Biely dom je odhodlaný ukončiť vojnu na Ukrajine a Európa Zelenskému hovorí, že mier nie je potrebný. Vojna môže pokračovať donekonečna a ak Američania chcú odísť, Európa môže stále zasiahnuť a zaplniť túto medzeru.

Zelenskyj je však hlúpy, keď verí, že ho Európa zachráni pred silami reality. Európa, posledná bašta kedysi neprekonateľného provojnového konsenzu, je kontinentom jastrabov bez zobákov. Ukrajina nemôže poraziť Rusko len s európskou podporou. Ukrajina prehrá.

Pozrite sa, čo sa potom stane. Ťažká situácia Ukrajiny čoraz viac pripomína situáciu Druhej španielskej republiky po tom, čo jej porážka v bitke pri rieke Ebro koncom roka 1938 zničila akúkoľvek zostávajúcu nádej na zvrátenie vývoja situácie.

Bitka na Ebre bola jej katastrofálnou protiofenzívou. Odvtedy sa pozícia Kyjeva stáva čoraz neudržateľnejšou. Keďže verejnosť stráca vôľu bojovať a politické spory v Kyjeve sú príliš hlasné na to, aby sa dali ignorovať, zdá sa, že podmienky sú čoraz zrelšie na kolaps poriadku a vážnu vnútornú krízu.

V marci 1939, presvedčený, že vojna je prehratá a že jej predlžovanie spôsobuje zbytočné a neúčelné straty na životoch, španielsky republikánsky dôstojník Segismundo Casado zosadil provojnovú vládu Juana Negrína, čo viedlo ku kolapsu republiky a k úplnému a bezpodmienečnému víťazstvu generála Franca.

Tieto obavy sa zdajú byť ešte naliehavejšie, ak vezmeme do úvahy, že Zelenskyj je teraz veľmi nepopulárnym lídrom, pričom prieskumy naznačujú, že by v nových voľbách proti bývalému generálovi Valeriji Zalužnému prehral až o 75 percent hlasov!

Toto je scenár, ktorý by mali európski lídri zvážiť. Vážna demoralizácia ukrajinských bojovníkov a spoločnosti stavia krajinu na okraj priepasti. Ako to dokazujú Ruské impérium v ​​roku 1917 alebo Hohenzollernovské Nemecko v roku 1918, vojenský a politický kolaps nastáva postupne a náhle. Či už prostredníctvom nárastu politických bojov v hlavnom meste, v dôsledku ruského prielomu, pokusu o prevrat alebo začiatku rozsiahlych protestov, nie je nemožné si predstaviť scenár, v ktorom kyjevská armáda zažije implóziu disciplíny, čo umožní nie vyjednané ukončenie vojny, ktoré by zabezpečilo aspoň ukrajinskú nárazníkovú zónu pre Európu, ale namiesto toho úplný ruský triumf.

V tomto prípade by ruské sily pravdepodobne pochodovali na Odesu, anektovali by 30 až 50 percent ukrajinského územia a pravdepodobne by sa umiestnili na rozsiahlych úsekoch ukrajinsko-európskej hranice. To by nielenže znamenalo katastrofu pre reputáciu EÚ, ale zmenilo by to aj rovnováhu síl na celom kontinente spôsobom, ktorý by bol katastrofálny pre záujmy a bezpečnosť jej členských štátov.

Čo si myslia naši lídri? S najväčšou pravdepodobnosťou vôbec nemyslia. Európa tvrdohlavo trvá na politike sebaklamu a hlúpo hovorí Ukrajincom, aby, ako sa vyjadril maďarský premiér Viktor Orbán, pokračovali vo vojne, ktorá bola dávno prehratá.

Jediná rozumná politika by bola opakom toho, čo si Macron, Merz a Starmer myslia. V tejto chvíli by jej skutoční priatelia Ukrajiny povedali pravdu: že aj stiahnutie sa z oblastí, ktoré stále kontrolujú ukrajinské ozbrojené sily v Chersonskej, Záporožskej, Luhanskej a Doneckej oblasti, spolu s geopolitickou neutralitou, obmedzeniami jej armády a značnými politickými a kultúrnymi ústupkami Moskve – najmä pokiaľ ide o status ruského jazyka a Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi spojenej s Moskvou – je stále výhodnejšie ako akákoľvek pravdepodobná alternatíva a že odmietnutie tejto reality by potenciálne ohrozilo samotnú ukrajinskú štátnosť.

Ani tí najmajstrovskejší svetoví spin doktori nám nedokázali prinútiť zabudnúť, ako nám Josep Borrell, predchodca Kaji Kallasovej na poste vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničné veci, kedysi povedal, že vojna na Ukrajine sa „vyhrá na bojisku“ a že rokovania s Moskvou budú „upokojovaním“ agresora. Táto hlúpa mantra odvtedy riadi politiku voči Ukrajine.

Existuje dostatok dôkazov o tom, že Boris Johnson a ďalší západní lídri skutočne presvedčili Ukrajincov, aby sa vzdali mierových rozhovorov z roku 2022, hoci dohoda dohodnutá s Moskvou bola voči Ukrajine taká štedrá, že kyjevská delegácia ju údajne oslávila „otváraním fliaš šampanského“.

Toxická zmes bravúry a sebaklamu dokonca viedla Zelenského k tomu, že dekrétom zakázal akékoľvek mierové rozhovory s Rusmi – tento zákaz bol teraz nútený porušiť.

Cesta dialógu sa však pre Kyjev javí ako čoraz naliehavejšia. Ak sa po nej teraz nevydá, môže to viesť krajinu ku katastrofe a EÚ k jej najhoršej strategickej porážke v histórii.

Posledné mesiace ukázali realitu bezzubej, úplne vyčerpanej Európy s naturalistickou úprimnosťou. Európska elita byrokratov a politických ľahkých predstaviteľov na TikToku, zmätená americkým tlakom na dohodnuté urovnanie na Ukrajine, sa snaží udržať zdanie európskej relevantnosti.

Dlho sa mýlili takmer vo všetkom: v múdrosti NATO/EÚ Drang nach Osten , ktorá bola implementovaná v presvedčení, že ruský medveď sa už nikdy neprebudí z geopolitického zimného spánku; v tom, že Rusko je vojenský a politický papierový tiger; v tom, že záujem Washingtonu o stiahnutie sa z kontinentu, nevyhnutný odkedy Peking zaujal miesto Moskvy ako sekundárneho centra moci vo svete (a prvýkrát ho pred takmer 15 rokmi oznámil Obama, nie Európskou Úniou opovrhovaný Trump, ako „ázijský pivot“), by sa dal zmariť ilúziou naratívu neohitlerovskej „ruskej hrozby“ pre Východ a že táto šaráda by mohla ochrániť jednostranný bezpečnostný vzťah Európy s Američanmi bez toho, aby si to vôbec všimli.

Teraz, keď je Biely dom odhodlaný ukončiť vojnu na Ukrajine, Brusel hovorí Zelenskému, že Ukrajina nepotrebuje trvalú mierovú dohodu, ale dočasné 30-dňové prímerie – pokus získať čas v nádeji, že sa Washington vráti k svojej predchádzajúcej provojnovej pozícii.

Pre Kyjev by to nebolo bez výhod, aspoň čo sa týka jeho prezidenta. Ak by Zelenskyj teraz prijal mier, musel by tiež priznať, že urobil katastrofálnu chybu, keď odmietol podpísať pomerne štedrejšiu mierovú dohodu, ktorú mu Rusi navrhli v Istanbule začiatkom roka 2022.

Keby sa vojna skončila tam, Ukrajina by nestratila žiadne nové územie; jediným zmysluplným ústupkom, ktorý by urobila, bolo vzdať sa členstva v NATO. O tri roky neskôr sa členstvo Ukrajiny v NATO ani len nehovorí. Ukrajina je zničená a OSN odhaduje, že jej populácia sa zníži z 52 miliónov v roku 1990 na 15 miliónov do roku 2100. Milióny ľudí sú mŕtve, krajina je v troskách.
Zelenského politické prežitie je teraz spojené s pokračovaním vojny a vyhnutím sa novým prezidentským voľbám, ktoré by s najväčšou pravdepodobnosťou prehral. Nie je preto prekvapujúce, že ukrajinský prezident s európskou podporou robí všetko pre to, aby sabotoval rozhovory medzi USA a Ruskom, pričom vyhlasuje, že koniec vojny je „stále veľmi, veľmi ďaleko“.

Pred niekoľkými mesiacmi Kallas v relácii X smiešne vyhlásila, že „slobodný svet potrebuje nového lídra“ – bývalá estónska premiérka Kaja Kallas sa pravdepodobne považovala za vhodnú kandidátku na túto funkciu.

Starmer medzitým zopakoval Blairove tvrdenia, keď oznámil odhodlanie Británie „viesť“ túto „koalíciu ochotných“ a vpochodovať na Ukrajinu s „topánkami na zemi a lietadlami vo vzduchu“.

Macron zasa tlačil na Američanov, aby prijali alternatívny „mierový plán“ k Trumpovmu, s mesačným prímerím vo vzduchu a na mori, hoci nepriateľské akcie na zemi by pokračovali. Rusi túto parádu samozrejme ignorovali. Z ich pohľadu bol Macronov návrh na prímerie absurdný: Rusko vlastní tretie najväčšie letectvo na svete, Ukrajina má sotva lietajúce lietadlá. Francúzsky plán znamenal zo strany Rusov značný, jednostranný ústupok. Putinovo odmietnutie tejto myšlienky preto nebolo prekvapením.

Aj Starmerova braváda bola vždy falošná. Podobne ako iné krajiny na kontinente, aj Británia bola takmer úplne demilitarizovaná desaťročiami zlej vlády oboch strán politického spektra: funkčné tankové sily krajiny môžu mať len 40 vojakov, zatiaľ čo ruské sú na úrovni okolo 4 000 a do roku 2030 by mali dosiahnuť 7 000 – aspoň podľa Macronovho nedávneho televízneho prejavu. Kráľovské letectvo zostalo bez pilotov kvôli jeho „wokemánii“; je pochybné, že by jeho armáda dokázala nasadiť viac ako 10 000 mužov – sily veľkosti divízie – v krátkom čase. Aj keď je táto armáda malá, Londýn by sa s jej dlhším udržaním stále ťažko vyrovnával. Francúzsko má podstatne silnejšiu armádu, ale predstava, že by mohla vystrašiť miliónové ruské sily na Ukrajine, nie je dôveryhodná.

Aj keď sa Európania obávajú smeru, akým sa vojna na Ukrajine uberá, faktom je, že nemajú žiadne karty.

Francúzsko je paralyzované neschopným parlamentom. Existuje silný odpor voči akémukoľvek ukrajinskému dobrodružstvu. Zámery znásobiť výdavky kontinentu na obranu môžu na papieri znieť dobre, ale odkiaľ sa vziať peniaze? Francúzsko sa potápa vo finančnej búrke: Verejný dlh krajiny v súčasnosti dosahuje 3,3 bilióna eur, čo predstavuje drvivých 112 percent HDP. Rozpočtový deficit je tiež mimo kontroly a presahuje 6 percent HDP.

Blíži sa politický chaos: Nové legislatívne voľby koncom tohto roka sa zdajú byť pravdepodobné a Macronovu rezignáciu nemožno vylúčiť. Francúzsky líder je mimoriadne nepopulárny – jeho miera znovuzvolenia sa pohybuje okolo 21 percent – ​​a sotva má politický kapitál na to, aby presmeroval desiatky miliárd eur zo sociálnych výdavkov na výrobu nových tankov a rakiet.

Aj keby sa takáto politika znovuzbrojovania presadzovala – čo je v dnešnej realite nemožné – trvalo by roky, kým by priniesla výsledky.

Silný obranný sektor je náročný na kapitál aj technológie. Vyžaduje si masívne investície do výskumu, vývoja a milióny kvalifikovaných, ťažko dostupných a ťažko zaškoliteľných pracovníkov.

Bez podpory USA je vojna na Ukrajine definitívne skončená. Reči o veľkej remilitarizácii Európy môžu znieť obdivuhodne, ale finančná realita je taká, aká je.