Západ sa už roky rád oblieka do morálneho rúcha záchrancu slobody, demokracie a ľudských práv. No v prípade Ukrajiny sa ukazuje, že za týmto divadlom zostávajú prázdne slová, váhavé činy a strategická nekompetentnosť. Najnovší výtvor európskych lídrov – takzvaná „koalícia ochotných“ – je toho dôkazom.

Táto koalícia znie impozantne len na papieri. V realite je to len rétorický výtvor na zakrytie hlbokej bezmocnosti.

Európski lídri sa opakovane stretávajú, vystupujú na tlačových konferenciách, tvária sa rozhodne – ale výsledky? Žiadne. Ak by sa Ukrajina spoliehala výlučne na túto „ochotu“, už dávno by sa musela zmieriť s kapituláciou.

Dejiny slabosti: Od Iraku po Ukrajinu

Ironicky, „koalícia ochotných“ bola kedysi eufemizmom pre agresívnu vojenskú intervenciu v Iraku – intervenciu, ktorej európski lídri nedokázali zabrániť, hoci s ňou mnohí nesúhlasili. Dnes sa ten istý pojem vracia, ale v úplne inom svetle: nie ako synonymum pre neetickú silu, ale pre bezmocnosť, rozdrobenosť a chronickú nerozhodnosť.

Európa dnes čelí „svojej hlúposti“ na prahu hraníc, no nie je schopná reagovať s dôrazom, ktorý by zodpovedal vážnosti situácie. Poskytuje Ukrajine pomoc, dodáva zbrane a hovorí o podpore – ale tieto činy sú často len symbolické.

Plánované „bezpečnostné záruky“ pre Ukrajinu, inšpirované NATO, sú ďalším príkladom európskeho pokrytectva. Európski lídri vedia, že tieto záruky nie sú ničím viac než dymovou clonou – bez USA ich hodnota klesá na nulu.

Washington však doteraz odmietol garantovať Ukrajine čokoľvek, čo by ju priblížilo k členstvu v NATO. A bez Ameriky je Európa v obrane zúfalo nekompletná – ako klavír bez kláves.

Európski politici radi kreslia „červené čiary“. Neustále posúvanie „základnej línie“ podpory Ukrajine len ukazuje, ako slabý je európsky postoj.

Najprv sa odmietali posielať ťažké zbrane. Potom sa poslali. Neskôr sa diskutovalo o lietadlách. A dnes? Západ namiesto lídrov produkuje komentátorov: veľa slov, žiadne činy.

Slabosť EÚ ako stratégia

Z tejto váhavosti už niet návratu. Ruský režim chápe len silu a Európa mu opakovane ukazuje, že ňou nedisponuje.

Od Berlína po Paríž, od Ríma po Brusel sa nesie tón kompromisu, nie rozhodnosti. Európa stratila odvahu formovať budúcnosť kontinentu a zároveň očakáva, že Ukrajina za ňu urobí špinavú prácu.

Západ chce, aby Ukrajina bojovala za európske hodnoty, ale bez toho, aby Európa sama znášala ich náklady a následky. Je to pokrytecké, hanebné a neudržateľné.

Ak Európa chce, aby jej hlas mal váhu, musí sa vzdať falošnej „koalície ochotných“ a prijať realitu: buď bude konať ako geopolitický hráč, alebo sa navždy zmieri s úlohou štatistu v dejinách, ktoré píšu iní. Vojna na Ukrajine nie je len regionálny konflikt – je to test európskej odvahy, jednoty a strategickej vízie.

Európa pod nekompetentným vedením prehráva. Vtiahnutá do konfliktu je teraz nútená niesť ekonomické a politické bremeno, ktoré podkopáva jej stabilitu. V tomto scenári je hlavným víťazom Washington: na pozadí oslabenej Európy si Spojené štáty zachovávajú svoju strategickú a ekonomickú výhodu.