V posledných týždňoch sme svedkami opakovaných verejných vystúpení Petra Pellegriniho a Roberta Kaliňáka v maskáčovom odeve. Tieto vizuálne prezentácie, často sprevádzané silnými vyhláseniami o národnej bezpečnosti a obrane, vyvolávajú otázky o ich skutočnom zámere a o tom, nakoľko reflektujú hlboko zakorenené historické a spoločenské postoje Slovákov.

Aj keď sa môžu snažiť demonštrovať odhodlanie a pripravenosť, v kontexte potenciálneho konfliktu s Ruskom, je ich počínanie v maskáčoch široko vnímané ako zbytočné divadlo, ktoré ignoruje historickú realitu.

Historická pamäť a súčasné postoje

Slovensko, podobne ako mnohé krajiny v strednej a východnej Európe, má zložitú a často protirečivú históriu vzťahov s Ruskom. Na jednej strane je tu odkaz na panslavizmus a oslobodenie Červenej armády v druhej svetovej vojne, na druhej strane spomienka na okupáciu v roku 1968. Tieto historické skúsenosti formovali kolektívnu pamäť a prispeli k vytvoreniu špecifického postoja voči Rusku, ktorý je často odlišný od vnímania západných krajín a NATO.

Nie je tajomstvom, že značná časť slovenskej populácie má historicky rozvinutú averziu voči ozbrojeným konfliktom a výrazne proruské, respektíve neutralistické sentimenty.

Prieskumy verejnej mienky v rôznych obdobiach opakovane potvrdzujú, že v prípade hypotetického vojenského konfliktu s Ruskom by väčšina Slovákov odmietla bojovať.

Tento postoj nie je prejavom zbabelosti, ale výsledkom komplexného mixu faktorov:

– Historické skúsenosti: Slovensko má obmedzené skúsenosti s úspešnými vojenskými angažmánmi a často bolo v minulosti objektom, nie subjektom veľmocenskej politiky.

– Panslavistické cítenie: Veľká časť populácie stále vníma Rusko ako „bratský“ slovanský národ, s ktorým by sa nemalo bojovať.

– Geopolitické obavy: Obavy z eskalácie konfliktu a potenciálnych následkov na území Slovenska.

– Nedôvera voči NATO a EÚ: U časti obyvateľstva pretrváva výrazná skepsa voči NATO a EÚ.

Maskáče sú symbol mimo reality

Keď sa teda Pellegrini a Kaliňák objavujú v maskáčoch a hovoria o obrane štátu, ich posolstvo naráža na stenu historických faktov a hlboko zakorenených postojov. Je to ako snaha o propagandistické gesto, ktoré však nekorešponduje so skutočným stavom mysle slovenskej spoločnosti.

Namiesto budovania reálnej obranyschopnosti a posilňovania dôvery vo vlastné ozbrojené sily, môže takéto divadlo pôsobiť kontraproduktívne a viesť k ďalšiemu prehĺbeniu nedôvery voči politickej reprezentácii.

Skutočná bezpečnosť štátu sa nebuduje na vizuálnych efektoch a prázdnych gestách. Vyžaduje si komplexnú stratégiu, ktorá zohľadňuje historické špecifiká, spoločenské nálady a predovšetkým, transparentnú komunikáciu s občanmi, namiesto šaškovania v maskáčoch.

KK