Valerián Švec: Zlatá éra Trnavy bola ako krásny sen
Valerián Švec, najstarší žijúci pamätník slávneho tímu, získal jediný v Trnave titul ako hráč i ako tréner. Uplynulú nedeľu, 20. júla, oslávil deväťdesiat rokov.
Zažili ste zlatú éru trnavského futbalu. Ako si na ňu spomínate?
Občas mám pocit, akoby to nebola ani pravda. Len krásny sen, rozprávka. Na náš futbal si pamätá už len málo ľudí. Dnes sa hrá iný. Nepovažujem ho za príliš atraktívny. Nehovorím len o futbale, aký sa hrá u nás, ale aj vo svete.
Čo sa vám na ňom nepáči?
Pre mňa je často nudný. Najprv si loptu zopárkrát vymení brankár s obrancom, potom ju dostane ďalší hráč v strede poľa, poobzerá sa okolo seba, prihrá si ju s ďalším spoluhráčom a konečne príde prihrávka dopredu. Je to zdĺhavé.
My sme hrali priamočiarejšie, len čo sme získali loptu, šprintovali sme dopredu. Väčšina hráčov bola ofenzívne naladená, krajní obrancovia boli ďalšie krídla, neustále útočili. V našej lige je veľa legionárov. Chcú zarobiť a nechcú sa zraniť. Ich futbal mi pripadá alibistický. Chýba mi viac energie, vášne a srdca.
Súčasný futbal mnohí považujú za rýchlejší, agresívnejší, fyzicky náročný…
Spomeniem jednu príhodu. Niekdajší medzinárodný tajomník Slovana Ján Fiala zabezpečil množstvo zápasov, turnajov v zahraničí, mal výborné kontakty. Volal mu jeho partner z Južnej Ameriky, na významnom turnaji Pentagonal v roku 1970 vypadol jeden účastník.
Pýtal sa Fialu, či nevie o nejakom zaujímavom mužstve, ktoré by ho nahradilo. Zober Spartak Trnava, radil mu. Kolega ho požiadal, aby trnavský tím charakterizoval. To je mužstvo, ktoré šprintuje, aj keď je lopta v aute, vravel Fiala.
V tom období Spartak vládol v československom futbale. Strávili ste v ňom ako hráč desať rokov. Veľa však nechýbalo a úspešnú éru by ste nezažili…
Do Spartaka som prišiel na jeseň 1956. Čoskoro som narukoval do ČH Bratislava a stal som sa súčasťou skvelého tímu, ktorý v roku 1959 vybojoval titul majstra Československa. Riešil som veľkú dilemu: vrátiť sa po vojenčine do Trnavy alebo zostať v Bratislave?
Čo zavážilo v prospech Trnavy?
V tom čase som bol zranený, mal som problémy s meniskom, dokonca bolo otázne, či budem vo futbale na najvyššej úrovni pokračovať. Trénoval som s mužstvom, ale nehrával som pravidelne. V Trnave som mal dobré zamestnanie, rozhodol som sa vrátiť. Ale som presvedčený, že keby som bol stopercentne fit, z Bratislavy by som neodišiel.
Hovoríte o zamestnaní. Chodili ste do práce?
Na začiatku šesťdesiatych rokov áno. Pracoval som v trnavskej Kovovýrobe do druhej popoludní, potom som išiel na tréning. Až neskôr tréner Malatinský zaviedol iný režim. Trénovali sme dvojfázovo.
Boli sme zamestnaní v TAZ. Ráno sme sa o šiestej hlásili vo fabrike. Po dvoch hodinách nás uvoľnili na predpoludňajší tréning, po ňom sme mali spoločný obed, oddych a druhý tréning.
Vaša kariéra bola spojená s menom Antona Malatinského. Kedy ste sa stretli prvý raz?
V Handlovej, keď som mal sedemnásť. Chodil som tam na strednú školu, mal som sa stať banským technikom. Toni báči, ako sme ho všetci oslovovali, dostal vtedy prvý raz trest, ktorý si mal odpykať v Handlovej. Pôsobil tam ako hrajúci tréner a takmer tri roky som s ním nastupoval v útoku.
Potom sa vrátil do Trnavy a mal veľkú zásluhu, že po maturite tam viedli aj moje futbalové cesty. Na konci päťdesiatych rokov mal problémy, skončil na dva roky vo väzení, trest si odkrútil v Rtyně v Podkrkonoší, kde pracoval v bani.
Poznáte dôvod?
Išlo o hospodárenie klubu, ekonomické aktivity, pridruženú výrobu, v ktorej sa funkcionári usilovali získať peniaze navyše. Tak si to pamätám. Mal som auto a s Malatinského manželkou, pani Tilikou, sme ho chodili navštevovať. V tom čase som mal o neho vážne obavy.
Z čoho vyplývali?
Po jeho odchode sa nám príliš nedarilo. V roku 1962 sme spadli do druhej ligy, viacerí starší hráči skončili… Raz sme sa vybrali za ním aj s Jožkom Adamcom. Keď sme sa lúčili, odrazu nám tréner povedal: Chlapci, držte sa, keď sa vrátim, získame titul a zahráme si v pohári majstrov.
To ma zaskočilo, nešlo mi to do hlavy. Hráme v druhej lige a on hovorí o titule? Ale mal pravdu… V tom bola jeho veľkosť, vždy mal víziu, vedel, čo robí. Bol to tréner, ktorý predbehol dobu.
Bol náročný a prísny. A vy ste sa neraz vyjadrili, že ste neboli vždy vzorní chlapci. Vravelo sa, že na Veľkú noc vás zavrel na štadióne aj na dva dni, aby vás mal pod kontrolou…
To sa stalo… Asi málokto vie, že keď bol mladší, bol kaviarenský typ, chodieval hrávať karty. Mal v podnikoch, ktoré sme najčastejšie navštevovali, známych, ktorí ho ochotne infomovali, kto z hráčov si u nich posedel a čo vypil.
Raz večer sme sa viacerí vybrali do novej vinárne v Dolných Orešanoch. Keď bola zábava v najlepšom, vo dverách sa objavil Toni báči. Chvíľu tam stál, krútil hlavou a bez slova odišiel.
Obišli ste bez trestu?
Zdalo sa, že sa nám to prepečie. Na tréningu sa k tomu nevracal. Až keď sme odchádzali pod sprchy, ozval sa: Orešanci tu zostanú! Dobrú polhodinu sme potili krv, robili sme na ihrisku šprinty. Ale trénera sme absolútne rešpektovali, až slepo sme mu verili.
Neskôr mi vravel, že vždy sa tešil z toho, akí sme boli. Že sme sa vedeli spolu aj zabaviť. Nemal rád nevýrazné typy. Aký je človek v živote, taký je aj na ihrisku, tvrdil. Veľa som od neho čerpal, stále sme spolupracovali. Aj v deň, keď zomrel, sme ešte večer debatovali na štadióne o futbale. O polnoci mi volala pani Tilika, že Tonko je mŕtvy…
Malatinský vybudoval silný tím, získal s ním v roku 1968 titul a odišiel do zahraničia. Na dva roky prevzal mužstvo Ján Hucko a prebojoval sa s ním do semifinále EPM…
Mrzí ma, že som si v ňom nezahral. Bola to kuriózna situácia. Schádzali sme v Amsterdame po tréningu z trávnika, už som sa ponáhľal pod sprchu. Čakali nás novinári, žiadali, aby sme sa na chvíľu zdržali a niečo z tréningu ešte ukázali, chceli si robiť nejaké zábery.
Tréner Hucko súhlasil. Príliš sa mi nechcelo, ale trénerovi sme nikdy neprotirečili. Vrátil som sa a na mokrom teréne som sa pošmykol a zranil. Tento moment mal vplyv na pohodu v tíme, naštrbila sa jeho psychika. Chýbal som aj v odvete.
Máte pocit, že s vami by mužstvo postúpilo?
To si netrúfam tvrdiť. Mohol by som špekulovať aj o tom, že keby zostal Malatinský, tak to s ním dotiahneme do finále… Ajaxu sme podľahli 0:3, hovorilo sa o slabšom výkone brankára Geryka, ale nebolo to len o ňom, celé mužstvo nebolo vo svojej koži. V odvete sme mali drvivú prevahu, Laco Kuna dal dva góly, ale jeden nám chýbal. Nevyužili sme veľa šancí.
O rok neskôr ste sa stali prekvapujúco trénerom Spartaka a získali ste s ním titul. Zdalo by sa, že s takým mužstvom to nebol veľký problém…
Moje plány boli iné. Mal som 35 rokov, dohodol som sa na prestupe do druholigového belgického tímu v Tongerene. Viedol ho legendárny český kanonier Pepi Bican. Sľúbili mi, že ma pustia, už som podpísal aj zmluvu, ale nakoniec dostal súhlas len Šaňo Horváth zo Slovana.
Mňa funkcionári Spartaka postavili pred hotovú vec: o rok sa vráti Toni báči, zatiaľ povedieš mužstvo. Titul nebol samozrejmosťou, veľmi si ho cením. Veď sezónu predtým ho získal Slovan. V roku 1971 sme vybojovali aj Československý pohár, bolo to vôbec prvé double slovenského tímu.
Ako prijali vaši kamaráti fakt, že budete ich tréner?
Čakal som, ako ma príjmu v novej funkcii, či ma budú rešpektovať, najmä starší Adamec, Jarábek… So všetkými hráčmi som si tykal. Keď som sa pred nich prvý raz postavil, vravel som im, že ešte to musíme potiahnuť chvíľu bez Toni báčiho, že o rok sa vráti.
Prijali to. Rešpektoval ma aj Adamec, prezývaný Hatrlo, líder tímu. Ako hráči sme boli veľkí priatelia a nezneužíval to. Naopak. Informoval ma aj o tom, keď sa vybral s manželkou do divadla do Bratislavy. To hovorí za všetko. Hatrlo, to je v poriadku, to mi nemusíš hlásiť, vravel som mu. Ďalší rok už sedel na lavičke opäť tréner Malatinský.
Mužstvo pokračovalo bez vás. Prečo ste odišli z Trnavy?
Sezónu som začal ako Malatinského asistent. V zime som však dostal ponuku z Interu. Váhal som, v Trnave som sa cítil dobre, kráčali sme k piatemu titulu. Aj v tom mal prsty Malatinský. Odporučil ma, keď som sa bol s ním poradiť, vravel, aby som to skúsil.
Nakoniec ste v Bratislave vydržali sedem rokov, čo aj v tom období bola mimoriadna vec…
Uplatňoval som Malatinského školu. V Interi som nastúpil na jar 1972, bol som už tretí tréner za pol sezóny. Mužstvo bojovalo o záchranu a vypadlo. O rok sme sa do najvyššej súťaže vrátili.
Bolo ťažšie kočírovať Adamca či Petráša?
Najťažšie Ďura Szikoru. Úžasný talent, mohol dosiahnuť viac. Zničila ho sláva, nezvládol to. Jeho životospráva bola mizerná, ničil ho alkohol. Neraz som ho išiel skontrolovať neskoro večer aj k nemu domov.
Zväčša som ho tam nenašiel… Aj na tréning či zápas si občas priniesol malú fľaštičku… Adamec a Petráš boli veľké osobnosti, ale naučil som sa pracovať a vychádzať s ľuďmi. Na každého platilo niečo iné.
Mohli ste získať aj ďalší titul. V júni 1975 ste oň bojovali v poslednom zápase sezóny so Slovanom na nabitých Pasienkoch v jednom z najpamätnejších stretnutí v histórii súťaže…
Pred posledným zápasom sme mali rovnaký počet bodov. Mali sme výborné mužstvo, na čele s Petrášom, Jurkemikom, Barmošom. A Slovan tiež – čo hráč, to reprezentant. Prvý i posledný raz sa stalo, že na prvých dvoch miestach v tabuľke skončili bratislavské tímy. Všetci tento zápas oslavujú, ale ja som mal pred ním i po ňom zmiešané pocity. A zostali vo mne.
Prečo?
Atmosféra bola vybičovaná, plná očakávania. Pred ním som sa stretol s mestským straníckym šéfom Gejzom Šlapkom. Bol veľký fanúšik Interu, dobre sme vychádzali, neprekážalo mu, že chodím do kostola a prežehnávam sa.
Valér, zle je, vraví mi. Tlmočil mi, že zápas by mal vyhrať Slovan, lebo má mužstvo s lepšími predpokladmi reprezentovať náš futbal v EURópskej súťaži. Tak ja na zápas neprídem, budem chorý, zareagoval som. Opováž sa, vyľakal sa Šlapka.
Mohla sa zrodiť v zákulisí nejaká dohoda?
To neviem, s tým by som nikdy nesúhlasil. Stále mám pocit, že sme prehrali už pred zápasom. Hrali sme zle, podľahli sme 2:4. Ešte raz sme obsadili v lige druhé miesto, za Duklou Praha.
Potom som trénoval iné popredné mužstvá Zbrojovku Brno, Tatran Prešov, Slovan Bratislava, FC Nitra, Zlaté Moravce, vrátil som sa do Trnavy, päť rokov som strávil aj na Cypre, s Limassolom som získal Cyperský pohár. Tam som si aj niečo zarobil.
Vo vašej ére neboli vo futbale ešte veľké peniaze. Mohli ste si aj niečo našetriť na neskoršie roky?
Neboli sme bohatí, ale peniaze nám nechýbali. Súčasným futbalistom ich nezávidím. Ja by som nechcel vyhrať milión ani v lotérii. Teším sa, že mi slúži zdravie. Keby som ho nemal, načo by mi boli peniaze? Keď som hrával futbal, bolo náročné vracať sa do civilného zamestnania, vypadol som z toho.
Ale spočiatku som mohol vždy nastúpiť v Kovovýrobe, mal som tam miesto. Na Cypre mi posielali mesačne dva a pol tisíc dolárov na účet, v porovnaní s inými to nebolo veľké terno. Ale na bežný život som mal, dostal som auto, benzín, zaplatili mi letenky, niečo som ušetril.
Chodíte stále na futbal?
Už nie. Mám niekoľkokrát operované kolená, problémy som mal často s členkami. Chýba mi väčšia stabilita, mám obavy, aby do mňa niekto nechtiac nestrčil a nespadol som.
Udržiavate sa aj vo vyššom veku v dobrej kondícii. Čo pre ňu robíte?
Všetko by bolo v poriadku, keby som mohol lepšie chodiť. Nohy mi už neslúžia ako kedysi. Hýbem sa najmä v záhrade, kde ešte zvládnem nejaké práce. Občas sa vyberiem na ryby. Keď chytím kapra, dám ho kamarátovi.
Pre mňa vždy veľa znamenalo rodinné zázemie. Teším sa, že sú úspešné obe moje dcéry, Zuzana je učiteľka, Martina lekárka. Mám dve vnučky a dvoch vnukov i pravnukov.
Občas sa všetci stretneme, naposledy uplynulú nedeľu, keď som oslávil narodeniny. Z početnej rodiny chýbal len jeden vnuk, ktorý bol v zahraničí. Život mi dal veľmi veľa, som za to Bohu nesmierne vďačný.
