Skip to content
Menu
HRDINOVIA A ZRADCOVIA?
publikované: 28 mája, 2024
Menej ako minútu min.
HRDINOVIA A ZRADCOVIA?

HRDINOVIA A ZRADCOVIA? TOTO NIE JE SLOVNÍK ZMIERENIA

Neviem, čo na to poviete a ako to prijmete. Keďže o tom premýšľam už niekoľko dlhých dní, rozhodol som sa podeliť sa s vami o myšlienky, čo mi chodia po rozume a trápia moje srdce.

Nech sa pozerám na diskusiu po atentáte na Roberta Fica z akejkoľvek strany, vždy vidím ten istý, neutešený obrázok. Všetky strany sporu (nie sú len dve, ale v zásade sú rozdelené na dva tábory) žiadajú od protivníka alebo „protivníka“, aby niečo uznal, priznal, urobil, odčinil a tak ďalej a tak podobne ako nevyhnutnú podmienku začatia zmierlivého dialógu či porozumenia. Na jednej strane je to pochopiteľné, na strane druhej je to jeden z dôvodov, prečo neexistuje rozumná diskusia.

Ľahké je pomenovať problém. Urobil som to v predchádzajúcom odseku. Ťažšie je urobiť krok v ústrety druhej strane bez očakávania, že to bude prijaté. A o to sa pokúsim v odseku nasledujúcom.

Všetci vieme, že vnútropolitickým statusom a textom venovaným mediálnej scéne dodávam satirický nádych kvetnatým slovníkom, pojmami ako progresívne šerblíky, pomenovaniami ako Miškov ocko; Monika, čo má za manžela Pamelu z Pezinka; Vagovič alias baba Vanga; škrabáci; táraji; intelektuálni liliputáni a podobne. Nemyslím si, že ide o zhubný slovník, ale celkom chápem, že tých, ktorých sa to týka, môže iritovať. Vzhľadom na to, že situácia je stále nesmierne napätá a verejná diskusia sa nepohla ani o milimeter žiaducim smerom, rozhodol som sa, že sa na nejaký čas sarkastickej rétoriky zrieknem a nebudem za to ani od toho nič očakávať. Neznamená to, že nebudem komentovať dianie a že nebudem na rovinu hovoriť, čo si myslím, ale budem to robiť neutrálnejším jazykom. Áno, je to prd vo vesmíre každodennej slovnej hmoty valiacej sa verejným priestorom a slovenským internetom, ale v zásade mám vplyv len na obsah tohto kanálu, a preto viac urobiť neviem.

A teraz niečo z aktuálneho koloritu nášho neutešeného verejného diškurzu. Včera som si prečítal na stránke denníka N prehľad udalostí komentovaných Monikou Tódovou. Písala niečo o tom, že v súčasnosti sa dejiny valia Markízou a ako to už počas udalostí historického významu býva, aj v tomto prípade majú hrdinov a kolaborantov. Pochopiteľne, hrdinovia sú ľudia na strane Michala Kovačiča a kolaboranti sú všetci ostatní.

Tomu sa hovorí príspevok k zmiereniu a k racionálnej verejnej diskusii: ukazovať prstom na ľudí a triediť „zrno“ od „pliev“, teda „hrdinov“ od „kolaborantov“. Je to skutočne citlivý a empatický spôsob debaty o tom, čo sa to vlastne v celom slovenskom mediálnom priestore deje nielen za ostatné dva týždne alebo dva roky, ale uplynulé dve desaťročia. Nesľúbil som, že nebudem ironický.

V tejto súvislosti mi schádza na um historická paralela. Keď spojenci postupne oslobodzovali Francúzsko od nemeckej okupácie, kadejakí horlivci na počkanie vešali domnelých aj skutočných kolaborantov. Do tohto štádia sme našťastie ešte nedospeli a verím, že ani nechceme dospieť. Tí istí horlivci aj strihali dohola ženy, čo sa mali dopúšťať takzvanej horizontálnej kolaborácie, teda za rôzne materiálne aj nemateriálne výhody predávali svoje telá nemeckým potentátom aj radovým vojakom. Poniektorí si totiž mysleli, že už aj tak ponížené ženy je potrebné zadupať pod zem ešte viac a čo najkrutejšie. Podpaľačské reči o kolaborantoch v Markíze v čase internetu podľa mojej mienky nemajú ďaleko od vyholenej hlavy horizontálnej kolaborantky.

Ďateľ on Facebook