Ako Oasis pomohli skupine Enumclaw snívať o väčšom
Aramis Johnson: Moj prvý kontakt s Oasis bol v čase, keď som pracoval v sklade FAST koncom štúdia. Bola to otrasná manuálna práca a počúval som Definitely, Maybe. Keď Liam v „Supersonic“ spieva: „I need to be myself, I can’t be no one else“… Ak si to napíšeš alebo vyslovíš nahlas, znie to hlúpo, ale spôsob, akým to zaspieva, ťa núti povedať si: Čert vie, toto je absolútna pravda.
V modernej americkej kultúre neexistuje príbeh o vzostupe z biedy k bohatstvu mimo rapu. V mojom rock’n’rollovom svete boli Oasis poslednou triednou kapelou, ktorá dosiahla túto novú úroveň slávy. Mali sme tu chlapcov, ktorí ešte predtým, ako prepukli, lepili betón alebo čo ja viem. Väčšina ich image a vyjadrení v médiách je o ich drsňáckom spôvaní, ale keď počúvaš ich hudbu, je to v podstate túžba, pocit maličkosti a snaha cítiť sa veľkým. Veci, ktoré pochopí každý.
Nebola to náhoda, že som sa k nim dostal práve počas práce v tom sklade. Lebo, človeče, chcel som, aby sa môj život zmenil. Myslím, že ich prvých pár albumov a zároveň aj dôvod, prečo ich vrchol netrval dlho, bol v tom, že čo vlastne píšeš, keď už utekáš od veci, pred ktorou si chcel ujsť? Všetky ich rané skladby sú o tom, že chceš byť videný, dostať sa tam, kam smeruješ, a dosiahnuť nemožné.
Pointou je ten moment, keď sa oblaky rozostúpia a vyjde slnko. Mojím cieľom je vždy vytvoriť tú časť skladby tak, aby presne takto pôsobila. Myslím, že najťažšie pri písaní piesní je vytvoriť niečo, čo je o ničom, ale zároveň o všetkom. Čo je vlastne „Champagne Supernova“? Ale počas tých osem minút úplne presne viem, o čom hovorí. Je v tom transcendentálny pocit. „Walking faster than a cannonball.“ Je to nezmysel, ale dáva to zmysel. Skladba má vlastný svet.
Cady Siregar
