Herec Vojta Kotek moderoval predpremiéru nových Zrádcov zo sedla krásneho beloša. Mnohé kone by pobyt v rušnom prostredí medzi ľuďmi, ohnivými fakľami a kamerami vystrašil. O zverencoch Johany Spáčilovej to ale neplatí. Trenérka, ktorá v malej stajni za Prahou pripravuje kone pre film, má na konte mnoho úspechov: medzi tie najväčšie patrí natáčanie s Madsom Mikkelsenom alebo Rosamund Pikeovou.
Spoluprácu s dánskym rodákom, ktorého diváci môžu poznať napríklad ako černokňažníka Grindelwalda zo série Fantastické zvery, si česká trenérka nevie vynachváliť. „Mads je úžasný herec, skvelý človek a zároveň aj dobrý jazdec, čo je geniálna kombinácia. Sám si počas natáčania pýtal lekcie a chcel jazdiť,“ opisuje Spáčilová, zatiaľ čo sa spolu prechádzame medzi pastvinami na jej ranči. Pozemok je rozsiahly a pastviny mierne kopcovité, takže kone zatiaľ nevidíme.
Podľa trenérky nie je samozrejmosťou, že by každý herec bral jazdeckú prípravu pred natáčaním takto vážne. Vysvetľuje si to tým, že najmä mladšia generácia hercov má o jazde na koni značne skreslené predstavy. „Vo filme to videli stokrát, ako herec na koni lieta lesom, terénom, vodou alebo trebárs veľkomestom, a akurát pri tom ťahá za oťaže, tak čo je na tom za vedu.
Ale keď potom prídu na plac a zistia, že to zviera má 600 kíl, vlastnú vôľu a žiadny volant, bývajú z toho dosť prekvapení,“ hovorí Spáčilová, zatiaľ čo pravou rukou otvára elektrický ohradník pri jednej z ohrád a ľavou mi naznačuje, že mám vliezť dovnútra. Zem pod našimi nohami je rozbahnená a červený koberec, ktorý by človek na ceste za filmovými celebritami takého kalibru, ako sú tunajšie kone, čakal, sa nekoná.
Ako sa pomaly blížime k stádu koní na lúke na protiľahlom kopci, snaží sa mi priblížiť, prečo necháva zvieratám maximálnu voľnosť pohybu po tunajších pastvinách a k ich zatváraniu do boxov sa uchyľuje minimálne. „Každý kôň po natáčaní potrebuje predovšetkým relaxovať – a to ide takto v prírode a na čerstvom vzduchu najlepšie. V tom sa kone od ľudských hercov vlastne veľmi nelíšia, keď si vezmete, koľko z nich sa po natáčaní okamžite zbalí a vyrazí k moru, na chalupu alebo jednoducho niekam, kde môžu úplne vypnúť. A u tých koní je to rovnaké,“ usmieva sa moja sprievodkyňa a plynule v rozhovore prechádza k skutočnosti, že welfare a wellbeing zvierat u filmu je dnes citlivá téma. „Keď to poviem trochu na plnú pusu, tak herci tam na rozdiel od tých koní sú dobrovoľne, takže je potom na nás, aby sme im to čo najviac spríjemnili.“
Keď namietnem, že dnes už je počítačová technológia natoľko vyspelá, že by mohla zvieratá úplne nahradiť, vyvádza ma Spáčilová pomerne rýchlo z omylu. „To síce možno je, vy ale stále potrebujete podklady pre ten počítač, aby to zviera mohol dôveryhodne animovať, stále nejak nasnímať. A k tomu potrebujete živé zviera, pretože tie realistické pohyby, švihanie chvostom, strihanie ušami a tak podobne, to počítač sám od seba nikdy nezvládne.“
Sama trenérka má okrem práce u filmu skúsenosti práve aj v oblasti výroby podkladov pre grafické štúdiá a vývojárov počítačových hier. Rozpráva mi o tom, ako so svojimi koňmi absolvovala fotenie na špeciálnej veľkej točni, na ktorej musela spoločne s koňom stáť, zatiaľ čo ich fotograf zachycoval v rôznych uhloch, pózach a kostýmoch. „Inokedy sme napríklad fotili, ako jazdec na koni strieľa v cvale z luku. Rok alebo dva potom mi z toho štúdia volali, že práve túto lukostreleckú sériu od nich kúpil Pixar a že podľa toho urobia animovanú rozprávku. A tak som sa stala predlohou pre Rebelku,“ smeje sa ryšavá lukostrelkyňa.
Už stojíme na dohľad od koní. Najďalej od nás sa pasú dva beloše, o trochu bližšie statný vraník. Priamo k nám sa príde pozrieť jediný strakatý kôň v ohrade. „Ten nie je náš, má ho tu kamarátka na výcvik,“ prikývne Spáčilová smerom k strakáčovi. „Pre prácu u filmu chcete kone, čo majú čo možno najmenej rôznych farebných znakov. Sú tak ľahko nahraditeľné v prípade, že sa to zviera napríklad zraní alebo nezvládne požadovaný trik, kdežto keď tam máte koňa, čo je nejako špecificky farebný, máte problém. Mnohokrát ale nemáte na výber, takže potom na tie kone musíte maľovať, samozrejme šetrnými prírodnými farbami,“ zdôrazní trenérka, „ale už je to skrátka nejaká práca navyše. Takže dva beloše a dva vraníky značka ideál.“
„Čo už ale človek trochou bielej farby nespraví a nezmení, je povaha,“ pokračuje Spáčilová a druhým dychom dodáva, že filmové kone o sebe vedia, že sú svojho druhu celebritami a vedia sa podľa toho chovať – a to ako v pozitívnom, tak negatívnom zmysle slova. „Mali sme tu napríklad koňa, ktorý mal prehnane vysoké sebavedomie. V bežnej prevádzke sme okolo neho chodili po špičkách, pretože keď náhodou usúdil, že sa k nemu nechováme s dostatočnou úctou, vedel si ju okamžite vynútiť napríklad tak, že sme od neho z výbehu odchádzali s kopytom obtisknutým rôzne po tele. Ale keď potom prišiel na plac medzi všetky tie svetlá a kamery, bol z neho zrazu totálny profesionál, čo počúval na myšlienku a splnil vám čokoľvek, čo ste po ňom chceli. Celebrita jednoducho,“ krčí trenérka ramenami.
Nič ako ideálna povaha tak podľa nej neexistuje a kľúčom k úspechu je naučiť sa pracovať s každým koňom individuálne a s chladnou hlavou, násilie nie je v jej branži riešením. „To zviera má prinajmenšom pol tony, takže sa na hlavu môžete stavať, ako chcete, ale ak si kôň zmyslí, že niečo robiť nebude, tak to jednoducho robiť nebude a hotovo. Našťastie pre nás si kone väčšinou svoju veľkosť a silu neuvedomujú, inak by sme si neškrtli vôbec,“ priznáva Spáčilová a s láskyplným pohľadom pri tom za uchom drbe strakáča, ktorý sa v medziobdobí snaží z jej vrecka vydolovať maškrtu.
„Pravda je, že kone všeobecne nie sú veľmi múdre zvieratá,“ povzdychne si trenérka, zatiaľ čo sa strakáčovi stále nedarí pochopiť princíp fungovania vrecka na jej mikine. „Anatomicky majú v pomere k telu a v porovnaní s človekom naozaj malý mozog, čomu zodpovedá aj pomyselná RAMka, s ktorou môžu operovať. Ja vždy hovorím, že kto chce dobre pochopiť, ako premýšľa kôň, mal by pozorovať sliepky. To je totiž úplne to isté, len v inej veľkosti. A s inteligenciou sú na tom dosť podobne.“
Medzitým sa k nám so zdvihnutými ušami prichádza pozrieť aj veľký vraník. So záujmom si ma prezerá a potom sa postaví vedľa svojej majiteľky v evidentnom očakávaní, že sa niečo bude diať. „Toto je náš Armando, na ňom jazdil Mads. Keď k vám vo výbehu kôň takto príde, znamená to jediné: Je dostatočne oddýchnutý a pripravený na ďalšiu prácu. To je vlastne ten najlepší signál, aký vám ako majiteľovi môže dať,“ uzatvára Spáčilová.
