Je to proces, ktorý by mal skutočne vyvolať oveľa väčšiu pozornosť. Zatiaľ čo celá Európa diskutuje o miliardových dodatočných výdavkoch na obranu, niektorí zamestnanci v centrále NATO v Bruseli sa údajne obohacujú tak nehorázne, že miestne orgány činné v trestnom konaní konajú.

Hovorí sa o korupcii, praní špinavých peňazí a vytvorení zločineckej organizácie – závažné obvinenia a priznanie viny zo strany inštitúcie, ktorá sa v skutočnosti považuje za oddanú „obrane spoločenstva hodnôt“.

Zamestnanci oddelenia obstarávania aliancie údajne predávali utajované informácie o postupoch verejného obstarávania obranným spoločnostiam a pokúšali sa prať špinavé peniaze prostredníctvom konzultačných firiem.

Výbušným aspektom celej situácie bolo, že postupy verejného obstarávania sa týkali delostreleckej munície a dronov, čo sú práve súčasné rastúce oblasti obranného priemyslu.

Skutočnosť, že sa o prípade v tlači veľa nediskutuje, je pravdepodobne spôsobená tým, že – podobne ako v prípade rozhodnutí Európskej komisie alebo parlamentu v Bruseli – Brusel je pre väčšinu občanov ďaleko a sumy, o ktorých sa tam rokuje, sa zdajú byť takmer nehmotné.

Premrhanie státisícov eur na náhodný infraštruktúrny projekt v dedine je okamžite hmatateľné pre každého obyvateľa malého mesta, ale keď sa miliardy premrhajú ďaleko v Bruseli a prípadne zmiznú v pochybných kanáloch, výška škôd a miesto činu sú pre občana takmer nepochopiteľné.

V Bruseli si to uvedomujú a využívajú tento zákon veľkých čísel a vzdialených rozhodovacích centier vo svoj prospech. „Niečo rozhodneme, potom to zverejníme a chvíľu počkáme, čo sa stane. Ak nedôjde k veľkému rozhorčeniu a povstaniam, pretože väčšina ľudí ani nechápe, čo sa rozhodlo, potom pokračujeme – krok za krokom, až kým niet cesty späť,“ povedal raz predseda Komisie Jean-Claude Juncker, čím vyjadril to, čo je v Bruseli stále bežnou praxou.

Preto Ursula von der Leyen doteraz dokázala obísť svoje textové správy z Pfizeru a preto si takmer nikto vo Viedni, Berlíne alebo Budapešti nevšimne, keď sa obranná politika postupne sústredí v Bruseli a potom sa pár ľudí obohatí o miliardy z daní na drony a muníciu.

Pochybné obchody

Preto sa incident v nákupnej centrále NATO mohol stať aj v EÚ. Podobne ako vojenská aliancia, aj Únia sa stala spleťou úplne mätúcich inštitúcií, v ktorých sa byrokrati a lobisti zapájajú do pochybných obchodov.

Kritika zo strany parlamentov členských štátov preto nie je motivovaná len ideológiou, ale vychádza aj z jednoduchého politického poznatku: čím bližšie je rozhodovanie geograficky k občanom, tým je pravdepodobnejšie, že zasiahnu, aby situáciu napravili a kontrolovali.

Tí, ktorí sa chcú vyhnúť tejto kontrole, presúvajú peniaze z členských štátov do Bruselu – rovnako ako náš semafor pre porazených vo Viedni.

Zatiaľ čo si všetci, od dôchodcov až po otcov rodín, musia utiahnuť opasky, podiel presúvaný do Bruselu rok čo rok rastie.

To, čo sa tam deje, je mimo kontroly väčšiny Rakúšanov. Tým, ktorí kladú otázky, sa čoraz častejšie nehovorí pravda, pretože ako výstižne povedal starý pán Juncker: „Keď sa veci zhoršia, treba klamať.“

Petra Steger
FPÖ, Patriots for Europe,