Tragédia na Bílej Desnej: Najhoršia priehradná katastrofa v českých krajinách
Bol pondelok 18. septembra 1916. Do Jizerských hôr pomaly prichádzala jeseň a v údoliach panoval obvyklý pokoj. Okolo štvrtej hodiny popoludní sa však tichým krajom prehnala mohutná vodná vlna a s ňou všetko, čo cestou stihla pohltiť. Ani nie rok stará priehrada na Bielej Desnej sa nečakane pretrhla. Katastrofa, ktorá zmietla domy a vzala životy 65 ľuďom, sa zapísala ako vôbec najhoršia svojho druhu v českých krajinách.
Priehrada Desná, dnes známa aj ako Protržená přehrada či ľudovo „Protrženka“, bola postavená ako ochrana proti záplavám, ktoré druhú polovicu 19. storočia pravidelne sužovali podhorie Jizerských hôr. Pražský inžinier Wilhelm Plenkner prišiel s ambicióznym projektom: sústava dvoch sypaných zemných priehrad na Bielej a Čiernej Desnej, prepojených štôlňou, mala skrotiť rozvodnené potoky a uchrániť mestá ako Tanvald či Železný Brod.
stavba oboch diel prebiehala súbežne medzi rokmi 1912 a 1915. Už vtedy sa ale ukazovalo, že príroda ani politické udalosti nebudú stavbe ku prospechu – silné dažde poškodili rozostavané telesá a vypuknutie prvej svetovej vojny znamenalo úspory, ktoré zasiahli aj do kvality použitých materiálov a postupu prác.
Na jeseň roku 1915 bola priehrada na Bielej Desnej dokončená a v novembri skolaudovaná. O necelý rok neskôr, v septembri 1916, bola nádrž zhruba z dvoch tretín plná – obsahovala asi 260 tisíc kubíkov vody. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa schyľuje k tragédii. Až do chvíle, keď si dvaja lesní robotníci všimli, že z telesa hrádze vyteká drobný pramienok vody.
Hrázny bol ihneď upozornený, a aj keď hrádzu kontroloval len krátko predtým a nič neobvyklé nenašiel, okamžite informoval správcu stavby. Ten nariadil otvoriť uzávery, aby sa znížil tlak vody v nádrži. Lenže situácia sa ďalej zhoršovala. Prúd silnel, otvory v zdivu sa rozširovali, robotníci prchali v strachu o život. Uzávery zostali pootvorené len čiastočne. O 16:40, iba sedemdesiat minút po prvom spozorovaní úniku, sa hrádza pretrhla. Osemnásťmetrovou trhlinou sa do údolia vyrútila masa vody, ktorá sa rútila rýchlosťou a silou, akú si nikto nevedel predstaviť.
Prvé, čo vodný príval zmietol, bola panská píla s hájovňou. Uschované drevo, päť tisíc kubíkov klád, sa premenilo v ničivé baranidlo, ktoré spolu s balvanmi demolovalo všetko, čo stálo v ceste. Prvou obeťou sa stala dvanásťročná dcéra majiteľa píly, ktorá zostala sama doma. Vlna posléze postupovala ďalej, brala domy i s ľuďmi vo vnútri. Tí, ktorí sa snažili zachrániť majetok, často zaplatili životom. „Strašná zvesť o pretrhnutí priehrady otriasla pokojným ovzduším desenského údolia,“ spomínal neskôr miestny vikár Eduard Gnendiger. „Nikto netušil, že sa behom dvadsiatich minút premení krásne údolie v bahnitú spúšť.“
Voda sa hnala údolím smerom k Tanvaldu, vzdialenému osem a pol kilometra. Tam už zaplavila len pivnice a továrne, pretože časť pevného materiálu zadržala železničná trať a viadukt. O niekoľko desiatok kilometrov ďalej, až v Železnom Brode a dokonca v Mladej Boleslavi, kde stúpla hladina Jizery o dvadsať centimetrov, bolo stále poznať, že sa v horách stalo niečo nevídané.
Behom pol hodiny bola priehrada prázdna. Každú sekundu z nej odtekalo sto päťdesiat kubíkov vody. Údolie, ktoré ešte popoludní pôsobilo idylicky, naraz pokrývali trosky domov, záhrady i lúky boli zasypané nánosmi kameňov a bahna. Na stromoch zostali visieť telá obetí i uhynutých zvierat. Ľudia zmätene pobehovali medzi troskami a volali svojich blízkych. Aj po zotmení bola krajina posiata svetlami sviečok a lampášov, keď zúfalí obyvatelia pátrali po nezvestných.
Bilancia bola tragická: 65 mŕtvych, 33 úplne zničených domov, 69 ťažko poškodených stavieb a viac než 300 ľudí bez prístrešia. Dlhú dobu sa hovorilo o 62 obetiach, teprve moderný výskum a práca kronikárky Dany Nývltovej potvrdili, že obetí bolo viac.
Do Desnej skoro dorazili zdravotníci, ktorí vyhľadávali telá a odvážali ich do márnic. Vojaci začali stavať provizórne mosty a cesty, trosky odpratávali vojnoví zajatci. O pár dní neskôr pricestoval na miesto aj zemský miestodržiteľ gróf Max Julius Coudenhove, aby prejavil sústrasť a prisľúbil finančnú pomoc. V sobotu 23. septembra 1916 sa konal hromadný pohreb obetí, nasledujúci deň potom smútočná omša, ktorej sa zúčastnili tisíce ľudí.
Tragédia spustila tiež dlhé vyšetrovania a súdne procesy. Inžinier Antonín Smrčka už v roku 1917 upozornil na nedostatky projektu – nedostatočné hutnenie zeminy, príliš úzky základ hrádze, chybne Zvolený materiál i problematické umiestnenie výpustného objektu. <a href="https://seo-consulting.sk/“ title=“analýza“>analýza z roku 1996 potom ako hlavnú príčinu označila zle navrhnuté tesnenie hrádze, ktoré umožnilo priesak vody. Procesy sa ťahali 17 rokov, nakoniec ale nikto nebol odsúdený. Obhajoba uspela s argumentom, že za katastrofu mohla hlboká geologická porucha, ktorú vtedajšia technika nemohla odhaliť.
Priehrada na Bielej Desnej mala byť symbolom ochrany a istoty, miesto toho sa stala mementom ľudských chýb a podcenenia prírodných síl. Dodnes zostáva najväčšou priehradnou katastrofou v českých krajinách a v krajine Jizerských hôr po nej stojí varovná pamiatka – torzo hrádze, ktoré pripomína, aké krehké sú hranice medzi snahou človeka ovládnuť prírodu a jej ničivou mocou.
