Rím, ako ho poznáme z učebníc a filmov, je naleštené centrum obrovského impéria. Lesknúce sa štíty vojakov, šum davov, mramorové chrámy, krásne oblečení ľudia… Lenže aký bol tento svet naozaj a čo by ste v najslávnejších dobách tohto mesta vlastne cítili v uliciach? Pravda nie je zrovna niečo, čo by ste chceli počuť, ale podľa skúmania historikov sa skutočne zdá, že nebolo o čo stáť.
Späť v čase sa čuchom síce nedostaneme, ale kombinácia starovekých textov, archeologických nálezov alebo zvyškov rastlín a živočíchov nám dáva približnú predstavu, čo mohol obyčajný Riman cítiť vo chvíli, keď vyšiel na ulicu.
Pot, hnoj a dych
„Rím bol v mnohých oblastiach nepochybne špinavé a zapáchajúce miesto,“ píše rímsky vojnovík a filozof Plínius starší. Preslávil sa jednou z najpodrobnejších encyklopédií starého Ríma – Naturalis historia – a nie je v tomto pomerne príkrom hodnotení sám. Poukazuje napríklad na to, že hoci Rím disponoval kanalizáciou, ľudia sa obávali hlodavcov alebo len nechceli mať zápach blízko svojich obydlí, a tak svoje záchody ku kanalizácii nepripájali. Namiesto toho vylievali výkaly z nočníkov do jám, kde ich zbierali špecializovaní pracovníci. Tí ich následne využívali ako hnojivo alebo jeden z prostriedkov pre spracovanie tkanín, pričom i moč bola veľmi cennou surovinou, napríklad pre bielenie látok.
Čítajte tiež: Najdlhší rok v histórii ľudstva mal 445 dní. Objavte fascinujúci dôvod, prečo na tento extrém došlo
Ak necháme bokom, že tento proces sa týkal len tých, ktorí nejaký domov mali, išlo len o jednu vrstvu celej rímskej arómy. Ďalšiu dodávali mestu zvieratá, keď v pekárňach poháňali kamenné mlyny osly a na trhovisko sa hnali celé stáda dobytka na porážku. Pach potu, hnoja a živočíšneho dychu preto patril k rušným uliciam rovnako ako krik predavačov a ľudia sa museli prispôsobiť. Jedným z náznakov, že po strede ulíc rímskych miest zrejme nebolo zrovna príjemné chodiť, sú vysoké kamene slúžiace pre prechod ľudí z jednej strany ulice na druhú, ani tu ale samozrejme nekončíme.
Smradľaví živí i mŕtvi
Ku všetkému je nutné pripočítať aj mŕtvoly – a nemáme teraz na mysli tie zvieracie. Likvidácia ľudských tiel bola na dennom poriadku a samozrejme sa výrazne líšila podľa spoločenského postavenia nebožtíka alebo jeho pozostalých. Tí najchudobnejší ani nemuseli byť pochovaní alebo spálení – jednoducho zostali ležať tam, kam naposledy spadli. To však malo za následok častosť rozkladajúcich sa tiel, ktorá sa zrejme stala takmer bežnou podívanou Rimanov i obyvateľov iných väčších miest.
Ani tí, ktorí ešte nevydýchli naposledy, na tom ale so svojím odérom neboli nijako príjemne. Každodenné kúpanie nebolo štandardom, a tak telesný zápach patril ku koloritu mesta. Iste, existovali spôsoby, ako zápach mierniť – antické texty obsahujú napríklad recepty na dezodoranty – ale išlo často o prípravky k vnútornému užitiu, ktoré mali pôsobiť von z tela, čo prirodzene nefungovalo. A keď už predsa len došlo na umývanie, ľudia sa väčšinou schádzali v malých bazénoch alebo kúpeľoch a namiesto mydla na sebe nechali pôsobiť olivový olej. Lenže keď ho následne z tela zoškrabali bronzovou stierkou, zmes oleja, potu a nečistôt proste len odhodili vedľa bazéna alebo na stenu, kde mocným spôsobom znovu umocňovala zápach celého mesta.
Nie všetci chceli páchnuť
Ale samozrejme, ak by sme sa pozreli do tých najvyšších vrstiev spoločnosti, našli by sme i takých, ktorí chceli ostatným voňať. Do veľkej miery to umocnil objav fúkaného skla približne sto rokov pred naším letopočtom, čo umožnilo masovú výrobu flakónikov a fľaštičiek na parfumy. Ich základy väčšinou tvorili živočíšne alebo rastlinné tuky napustené vôňami ako ruže, škorica, kosatec, kadidlo alebo šafran.
Stále ovšem platí, že by ste možno boli nepríjemne zaskočení tým, ako veľmi to v meste zapáchalo, a možno by ste si ešte radi spomenuli na letnú jazdu prostriedkami hromadnej dopravy, v ktorých sa do starého Ríma veľa z nás neustále vracia. Žiadna doba ale skrátka nevonia po fialkách.
Video, ktoré ste mohli minúť: Budete ľutovať, hrozili Sovieti. Havel stvrdil koniec Varšavskej zmluvy perom s nápisom NATO
