76-ročný turista prešiel pešo celú Stezku Českem bez prestávky
Minulý rok, ako 75-ročný, prešiel južnú časť Stezky Českem. „Už po návrate som vedel, že mi to nebude stačiť,“ hovorí Jaroslav Maršík o svojej tisíc kilometrovej ceste. Tento rok sa, o rok starší, rozhodol, že prejde celú trasu. Bez prestávky. „Chcel som si dokázať, že na to mám.“ V polovici mája vyrazil a v júli sa vrátil domov.
Doma sa nad jeho plánom nikto veľmi nepozastavoval. „Ale musel som sa skoro každý večer hlásiť, že je všetko v poriadku,“ usmieva sa.
Stezka Českem je fenomén, unikátna turistická trasa vedúca z najzápadnejšieho bodu republiky k najvýchodnejšiemu a späť. Takýchto príkladov by sa iste našlo viac, ale výkon Jaroslava Maršíka vyniká.
Zbalil sa 15. mája, na chrbát si nasadil batoh, ktorý vážil 12 kíl, a vyrazil na cestu. Keď vychádzal zo svojho rodného kraja, z Komáří hůrky v Krušných horách, začalo po desiatich kilometroch snežiť. Počasie mu príliš neprialo celkovo, dní, keď bolo pekne, si užil len pár. Inak ho na ceste stihli prízemné mrazíky, vytrvalé dažde aj krúpy. „Najhoršie počasie som si vybral na Sněžke, to som išiel vo víchrici s dažďom,“ spomína.
Keď počasie nepraje
Ani to ho však nezastavilo a každý deň z cesty vytrvalo ukrajoval priemerne 31 kilometrov. „Nešiel som na výkon, zaujímajú ma ľudia,“ hovorí. Do reči sa preto dal s každým, kto o to len trochu stál. „Nepotkal som jediného nepríjemného človeka, dvaja traja boli ľahostajní, ale inak sa všetci zaujímali a radi sa podelili aj o svoj príbeh.“ Najviac ho na ceste prekvapili mamičky s deťmi, ktorých stretol hneď niekoľko, a to dokonca aj s kočíkmi. „To je na Stezke krásne, že sa na ňu môže vydať ktokoľvek. Každý si môže zvoliť svoj kus podľa náročnosti,“ opisuje.
Jaroslav prešiel Stezku Českem celú. Počas 69 dní nachodil 2 142 kilometrov. Len päťkrát spal v „luxuse“ pod strechou – trikrát v hoteli či penzióne, raz v opustenej garáži a raz pod prístreškom rodinného domu. Všetky ostatné noci strávil pod širákom, k dispozícii mal len hamaku a tarp (plachtu), o to viac tak neprajúce počasie pocítil.
„Večer do vlhkého, ráno z vlhkého spacáku do ľadových a mokrých nohavíc. Bolo to deprimujúce, ale dalo sa to zvládnuť,“ opisuje Jaroslav, ktorého ako skúseného horolezca rozhodí len máloco. Že by to vzdal, to nehrozilo. „Už som zažil horšie situácie. Ale niekedy som si hovoril, prečo to vlastne robím,“ smeje sa.
„Najkrajšie na cieli je cesta k nemu“
„Lenže tá cesta sama o sebe je zážitok. Nemusel som premýšľať nad tým, kde budem spať, ako dlho budem musieť ísť, čo budem robiť. Proste som každé ráno zbalil ležanie a vyrazil,“ hovorí.
Náročnejšie na plánovanie boli len nákupy potravín. „Na ceste som nevnímal, ktorý je deň, a tak keď som dorazil do dediny v sobotu popoludní, bolo už všetko zatvorené.“ Vtedy ho zachránili manželia Kosovci, jedni z tzv. trail angels, ktorí na ceste zdarma a vo svojom voľnom čase pomáhajú.
Krása samoty
Pri putovaní si užíval aj samotu. „Boli dni, kedy som nestretol vôbec nikoho.“ Mal tak mnoho času na premýšľanie, lúštenie matematických hádaniek a tiež na kochanie sa krajinou. „Najkrajší úsek pre mňa predstavovali Jeseníky, ktoré som pred rokmi prešiel aj so svojou vtedy päťročnou dcérou. Otvorili sa mi tak spomienky. Ale ak ide o malebnosť kraja, tak na mňa zapôsobilo Jetřichovicko,“ hovorí a jedným dychom dodáva, že všetky oblasti v sebe mali kus krásy.
Keď 22. júla dorazil domov, bolo mu ľúto, že je koniec. „Najkrajšie na cieli je cesta k nemu,“ glosuje s úsmevom a už spriada plány na ďalšie dobrodružstvá. Čo sa týka zážitkov z chôdze, má pre tento rok splnené, už za týždeň však vyráža liezť do Francúzska a potom aj na grécky ostrov Kalymnos. Nudiť sa teda rozhodne nebude. „Možno sa na Stezku ešte za dva roky vrátim, niektoré jej úseky by som si prešiel znovu hneď teraz,“ uzatvára.
