To najdesivejšie na súčasnej medzinárodnej situácii je, že kým starý svetový poriadok je v troskách, nový sa ešte nevytvoril a svet je čoraz destabilizovanejší. Zvyšuje sa počet vojenských konfliktov, narastajú ekonomické náklady na riešenie čoraz dramatickejších dôsledkov zmeny klímy a hospodársku spoluprácu vystriedali obchodné vojny. A tí šialenci, ktorí vedú západný svet, sa nás pokúšajú presvedčiť, že zvyšujúca sa konfrontácia je presne to, čo nás vyvedie z krízy.
Ešte nevieme, čo presne znamená pre Európu a svet pondelkové vyhlásenie Donalda Trumpa. Ale pri jeho známom tárajstve je zbytočné robiť akékoľvek závery. Nielen preto, že si zvykne veci rozmyslieť z večera do rána. Ale aj preto, lebo ešte stále je dosť možné, že Trump s Putinom sa dohodli a toto celé je len divadielko. 50-dňová lehota na ukončenie konfliktu je nezvyčajne dlhá. Je možné, že to nie je ultimátum, ale uvoľnenie rúk Putinovi, od ktorého teraz možno čakať skôr zintenzívnenie ofenzívy ako jej postupné utlmenie. Drsné slová nemeckého kancelára Friedricha Merza, že mierové možnosti riešenia ukrajinskej krízy sa vyčerpali, v skutočnosti neznamenajú, že by tu nebol priestor pre diplomaciu, ale že Západ nie je pripravený na dohodu s Ruskom. Sklamanie amerického prezidenta, že napriek „krásnemu telefonátu“ s Vladimírom Putinom Rusko ešte v tú noc útočilo, pôsobí naivne, lebo nepoznám prípad, že by niekto zastavil boje bez dosiahnutia dohody iba na základe dobrého pokecu po telefóne.
S Európou Donald Trump ako vždy vybabral. Nielenže nás prinútil súhlasiť so závratným zvýšením zbrojenia na 5 percent HDP (čo je „hausnumero“, ktorého opodstatnenosť spochybňujú aj seriózni pravicoví ekonómovia), nielenže nám ako výraz vďaky naparil obrovské clá (vyjednávači Európskej komisie sú skutoční „géniovia“, keď namiesto sľubovaných 10 % a Trumpom navrhovaných 20 % vyjednali napokon colné poplatky v likvidačnej výške 30 %), ale dokázal nás presvedčiť aj o tom, aby sme kupovali od Američanov zbrane a tie vzápätí darovali Ukrajine (vlastne mu to poradil samotný Zelenskyj(… On si z Európy urobil doslova kolóniu a jej lídri mu za to ešte pobozkali prsteň moci… No ale ak máme takýchto spojencov, nepotrebujeme ani nepriateľov.
Mimochodom, nepriatelia. Neustále nás nútia zvyšovať zbrojenie a sankcie voči neposlušným štátom, a pritom nás strašia fiktívnymi bezpečnostnými hrozbami. A nikto z nich si ešte nepoložil tú správnu otázku, či by sme tým hrozbám čelili, keby sme neboli v NATO, ktoré viac eskaluje napätie ako zvyšuje bezpečnosť. Tie reálne hrozby, ktorým čelí najmä naša ekonomika, nám dnes nevytvára Rusko, ale Washington a Brusel. Ja považujem za skutočnú hrozbu až to, keď Washington a Kyjev vážne uvažujú nad tým, že podniknú raketový útok na hlavné mesto jadrovej veľmoci… Až takéto avantúry nás ohrozujú. Premiér to komentuje slovami, že kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Ale naozaj je naším údelom krčiť sa ako ovce pred vlkmi?
Už pred niekoľkými rokmi som vyslovil myšlienku (a stojím si za ňou dodnes), že najlepšiu zahraničnú politiku robí v súčasnosti Čína. Už v roku 2013 načrtol čínsky prezident Si Ťin-pching ideu vytvorenia „spoločenstva spoločného osudu“. Spočíva v zvrátení trendu konfrontácie a namiesto rivality navrhuje vzájomne výhodnú spoluprácu a harmóniu. Nevnucuje vlastný spôsob života, ale ponúka rešpektovanie rozdielov, budovanie vzájomných vzťahov na báze rovnoprávnosti, riešenie sporov konzultáciami a snahou o porozumenie a vytvorenie trvalo mierového a bezpečného sveta prostredníctvom dialógu. Tzv. Globálna civilizačná iniciatíva už dnes spôsobila, že väčšina štátov globálneho Juhu uprednostňuje politicky i ekonomicky výhodnejšie zmluvy s Pekingom ako s Washingtonom alebo Berlínom.
Aj z tohto dôvodu Čína uprednostňuje vytváranie vzťahov s civilizáciami ako s jednotlivými štátmi. A hoci sa zdá, že svet smeruje k novému „koncertu veľmocí“ a novému prerozdeleniu sfér vplyvu, Európska únia už teraz hrá v tomto rodiacom sa systéme čoraz podradnejšiu a bezvýznamnejšiu úlohu regionálnej sily. Dôvody sú jednoznačné: Európa nehrá vlastnú hru.
Zaslepene sa rozhodla podriadiť tým najšialenejším militaristickým plánom bez toho, aby si kládla otázku, na čo jej to všetko vojenské haraburdie vlastne bude. Jednou z hlavných príčin, prečo je ruská armáda s niekoľkonásobne menším rozpočtom efektívnejšia ako európske armády je skutočnosť, že NATO sa stále pripravuje na vojny minulé. Napríklad také tanky. Mali to byť jedny z rozhodujúcich zbraní, ktoré Západ dodal Ukrajine. Americké Abramsy a nemecké Leopardy mali hrať zásadnú úlohu v ukrajinskej ofenzíve v roku 2023. Ale hoci sa rýchlo ukázalo, že na Ukrajine sú prakticky nanič, že sa stali ľahkým terčom ruských dronov, európske štáty výdatne investujú do ich nákupu a údržby miliardy eur. Historická skúsenosť nás učí, že Francúzsko v roku 1941 neprehralo vojnu preto, že by malo málo vojakov alebo tankov alebo zastarané vybavenie (naopak, všetko malo na podstatne lepšej úrovni ako Nemci), ale preto, lebo sa pripravovalo na vojnu z roku 1914, kým Nemecko bojovalo s taktikou z roku 1939.
Podobne je to aj s nezmyselnými sankciami proti Rusku. Premiér Fico ich celkom správne nazval „imbecilné“, lebo všetci sa tvária ako v Andersenovej rozprávke o cisárových nových šatách, že fungujú, aby nemuseli priznať fakt, že sa dajú ľahko obchádzať. Prijali sme už toľko balíkov sankcií, že bežný občan sa niekde pri desiatom úplne stratil, z čoho si európski lídri vydýchli, lebo medzitým aj tak zabudli, prečo ich vlastne zavádzali – predsa aby zlomili ruskú bojaschopnosť a položili Rusko ekonomicky na kolená… Napriek pravidelnému predlžovaniu predpovedí, nič z týchto naivných prognóz sa nenaplnilo. Naopak, sankcie ekonomicky poškodili Európu. Ani 18. balík sankcií neprináša nič prevratné. Fico sa však tentoraz musel zaťať, pretože ak by sme nedostali od Bruselu žiadne garancie, naša energetická politika by sa stala rukojemníkom pochabých nálad európskych lídrov. K dopadom na Slovensko a hanebnému správaniu opozície sa ešte vrátim v osobitnom článku, teraz však chcem poukázať na závažnejšie medzinárodné súvislosti.
Celá Európa so svojím sankčným systémom je svetu na smiech. Všetci vedia, ako sa dajú obísť: presmerovaním vývozu cez tzv. reexport do okolitých krajín, odkiaľ sa tovar následne dostane do Ruska. Uvediem príklad priamo zo Slovenska: do Kirgizska sme za posledné štyri roky zvýšili vývoz 37-násobne. Vysvetlenia sú len dve. Buď Kirgizom alebo Uzbekom náramne narástol apetít alebo využívame tieto krajiny na obchádzanie protiruských sankcií. A tak Európania ani len netušia, v akej paralelnej realite žijú a naďalej sa hrajú na cínových vojačikov bojujúcich proti Moskve. Ten druhý príklad už taký zábavný nie je.
Západ donútil Ukrajinu, aby sa úplne odrezala od životne dôležitého ruského plynu. Rusi následne zbombardovali túto časť ukrajinskej energetickej infraštruktúry, ktorú dovtedy nechávali na pokoji. Volodymyr Zelenskyj odstavil aj tok plynu cez Ukrajinu na Slovensko, čím zničil dohodu, ktorú krátko predtým uzavrel slovenský premiér Fico s ukrajinským premiérom Šmyhaľom. Dráma sa však zmenila na grotesku, keď ukrajinský prezident požiadal Slovensko, aby sme mu ten ruský plyn, ktorý sme my museli vďaka nemu dovážať okľukou a drahšie cez južnú vetvu, vrátili späť, lebo bez neho by Ukrajina zimu neprežila…
A takto je to so všetkým. Robíme samé hlúpe rozhodnutia. Už nie sme globálnym lídrom – ani politickým, ani ekonomickým, ani duchovným. Aj Donaldovi Trumpovi by mal nejaký historik poradiť, že clá už raz zrazili Spojené štáty na dno (bolo to v roku 1930), výrazne zhoršili dopady globálnej hospodárskej krízy a urýchlili vypuknutie druhej svetovej vojny. A preto ak môžem slovenskej vláde niečo poradiť – mala by si udržiavať od Donalda Trumpa odstup. Začal sa obklopovať tými istými neokonzervatívnymi ideológmi, ktorí už raz priviedli Spojené štáty do pasce irackej vojny. Toto nie je dobrá cesta a mali by sme bez hystérie a predsudkov začať vážne uvažovať nad tým, či sa chceme nechať strhnúť do priepasti iba preto, lebo sme Západu sľúbili vernosť za každých okolností.
Eduard Chmelár
