Záhradný a krajinný architekt Ferdinand Leffler: Nemám rád betónové drevo ani umelohmotné brečtany

Ferdinand Leffler: Záhrady s dušou a zmyslom

Ferdinand Leffler vnáša do českých záhrad okrem estetiky aj myšlienku a hlbší význam. Návšteva v jeho ateliéri, pôvodne plánovaná ako žiadosť o radu pre bezúdržbovú záhradku, sa zmenila na diskusiu o podstate záhradnej architektúry a jej vplyve na život. Jednou z tém bolo aj, prečo by každý starší človek mal mať príležitosť pracovať s hlinou.

Spomínate si na svoju prvú záhradu?

Bola malá, v Satalicích. Dnes by som sa ňou už nechválil. Používal som štrk a veľa trávnikov, čomu sa dnes vyhýbam. Ale robili sme ju s nadšením a klienti boli spokojní. Mal som vtedy inú predstavu o záhradnej architektúre – viac dizajnu a výrazné materiály. Až časom si človek utvorí predstavu o tom, čo ho teší, ako má záhrada fungovať a vyzerať, aby bola zdravá a mala zmysel v celom koncepte.

Váš štýl je dnes veľmi autentický. Ako ste sa k nemu dopracovali?

Prišlo to s prácou, skúsenosťami a aj vekom, kedy si kladiete otázku, aký zmysel má vaša práca. Keď sa k radosti, ktorú prinášate ľuďom, pridá aj starostlivosť o planétu, začnete sa pýtať, čo sa dá so záhradou robiť, alebo čo naučiť ľudí, aby to bolo dobré pre planétu aj prírodu. Každá záhrada je malý kúsok kabáta Zeme a vy učíte ľudí, ako sa o ten svoj kúsok starať v súlade s prírodou. Aby sme vedeli pracovať s dažďovou vodou, zodpovedne zaobchádzali so zeminou – s ornicou, ktorá vznikala tisíce rokov, sadili veľa stromov a osviežovali mestá, ktoré sa v lete prehrievajú.

Niektorí ľudia nechávajú záhradu žiť vlastným životom, iní to považujú za lenivosť…

Označenie „lenivý záhradník“ je úsmevné, pretože každá záhrada potrebuje nejakú mieru starostlivosti. To, že odmietame zbytočne veľké trávniky, môže niekto považovať za lenivosť, ja to považujem za múdrosť. Prečo by som sa mal starať o päťsto metrov štvorcových trávnika, keď potrebujem dvesto? Zvyšný priestor môžem venovať remízku, lesíku, lúke trvaliek, pestovať tam rajčiny alebo cesnak. To všetko môže dávať väčší zmysel ako obrovský trávnik, ktorý sa ťažko udržuje a nie každý na to má čas. Hľadáme smart prístup – aby sme energiu vkladali do záhrady zmysluplne.

Ak chcem záhradu, ktorá vyzerá dobre po celý rok, ako na sociálnych sieťach, je to reálne?

Bezúdržbová záhrada existuje. To je tá, kam si zavoláte záhradníkov a platíte im za to, že sa vám o ňu starajú. Pravda je, že ak záhradu založíte na princípoch trvalkových záhonov a poradíte sa s odborníkmi, udržíte ju ľahšie. Niečo iné je každý deň zalievať a kosiť trávnik, a niečo iné je prejsť sa záhradou raz za štrnásť dní, keď na to mám čas a chuť. Preplieť záhony, rozložiť oheň, dať si dobré víno, upiecť zeleninu… Takáto údržba k záhrade patrí a snažíme sa to ľudí naučiť. Je dar, že nám záhrada ponúka manuálnu prácu pre ruky. Ak chce klient bezúdržbovú záhradu bez záhradníkov, asi sa s ním rozlúčim, pretože to nepatrí ku konceptu starostlivosti o vlastnú záhradu. Bez práce nie sú koláče.

Ľudia sa boja práce, ktorej nerozumejú. Boja sa, že záhradu preplácajú a nepodarí sa im to…

Záhrada nie je jadrová fyzika. Človek, ktorý má otvorené oči a vie čítať, sa o ňu dokáže postarať. Je to pár pravidiel. Vytvorili sme kurz Žite vo svojej záhrade, ktorý má dvadsať hodín. Máme dvadsať tisíc študentov a myslím, že sa nám podarilo vysvetliť, ako sa majú o záhradu starať, ale aj ako o nej premýšľať. Čo robiť, keď riešia súkromie od susedov, tieň alebo vietor. Vtedy si musíme vedieť klásť správne otázky a vedieť si na ne odpovedať. Ľudia často chybujú v tom, že niečo zámerne nechcú vidieť alebo počuť. Napríklad vysadiť strom znamená urobiť dvakrát väčšiu jamu, ako je jeho bal. Ak budem lenivý, o dva roky začne chradnúť, neporastie. To vám záhrada neodpustí. Je to skvelý laboratórium. Oproti povrchnému svetu musíte ísť do hĺbky a premýšľať nad tým, čo robiť, aby strom dobre rástol. Ale musíte premýšľať aj niekoľko rokov, niekedy aj desiatky rokov dopredu.

Mám najprv záhradu „nacítiť“ namiesto toho, aby som sa riadil trendmi?

Chyba je chytať sa detailov a toho, čo sa mi kde zapáčilo. To odvádza pozornosť od toho, čo skutočne potrebujem. Prvým krokom je prísť do záhrady a uvedomiť si, ako sa tam cítim, kde sa cítim dobre a čo ma naopak znepokojuje. Primárne je si povedať, prečo tu záhradu vlastne mám. Záhrada je tu na harmonizáciu – mala by nám dať protipól k mestu a stresu. Potrebujeme v nej cítiť pokoj, byť sami so sebou, cítiť vône a zapojiť zmysly. Divoká, estetická a dizajnová záhrada nie je pre každého. Napríklad potrebujem niečo zacloníť, napríklad výhľad k susedovi do okna. Zatiaľ sa nebavím o tom, či to bude strom, ker alebo pergola. Existujú stromy, ktoré majú korunu až vo dvoch metroch a trojmetrový priemer, takže si povieme, kde by mali byť a koľko ich potrebujeme. Uvedomím si, kde moc fúka, kam málo svieti slnko a kam zase príliš. V kurzoch učíme, ako si to zakresliť. Nič by ale nemalo byť náhodné, musí to dávať zmysel. Až potom sa dostávame k detailom – k saunám, vonkajším fitkám alebo meditačným miestam. Detaily sa nesmú začínať. Začnite vždy premysleným konceptom.

Zmienili ste zeleninové záhony. Je pekné chcieť zeleninu, včely, kompost. Ale nie každý to zvládne.

Je to práca nás, odborníkov – dokázať každému povedať, aká starostlivosť sa za tým skrýva. Nemôžeme klientom klamať a naskočiť na vlnu toho, že sliepky sú výborné a nevyžadujú žiadnu starostlivosť. Máme hájenku Baldýnka, čo je laboratórium architektúry, ktorú budujeme s ateliérom Flera. Máme tam sliepky, skleníky, záhonky, sauny, biotopy a ľudia si to tam môžu prísť ohmatať. Vysaunovať sa, skočiť do prírodného biotopu, aby vedeli, do čoho idú, keď už do toho chcú investovať. Spústa ľudí sem prichádza s tým, že keď už záhonky, tak aspoň desať. Začíname so štyrmi a neskôr rozširujeme. Učíme ľudí primeranosti.

Ako zútulniť malú záhradku, kde sa nevojde ohnisko ani bazén?

Malinká záhradka? Tá je pre každého inak veľká. Môže to byť päťdesiat metrov štvorcových niekde pri byte alebo záhradka, ktorá má tri sta metrov štvorcových. Tam už sa dá urobiť všeličo, len sa treba vzdať trávnika. Pri tej päťdesiatmetrovej je kľúčové vedieť si určiť priority – vedieť, čo je pre mňa dôležité a bez čoho sa nezaobídem.

Aké sú najväčšie nedostatky Čechov? Často sa spomínajú tuje a vlastne neviem prečo…

Je to veľmi statická drevina, ktorá do záhrady neprináša nič iné ako súkromie. To ale na druhej strane poskytuje rýchlo a lacno, čo sa jej nedá uprieť. Keď prídem k niekomu na záhradu, kde je funkčný tujový plot, nekácam ho. Je to zeleň, ktorá má z funkčného hľadiska pomerne dobré vlastnosti. Chytá prach, tlmí hluk a rýchlo rastie. Za mňa je škoda nevyužiť v českej krajine aj iné dreviny, napríklad vtáčí zob alebo hrab, ktoré majú aj pekné jarné sfarbenie a pôsobia prirodzenejšie. Tuja uzatvára záhradu do statickej a jednotvárnej zelene.

Čo ďalšie nie je vhodné?

Napríklad drevoplastová terasa, pretože ten materiál nestarne pekne. Prvých päť rokov môže vyzerať slušne, ale čo príde potom, už nevyzerá tak dobre ako prirodzené starnutie dreva. A nedá sa to ani porovnať pocitovo. Ďalšou vecou sú ozdobné mulče pod rastlinami, štrkové podsypy alebo farebné kôry. O to v záhrade nejde, tá má byť o zeleni. Nemám rád ani exotické rastliny, pretože v našich podmienkach máme širokú škálu krásnych druhov, že to nie je potrebné. Ich dynamika dokáže byť celoročne zábavná. Oproti tomu palmu musím na zimu zakrývať textíliou – a potom sa na to pozerám celé mesiace. Nemám rád ani zakryté bazény, zvlášť keď sú nalepené na francúzske okná obývacej izby. Ale aj so zastrešením sa dá väčšinou pracovať tak, aby si človek mohol výhľad z okien užiť. Nemám rád napodobeniny rôznych materiálov, napríklad betónové „drevo“ alebo umelohmotné brečtany. To vo mne vzbudzuje otázky, prečo si taký človek vôbec obstaráva záhradu. Nebavia ma záhrady, ktoré sú robené „na oko“, aby bolo vidieť, koľko ich majiteľ zarába. Baví ma, keď je vidieť, že sa v tej záhrade naozaj žije.

A čo skalky, ktoré mala rada moja babička?

Skalky sú vyložene zberateľská záležitosť. Potom je to v poriadku, človek vezme do ruky pinzetu, strávi na nej celý víkend a upokojí sa pri tom. Skalku by si nemal zakladať niekto, kto podobnú vášeň nezdieľa.

A americké trávniky, starostlivo zastrihnuté a nafarbené?

To je väčšinou pánska záležitosť. Dámy si prichádzajú pre skleníky, muži naopak neprahnú po rozvoľnenej zeleni, ale po živých plotoch a trávnikoch. Ak pre nich znamená oddych to, že si vezmú nožnice a idú strihať, tak super. Inokedy zistia, že na to so svojím rodinným a pracovným vyťažením nemajú čas, a trávnik ich skôr znervózňuje. Potom je lepšie ho zmenšiť alebo zvoliť taký, ktorý funguje na iných princípoch a zostane zelený aj bez intenzívnej starostlivosti.

Je veľký rozdiel v tom, čo vyberajú alebo chcú v záhradách ženy. Ako je to s generáciami?

Mladšie generácie majú väčší záujem o úžitkové záhrady, skleníky, sliepočky a podobne. Je to často záležitosť čerstvých rodičov. Tam je potrebné prísť s vlastnou skúsenosťou, poradiť, aby nechali najskôr deti trochu odrásť. Naopak moja generácia musela v detstve na záhradách drieť, a už to väčšinou nechce opakovať.

Realizujete projekty aj v zahraničí, napríklad na Zanzibare…

Vytvárali sme tam honeymoon resort k hotelu Zuri. Stavali sme ho na princípoch udržateľnosti a prírodnej záhrady. Nebol to rovnaký dizajn ako majú všetky hotely v okolí, teda žiadne strihané a manikúrované záhradky. Naopak sme tam zasadili rastliny z miestnych pralesov, baobaby. Vrátili sa tam vtáci, opice a hmyz – to tam predtým vôbec nebolo. Podarilo sa nám vytvoriť zdravý a príjemný ekosystém, kde je oveľa viac života ako v iných vypiplaných resortoch v blízkom okolí.

Exotické rastliny ale do českých záhrad neodporúčate. Pritom také avokádo sme skúsili zasadiť asi všetci.

Ja som ešte žiadne u nás zozbierané avokádo neochutnal. Na raňajky ho mám tiež rád, ale inak je to nie úplne pozitívny trend, ktorý sa dosť vymkol kontrole, napríklad v Španielsku. Tam na avokáda boli nezmyselne veľké dotácie od štátu a každý ich chcel sadiť, napríklad v oblasti Marbelly a Malagy. Výsledkom bolo vyrúbanie prenádherných pôvodných olivových hájov, ktoré nepotrebovali ani zďaleka toľko vody ako avokáda. Teraz chýba voda v spodných častiach krajiny a záhrady vysychajú. Medzi premýšľavými záhradníkmi je avokádo symbolom neudržateľnosti.

Napadá ma bambus, olivovník, japonská čerešňa… To všetko je do istej miery tiež exotika, aj keď u nás veľmi rozšírená.

Olivovníky u nás pomaly prestávajú byť exotikou kvôli otepľovaniu planéty, ktoré ma trápi. Mnohokrát ich ani nemusíte obaľovať proti mrazu, v našich podmienkach už začínajú prežívať. Stále ale radšej navrhujeme české záhrady na miestnych princípoch, teda s ovocnými stromami, ružami, tulipánmi a pivóniami.

Vyložene exotickým rastlinám by som sa skôr vyhýbal, pretože pôsobia, že k nám nepatria. Kombinácia čerešňového sadu s bambusovou hradbou nebude vyzerať dobre, sú to dva rôzne svety. Namiesto bambusov nám krásne poslúži celý rad vŕb, ktoré pôsobia prirodzenejšie. S bambusmi sa to často zbytočne preháňa. Chápem, prečo ich ľudia majú radi – sú zelené, vertikálne a vyzerajú pekne. Na druhej strane sa potom často stane, že nimi záhrada úplne obrastie a ľudia nevedia, čo s tým. Čo sa týka sakúr, sadil by som ich v skupinách, aby záhrada pôsobila ako celok. Solitéry ma v záhrade skôr rozptyľujú.

Prekvapilo ma, nakoľko sú záhrady dôležité pre našu psychiku.

Existujú na to univerzitné výskumy, v rámci ktorých sú starší ľudia, napríklad klienti Alzheimer centra, zapájaní do činností na čerstvom vzduchu a manuálnej práce so zeminou. Samozrejme sa ukazuje, že títo ľudia sú radostnejší a znova majú pre čo žiť. Všetci vieme, že prechádzka na čerstvom vzduchu a zapojenie do zmysluplných činností dokáže podobne znevýhodneného človeka vytrhnúť z komplikovanosti diagnózy. Záhrada prináša veľmi zmysluplné činnosti. Zasejete, staráte sa o plodiny, zberáte. V dobe, keď človek stráca pocit vlastného zmyslu tu na Zemi, mu práve toto môže pomôcť.

Rovnako sa asi môžeme baviť aj o deťoch, ktoré sú v digitálnej dobe často odtrhnuté od reality…

Pohyb, slnečné svetlo a kontakt so zeleňou majú jednoznačne pozitívny vplyv na psychické zdravie človeka v akomkoľvek veku. Skúste povedať puberťákovi, ktorý sa sebapoškodzuje, že najlepšie, čo môže urobiť, je ísť sa prejsť do lesa… Ako rodičia za to nesieme zodpovednosť. Ja svoje deti každý víkend vyženiem do lesa. Aj keď sa im nechce, nakoniec strávime kvalitný čas a hovoríme o témach, ktoré bežne neotvárame. Preto do záhrad často dávame ohniská. Sadnete si k nemu, hovoríte do ohňa. To je presne to, čo nám dnes chýba. Život v digitálnom svete poznamenáva našu psychiku a zasahuje do nej. Chýba nám kontakt s realitou. Dokonca aj ľudia, ktorí vystresovane vystúpia z drahého auta, si na Baldýnke radi začnú spievať. Toto všetko záhrada vie.

Ferdinand Leffler, záhradný a krajinný dizajnér.

Vyštudoval Krajinné plánovanie v kombinácii so záhradným inžinierstvom na Českej zemědelskej univerzite. V roku 2009 založil ateliér Flera, ktorý vytvára projekty v súkromnom aj verejnom priestore. Je autorom kníh o záhradách, učiteľ a propagátor záhradnej architektúry, moderátor a spoluautor úspešného TV programu, ale aj otec, milovník psov, cyklistiky a dobrého jedla.