Žralok dokáže vycítiť jedinú kvapku krvi v rozľahlých morských vodách. Existuje však jedna vôňa, na ktorú má človek v porovnaní s ním oveľa lepší čuch. A nejde o feromóny partnera.
Aby sme si zase až tak nefandili, všeobecne na tom s čuchom nie sme nijako slávne a na čuchové majstrovstvá sveta zvierat by sme sa ani nekvalifikovali. Jednu čuchovú superschopnosť predsa len máme.
Aj vy milujete vôňu dažďa, ktorý zmáča vyprahnutú zem? Ste na tom rovnako ako milióny ďalších ľudí, aj tých, čo žili dávno pred nami. K tým sa ešte dostaneme.
Vôňu, ktorú cítime po búrke, tú nesmierne príjemnú zmes čistého vzduchu a vlhkej zeme, má na svedomí geosmín. Je to organická zlúčenina (pre chemikov bicyklický alkohol a derivát dekalínu, konkrétne C12H22O), ktorú vytvárajú odumierajúce baktérie rodu Streptomyces. Okrem toho, že sa geosmín postará napríklad o zemitú chuť červenej repy, zaistí aj vôňu vyprahnutej zeme zmáčanej dažďom. Geosmín je prítomný v zdravej pôde, ktorá ho za dažďa po dlhom suchu uvoľňuje vo väčšom množstve a kvapky ho potom šíria do atmosféry.
Tejto doslova božskej vôni sa hovorí petrichor a v roku 1964 ju v časopise Nature prvýkrát vedecky popísala dvojica austrálskych chemikov Isabel Joy Bear a Richard Grenfell Thomas. Vedci jej dali názov zložený zo starogréckych slov „petra“ (kameň) a „ikhór“ (krv bohov). Už vtedy v 60. rokoch zistili, že parfuméri v meste Kannauj v severoindickom štáte Uttarpradéš vôňu pomocou prírodných ingrediencií zachytávajú a draho predávajú pod označením mitti attar, voľne preložené ako zem nasiaknutá dažďom.
Zatiaľ čo vo vzduchu geosmín milujeme, ak sa dostane do vody alebo vína, dokáže nám pekne pokaziť chuť. Tá citlivosť je naozaj úctyhodná. Britskí bádatelia z výskumného centra Norwich Research Park v časopise Nature Microbiology v roku 2020 publikovali štúdiu, ktorá upresňuje, ako na tom v porovnaní so žralokmi sme. Morský dravec vycíti krv vo vlnách už pri pomere jednej častice k miliónu. Človek zaregistruje geosmín ďaleko presnejšie – na úrovni sto jednotiek na bilión – a je teda niekoľko tisíckrát vnímavejší než žralok.
A teraz k tým dávnym predkom, kvôli ktorým nám mŕtve baktérie tak voňajú. Je to síce stále otázkou odborných diskusií, ale pravdepodobnou sa javí teória, že sme sa evolučne vytrénovali k výnimočnej detekcii vody, ktorá bola v počiatkoch ľudstva (a ostatne stále je) extrémne dôležitá na prežitie. Ak prišlo dlhšie obdobie sucha, nemali to predchodcovia moderných ľudí vôbec ľahké, preto ich príroda vybavila schopnosťou vystopovať si vodu čuchom aj na dlhšiu vzdialenosť.
Presunom do miest túto biologickú výhodu trochu strácame, pretože v betónových džungliach zase toľko rozkladajúcich sa pôdnych baktérií nestretneme. Vzduch v mestách teda po daždi vonia trochu inak, je viac nasiaknutý ozónom. Na ozón sme mimochodom tiež celkom citliví, rozpoznáme ho v koncentrácii desiatich častíc na miliardu. Dôvod je ale evolučne iný: ozón sprevádzajúci elektrické výboje pri búrkach si spájame s potenciálnym nebezpečenstvom.
