🇸🇰 KLAMÁRI A PROPAGANDISTI
Médiá sa rady pasujú do role morálnych arbitrov a strážcov pravdy. Denne nám kážu, čo je správne si myslieť, koho obdivovať a koho nenávidieť. Problém je, že samé pravdu často nehľadajú. Klamú! Nie vždy a priamo, ale systematicky. Výberom tém, mlčaním o nepohodlných faktoch, zjednodušovaním reality na čiernobiele príbehy. Vojna na Ukrajine sa prezentuje cez starostlivo vybraný filter, kde niet priestoru na pochybnosti, kontext ani otázky. Kto sa pýta, je automaticky podozrivý.
O pôsobení vlády sa informuje tak, aby to zapadalo do vopred schváleného naratívu. Chyby sa relativizujú, zlyhania zahmlievajú, zodpovednosť sa rozplýva. Európska komisia je oslavovaná za „úspechy“, ktoré v reálnom živote cíti len málokto – ak vôbec (spolupáchatelia korupcie sa nepočítajú). Tlačové správy sa prepisujú na články, propaganda sa prezlieka za analytiku a kritické myslenie je nahradené lojalitou.
A keď sa časom ukáže, že sa médiá mýlili? Že realita je iná, než tvrdili? Nič. Žiadne ospravedlnenie. Žiadna reflexia. Žiadna snaha priznať chybu. Len ticho. Alebo nový príbeh, ktorý má prekryť ten starý. Akoby sa nič nestalo. Akoby pamäť verejnosti bola krátka a dôvera bezodná.
Potom sa médiá čudujú, že im ľudia neveria. Že hľadajú informácie inde. Že sú skeptickí. Lenže dôvera nie je povinnosť občana. Dôvera je záväzok médií. A ten sa nebuduje moralizovaním, ale poctivosťou. Pravdou, aj keď je nepríjemná. A priznaním chyby, aj keď bolí.
Gyimesi György
