Praha ožíva vďaka parníku Vyšehrad: Návrat do čias paroplavby a vízia ekologickej budúcnosti
Predstavte si Prahu, kde ranná špička znamená nastúpiť na parník a plávať po Vltave do práce. Tieto lode kedysi patrili k bežnému životu mesta – deň čo deň prepravovali tisíce ľudí a spájali vnútornú Prahu s jej okolím. Dnes parník Vyšehrad z roku 1938 ožíva ako múzeum na vode, ktoré nielen rozpráva históriu, ale aj naznačuje, ako by mohla vyzerať budúcnosť lodnej dopravy.
Praha ešte len hľadala svoju modernú tvár, keď v roku 1865 vznikla Pražská paroplavebná spoločnosť (PPS). Založil ju vtedajší primátor František Dittrich a PPS sa tak stala jednou z najdlhšie fungujúcich rýdzo českých spoločností vôbec. Jej prvé lode, Praha a Vyšehrad, vyplávali z miesta, kde dnes kotví súčasný Vyšehrad, z Rašínovho nábrežia – vtedy tam ale žiadne nábrežie ani náplavka neboli.
Začiatky paroplavby v Prahe
„Nastupovalo sa po chodníčku medzi záhradami, po dlhej, úzkej drevenej lávke – na prvé dva parníky. Prvý bol parník 1865 Praha, druhý bol o rok mladší parník Vyšehrad, avšak prvý toho mena. Dnešný Vyšehrad už je štvrtý toho mena,“ hovorí historik Nikolaj Savický.
Vznik spoločnosti dával zmysel – práve vtedy sa podarilo splavnit Vltavu medzi Štěchovicami a pražským Šítkovským jezem, čo umožnilo prejazd parníkov.
„Dnešná Vltava vyzerá úplne inak, ako vyzerala vtedy. Vtedy bola Vltava prudko tečúca rieka, ktorá bola veľmi široká a mala veľmi kolísavú hladinu. Takže plavebná sezóna v tej dobe začínala na rozhraní februára a marca a končila v polovici júla, pretože došla voda,“ dodáva Savický.
Parník ako MHD
Paroplavba mala spočiatku predovšetkým poskytnúť lepšie dopravné spojenie a umožniť príjazd trhovcom. Prvé cestovné poriadky uvádzajú aj cenu za náruč alebo fúrik s tovarom, spravidla 1 až 2 grajciare.
Od 90. rokov 19. storočia, kedy sa Praha začala intenzívne rozrastať, sa z parníkov stala súčasť mestskej hromadnej dopravy – prepravovali obyvateľov z Podolí, Braníka, Modřan či Zbraslavi. Medzi rokmi 1911 a 1925 neprepravila Pražská paroplavba nikdy menej ako milión cestujúcich ročne.
„Keď si predstavíte, že k 1. januáru 1922 mala novo vzniknutá Praha s 38 obcami a mestami, ktoré k nej boli pripojené, 677 tisíc obyvateľov a že turistický ruch bol na začiatku 20. rokov minulého storočia na nule, sú to neuveriteľné prepravné údaje,“ upozorňuje historik Savický.
Legenda na vode
Dnes, po 160 rokoch, oslavuje PPS okrúhle jubileum a spolu s ním i návrat k vlastným koreňom – otvorením Múzea paroplavby. Jeho domovom sa stal historický Vyšehrad, majestátny kolesový parník z roku 1938.
Parník postavila v Ústí nad Labem firma Ústecká loděnice a dřevoprůmysl podľa návrhu Ing. Josefa Husse, strojné zariadenie dodala Českomoravská-Kolben-Daněk. Roku 2013 bol spolu s parníkom Vltava prehlásený za kultúrnu pamiatku.
Vyšehrad nie je najväčšou loďou na Vltave, ale jeho charakteristický parný pohon, červené kolesnice a elegantný profil z neho robia plávajúcu legendu. Je dlhý 62 metrov – teda napríklad ako Petřínska rozhľadňa naležato – a stále dokáže plávať rýchlosťou až 17 kilometrov v hodine. To je viac než väčšina súčasných plavidiel, vrátane pražských prívozov. Napriek tomu má ponor len 86 centimetrov, vďaka čomu pláva i tam, kde by iné plavidlá uviazli na plytčine.
Múzeum na palube
Pri slávnostnom otvorení múzea zazneli i slová prvej dámy Evy Pavlové: „Vďaka vám sme si mohli pripomenúť, že Vltava je súčasťou nielen našich životov, ale i inšpiráciou, putom, ktoré nás spája.“
Otvorenie múzea bolo zároveň finále symbolickej Vltavskej štafety – voda od prameňa rieky dorazila s pltníkom až na Rašínovo nábrežie za sprievodu Symfonického orchestra českého rozhlasu, kapely i fanfáry Schwarzenberskej gardy.
Výstava na palube ponúka expozíciu venovanú histórii lodnej dopravy, ale i pohľad do budúcnosti – smerom k plne elektrickým lodiam. Návštevníci si môžu prezrieť napríklad zrenovovaný parný stroj, reštaurovaný béžový náter interiéru, drevené obloženie primátorského salóniku či takmer dvojmetrový model parníku Vyšehrad zostavený z legendárnej stavebnice Merkur, ktorá tento rok oslavuje 100 rokov.
Dotyk minulosti
Atmosféru pôvodnej remeselnej práce si Vyšehrad zachoval do detailu. „Je to komplexná záležitosť. Nachádzate a odhaľujete ďalšie a ďalšie vrstvy, ktoré vám napovedia, čo by ste mal urobiť ďalej. Napríklad v prednom salóne je zelená priečka. Ale pôvodne tam bola biela stena z umakartu, keď sme ju odkryli, našli sme tam pôvodnú priečku ešte s nemeckými nápismi. Všetko, čo ide, zachraňujeme a vraciame do pôvodnej podoby. Potrebujeme k tomu šikovných machrov,“ hovorí architekt František Weber, ktorý na rekonštrukcii parníku pracoval.
Vyšehrad pritom nie je len odloženým výstavným exponátom – jeho komín, ktorý sa vďaka hydraulickému systému sklápa pri podplavovaní nízkych mostov, stále slúži a pod Karlovým mostom by Vyšehrad preplával stále vzpriamene „na milimetre“.
Pri svojom slávnostnom spustení bol určený až pre 885 cestujúcich, vo špičkách prepravil i 1200 osôb. Dnes je jeho kapacita kvôli moderným predpisom obmedzená na 400. Napriek tomu zostáva funkčnou loďou a skutočným symbolom pražskej paroplavby.
Z Rašínovho nábrežia do budúcnosti
„Naším cieľom bolo vytvoriť miesto, kde si návštevník môže osahat históriu, počuť príbehy rieky a doslova cítiť tep parného stroja, a zároveň nahliadnuť do budúcnosti ekologickej lodnej dopravy,“ hovorí Pavel Mácha, riaditeľ Pražskej paroplavby.
Tá dnes okrem historických plavidiel prevádzkuje spolu so svojou sesterskou spoločnosťou Prague Boats i modernú flotilu elektrických lodí s nulovými emisiami – a ukazuje, že i po 160 rokoch môže byť cesta po Vltave viac než len presunom z bodu A do bodu B. Môže to byť návrat v čase i výhľad do budúcnosti.
