Tohtotýždňová pozornosť sa sústredí na Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov, a to nielen v súvislosti s globálnymi krízami, ako sú klimatické zmeny, vojna na Ukrajine alebo umelá inteligencia. Pevne sa zameriava aj na francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý presadzuje formálne uznanie palestínskeho štátu. Otázkou však je, či tento krok, podporený hŕstkou západných krajín, skutočne zmení politickú realitu v teréne.
Francúzsky prezident dal jasne najavo, že samotné zameranie sa na Hamas nie je politické riešenie, a ak sa má dosiahnuť mier, Palestínčania musia vnímať svoju štátnosť ako viac než len vzdialenú možnosť. Preto Francúzsko spolu so Saudskou Arábiou hostí v New Yorku stretnutie s cieľom získať podporu pre riešenie dvoch štátov. Niekoľko západných krajín sa už pridalo: Spojené kráľovstvo, Kanada, Austrália, Portugalsko, Belgicko a Luxembursko sa teraz pripájajú k viac ako 145 krajinám, ktoré už Palestínu uznávajú. Očakáva sa, že Francúzsko a niekoľko ďalších krajín to tento týždeň zoficializujú.
Nie všetci sú však na jednej lodi. Najmä Nemecko a Taliansko chýbajú, a samotná EÚ zostáva rozdelená. Neexistuje spoločná pozícia v otázke palestínskeho štátu a poprední predstavitelia EÚ si udržiavajú odstup. Medzitým Spojené štáty a Izrael Macronovu iniciatívu odmietli ako nezodpovednú a dokonca ju označili za „publicitný trik“. Izrael naznačil možnú odvetu, vrátane anexie ďalšieho územia na Západnom brehu. Ide teda o odvážny krok Macrona, ktorý však riskuje rozšírenie rozdelenia na medzinárodnej úrovni aj vnútri EURópy.
V súčasnosti ide o to, či Európa môže, alebo dokonca chce, zohrávať väčšiu úlohu pri formovaní mieru na Blízkom východe. Macron túto úlohu evidentne chce uchopiť, aj keď jeho domáca politická hviezda slabne. Jeho kritici tvrdia, že hľadá svoj „de Villepin moment“, čo znamená veľkolepý prejav, na ktorý sa bude spomínať dlho po tom, ako sa na politiku toho dňa zabudne.
Za divadlom sa však skrýva krutá realita. Gaza je v ruinách a humanitárna daň je ohromujúca. A s izraelskými pozemnými operáciami v Gaze a zaberaním územia na Západnom brehu sa riešenie dvoch štátov vzďaľuje. Pre Palestínčanov nie je uznanie len symbolické, ide o medzinárodnú legitimitu a slabú nádej, že sa jedného dňa obnovia rokovania.
Otázka však pre Európanov je nepríjemná: majú sa riadiť Macronovým príkladom a riskovať rozkol s Washingtonom a Tel Avivom, alebo radšej budú hrať na istotu a sledovať, ako myšlienka palestínskeho štátu chradne? Čo teda môžeme očakávať?
Macron svoj návrh prednesie neskôr v OSN, ale neočakávajte zázraky. Uznanie západnými krajinami môže posunúť konverzáciu, ale čoskoro neposunie izraelskú alebo americkú politiku. V skutočnosti by to mohlo postoje ešte viac upevniť. Izrael už pripravuje možné represálie a americkí predstavitelia varujú pred následkami pre štáty, ktoré podporia Macronovu iniciatívu.
Napriek tomu na symboloch záleží. Ak sa Macronov gambit rozrastie, Európa by sa mohla ocitnúť v čele nového diplomatického tlaku, bez ohľadu na to, či sú inštitúcie EÚ pripravené nasledovať. A hoci je samotná Organizácia Spojených národov oslabená, podfinancovaná a často obviňovaná z bezvýznamnosti, momenty ako tieto nám pripomínajú, prečo na nej stále záleží, pretože je jednou z mála scén, kde malé a veľké krajiny môžu prinútiť ťažké problémy na svetlo.
