dopĺňa Jindra.
„A ja som doma tam, kde je Jindra. Ale mala som pred odjazdom predsa len pár hysterických nocí, že nezbalím všetko. Brala som si fotky detí, prvého vnúčaťa a potom vianočné ozdoby. Vianoce sú pre mňa dni, ktoré musia byť. Prvé Vianoce nám nevyšli, to sme nemali stromček, takže som ozdoby dávala na palmy…,“ spomína Míša na rok 2017, kedy na Bali dorazili.
Po príchode mali ubytovanie zabezpečené na mesiac. Museli si nájsť miesto, kde by chceli žiť. „Celý ten prvý mesiac bol plný úsmevných situácií; jazyková bariéra, ale napríklad aj zháňanie zemiakov na zemiakový šalát na Vianoce, pretože sme prišli v novembri. Všetko sa zvládlo. Aj ten šalát bol! A potom sme objavili náš dom. Žijeme na pláži, na mieste, o ktorom sme snívali, ale nedúfali, že by sa nám to mohlo splniť,“ zhodujú sa obaja.
Od vlastného ubytovania už bol len krok k splneniu sna a plánu prevádzkovať na Bali ubytovanie. Asi nikoho neprekvapí, že dnes pod hlavičkou Bába na Bali spravujú dve vily a niekoľko bungalovov. Všetky prešli pod ich rukami rekonštrukciou a všetky ich zariadila sama Míša.
Chýbajú len huby na kulajdu
„Musíte začať s nákupom vždy priamo u miestnych, u výrobcov. Jednak sa podporí tá daná rodina a potom dostanete úplne inú cenu, oveľa lacnejšiu. Postupom doby človek vycíti, čo chce a už tiež vie, kam ísť. Nie za nejakým štýlom, čo je práve trendy. Ale za štýlom Báby na Bali. Robíme to tu také, ako by ste si to urobili doma, nie ‚hotelové‘. Aby ste neriešili, či máte dobré oblečenie, značkové kufre, …, aby ste mali pocit, že idete k známym, proste naozaj ako domov,“ vysvetľuje Míša.
Pocit, že ste u známych, tu ale nerobí len zariadenie izieb. Je to v Míši a Jindrovi, čo potvrdzujú všetci, ktorí s nimi niekedy prišli do styku, a hlavne – veľa ľudí sa vracia na Bali práve kvôli nim. A navyše, pokiaľ sa chystáte do Ázie prvýkrát, môžu pre vás byť istotou, ktorá odbúra strach z dlhej cesty na iný kontinent i prípadné obavy, ako sa tam s kým dohovoríte.
A ako vyzerá na Bali bežný deň? „Väčšinou si všetci predstavujú, že tu celé dni ležíme na pláži. Tak to ale nie je, pracujeme denne. Každý deň zaisťujeme výlety, dohliadame na servis raňajok, venujeme sa celému projektu Báby na Bali. Naozaj chceme, aby sa u nás ľudia cítili ako u seba doma. Občas sa podarí, že si ideme cez deň zaplávať, ale väčšinou máme spoločný relax až večer. Pustíme si k večeri seriály a vyvaľujeme sa,“ uzatvárajú manželia s tým, že ak by ste sa niekedy rozhodli na Bali vydať, pribaľte so sebou Jindrovi vrecúško sušených húb. Huby sú totiž to jediné, čo tam Dědkovi chýba, aby si mohol uvariť svoju milovanú kulajdu.
