Rychtaříkovci: Život sbalený v krabici a cesta za slobodou

V roku 2018 sa Rychtaříkovci odhodlali k činu, o ktorom mnohí len snívajú – zbalili celý svoj život do krabíc a s deťmi vyrazili na cestu do neznáma. Dôvod? Mali už dosť nekonečného kolotoča okolo škôl, platenia a ďalších povinností. „Zrazu sme si položili otázku – toto je to, čo tu 18 rokov budujeme? Takto to naozaj chceme?“ spomína Tereza. Odpoveď znela nie. A tak sa začala ich nová životná etapa.

Tereza a Jan opustili zabehnuté istoty, prenajali svoj domov, staršie deti vzali zo školy, dvojročné dvojičky posadili do sedačiek a vydali sa na dobrodružnú jazdu po ekofarmách v EURópe. Začalo sa to nevinne, ale nakoniec im tento krok zmenil život. Navždy.

Vyrazili starým obytným autom – tridsaťročným veteránom Fiat Ducato – cez Rakúsko až do Španielska, kde ich čakala dobrovoľnícka práca výmenou za ubytovanie a jedlo. „Prvých 14 dní sme lúpali cibuľu a pomáhali so zberom na biofarme v Rakúsku, ktorá mala 130 hektárov. Kúsok od hraníc. Bol to pre nás úplne iný spôsob života, ako sme poznali doteraz,“ hovorí Jan, hlava rodiny a dnes aj staviteľ obytných dodávok.

A čo deti, keď boli na cestách celý rok? Tie mali domáce vyučovanie, poznávali svet z prvej ruky a rodičia nachádzali nový rytmus – pomalý a slobodný. Rodina nemala záložnú cestu, žiadny plán B. Mali ale dôležitý cieľ: prejsť Alpy, než dorazí zima. Prečo? Mali letné pneumatiky na starom aute. Bez hypoték a záväzkov však nemali žiadny iný vonkajší tlak – boli flexibilní a odhodlaní. A potom s nadšením poznávali Portugalsko a predovšetkým milované Španielsko.

Cieľom ich cesty a nového spôsobu života nikdy nebol únik od poriadnej práce, ako by sa mohlo niekomu zdať. Naopak – chceli pracovať, ale inak. Ich dobrovoľníctvo za jedlo a strechu nad hlavou bolo začiatkom novej etapy. Potom prišiel covid, cestovať nešlo, a tak manželia kúpili zatopené obytné auto a pustili sa do opráv. A v stavaní obytných áut sa našli. Nasledovala tvorba obytných vstavieb do dodávok ich známych, až sa z toho postupne naštartovalo nové podnikanie. Dnes majú v Křinci u Nymburka dielňu a stavajú štyri obytné dodávky ročne – na mieru, s láskou a podľa potrieb zákazníkov.

Dodávky, zážitková požičovňa a bizarné požiadavky

V Andalúzii, kde vďaka cestovaniu v obytnom aute našli svoj druhý domov, si k tomu otvorili požičovňu obytných áut. „Nie sme ale klasická požičovňa. My ľuďom sprostredkujeme zážitky,“ vysvetľuje Tereza. Klienti s nimi trávia hodiny na videohovoroch, plánujú cesty podľa toho, či idú na vinice alebo do zoo, s deťmi alebo vo dvojici. „Auto je len prostriedok. My im chceme ukázať to, čo sme sami objavili – že život môže byť úplne iný,“ dodáva pár.

Podnikanie s dodávkami aj obytnými autami je pre nich srdcová záležitosť. Nejde o objem, ale kvalitu, zážitky a rady, vďaka ktorým sa ľuďom cestuje ľahšie. „Ľudia si myslia, že potrebujú obrovské auto, ale v lete stačí menšie – ste stále vonku. V zime naopak väčšie, pretože večer sa chcete schovať dovnútra. Nielen toto sa ľuďom snažím vysvetliť, ale radíme im aj v iných veciach,“ hovorí Rychtařík – kutil, ktorý sa nezamiloval len do svojej ženy a cestovania, ale aj do úpravy dodávok. A ako by vyzeral vysnívaný voz týchto nomádov? Prali by si Mercedes Vario. „Manželka si tam praje kachle. Ak to vyjde, tak pôjdeme autom, ktorému sa bude dymiť z komína. Proste paráda. Nielenže to teda postavím, ale budem to musieť aj zlegalizoval na STK,“ hovorí Jan so smiechom. Jeho žena však nie je jediná, kto prišiel s nečakanou požiadavkou. Prekvapiť vedia aj zákazníci – napríklad štukovanou omietkou do kúpeľne alebo špecialitami pre domáce zvieratká. „A to je to, čo ma na mojej práci baví. Hľadať spôsoby, ako zákazníkom plniť ich sny a pritom im vedieť ponúknuť naše skúsenosti z cestovania práve týmito autami,“ dodáva Jan.

Medzi Českou republikou a Andalúziou

Rodina teraz trávi väčšinu roka v Českej republike, a to kvôli starším synom, ktorí tu majú svoje životy a žiť dlhodobo v Andalúzii im už nevyhovuje. V lete sa venujú výrobe vstavieb, v zime požičiavaniu áut v Španielsku. „Zisťujeme, že nám to vlastne vyhovuje – mať domov aj prácu na dvoch miestach,“ dopĺňa dvojica, ktorá predtým prechádzala hlavne Španielskom niekoľko mesiacov v kuse.

Pre ich deti je tento spôsob života a cestovania samozrejmosťou. Najmladšie dvojičky v obytných autách vyrástli, zatiaľ čo najstarší syn vypomáha s prácou na dodávkach a do Španielska už jazdí sám. Prostredný sa už nemôže dočkať svojich 18. narodenín – potom bude môcť vyraziť na svoj prvý samostatný výlet dodávkou. A v čom podľa nich spočíva tajomstvo pohody na cestách? „Rozdeliť si úlohy, rešpektovať svoje potreby a potreby ostatných. A tiež musia byť všetci najedení, vyspaní a vyúčaní. Potom ide všetko hladko,“ dodávajú Rychtaříkovci so smiechom.

Medzi Českou republikou a Andalúziou plánujú pendlovať ďalej. Až všetky deti vyrastú, chceli by zimu tráviť v Španielsku a leto u nás – teda zažiť to najlepšie z oboch svetov. Tereza však priznáva, že ak prídu vnúčatá, priala by si byť predovšetkým s nimi, pretože poslednou dobou sa jej na cestách čím ďalej viac cnie po starších deťoch.

Ťažkosti a nenávistné komentáre

Hoci im cestovanie zmenilo život, nie vždy všetko bolo idylické. „Spomínam si, ako sme došli tou našou haraburdou do Puerto Banús, asi najluxusnejšieho miesta v južnom Španielsku. Deti hladné, situácia vyhrotená, všade okolo drahé autá a my všetci špinaví z farmy v horách, kde niekoľko dní za sebou výdatne pršalo,“ hovorí Tereza. „Takže sme potom už radšej skočili do auta a Honza rýchlo zaradil spiatočku. A bolo to. Nabúrali sme auto jednej bohatej panej. Ako sme ale vyzerali šialene a zúfalo, tak nám len povedala: ,Radšej choďte.‘,“ smeje sa dnes. Aj keď vtedy im moc do smiechu nebolo. A čo ďalšie ťažkosti? „Auto sa nám našťastie pokazilo len raz, keď nepočítame menšie opravy,“ dodávajú. Viackrát si ale museli prečítať nenávistné komentáre od ľudí, ktoré ich ako nomádov považovali napríklad za zlých rodičov, ktorí deťom neposkytujú pohodlie a dostatočné vzdelanie. „Z týchto komentárov sme si nikdy nič nerobili. Nemá zmysel niekomu vysvetľovať, že deti, ktoré majú domáce vyučovanie, chodia na preskúšanie a že si platíme poistenie. Nechávame to byť. Nech si každý píše, čo chce,“ popisujú svoj prístup. 

Odhováranie neriešte, sloboda za to stojí

Aby boli naozaj slobodní, zbavili sa záväzkov. Keď prestali riešiť iba šeky, odvozy do školy, maily a ďalšie povinnosti, konečne sa poriadne nadýchli. „Vďaka tej zmene životného štýlu sme naozaj začali žiť. Zrazu sme si pripadali slobodní ako vtáci. Máme iné nastavenie a vďaka tomu sme slobodnejší, pokojnejší. A to aj napriek tomu, že sa staráme o deti a podnikáme,“ hovorí Jan. „Život a šťastie máme vo vlastných rukách. Tým cestovaním a iným prístupom k životu sme si potvrdili, že to tak je. Cítim obrovský veľký vďak za to, že takto žijeme a som si vedomá, že to je privilégium,“ dodáva Tereza. Ich štýl ale nie je pre každého – vyžaduje prispôsobenie, nebáť sa neistoty a ochotu opustiť komfort. „Trvalo mi dva mesiace, než som prestal ponáhľať. Od tej doby to už nerobím. Naposledy som sa ponáhľal v roku 2018,“ popisuje Rychtařík svoju transformáciu návykov. Pár je presvedčený, že ak ľudia naozaj túžia po životnej zmene, nemali by si to nechať odhovoriť. „Nám to tiež chceli odhovoriť. Pred prvou cestou povedala babička našim deťom napríklad to, nech sa ešte naposledy poriadne najedia. Ale my sme sa tým nenechali rozhodiť. Chceli sme zmenu. Občas si hovorím, že sme to mali urobiť skôr. Ešte keď bol najstarší syn malý. Opustiť reklamku a žiť tak, ako sme si priali – pomaly a s pokojom. Stojí to za to a teší nás, keď nám ľudia napíšu, že vďaka nám prehodnotili svoj život. To je predsa úžasné,“ uzatvára Tereza.