Pred tridsiatimi dvoma rokmi, v auguste roku 1993, sa šesť mladých turistov vydalo prejsť pohorie Chamar-Daban vo východnej Sibíri. Sprevádzala ich skúsená inštruktorka, trasa bola dobre známa a v obľúbenej turistickej oblasti. Bezpečná výprava, povedali by ste si… lenže okrem jedinej ženy dobrodružstvo nikto neprežil. A dodnes nevieme prečo.
V skupinke, ktorá vyrazila z osady Murino neďaleko Bajkalu, boli traja muži a tri ženy vo veku okolo dvadsiatich rokov. Výpravu viedla Ľudmila Korovinová, ostrieľaná inštruktorka, ktorá pohorie dobre poznala. Počasie im spočiatku tiež prialo, začalo sa kaziť až krátko po výstupe na jeden z horských vrcholov.
Prudký dážď a vietor boli tak intenzívne, že turistom nešlo ani rozdúchať oheň. Chceli preto postaviť tábor a dúfali, že sa ďalšieho dňa stretnú so známymi, ktorí vyrazili na menej náročnú trasu. Skupina, s ktorou sa mali stretnúť, na nich ale druhého dňa čakala márne.
Niekoľko dní nebolo vôbec jasné, čo sa s nezvestnou výpravou stalo. A svetlo do celého prípadu nevniesla ani jediná svedkyňa, ktorú našli nehybne stáť na brehu rieky Snežnaja, Valentyna Utočenková. Členka stratenej výpravy na sebe podľa niektorých svedkov mala zaschnutú krv a spočiatku vplyvom prežitého šoku vôbec nehovorila.
Teprve niekoľko dní potom bola schopná vylíčiť udalosti, ktoré zneli ako z hororu. Pri zostupe z hory išli vraj členovia výpravy husím pochodom. Zrazu sa zozadu ozval mužský krik. Bol to Aleksandr Krysyn, ktorý išiel posledný. Podľa toho, čo Utočenková popísala, mu z úst išla pena a z očí i uší mu tiekla krv. O chvíľu neskôr sa zrútil v kŕčoch a prestal dýchať.
Skupina sa ho pokúsila oživiť, ale vzápätí sa podobné príznaky objavili aj u ďalších. Inštruktorka Korovinová sa vraj začala dusiť, správala sa zmätene a zakrátko zomrela. Jedna z dievčat začala búšiť hlavou o kameň. Ďalší kolabovali, dusili sa a nakoniec zostali nehybne ležať. Valentyna jediná sa neponáhľala ostatným na pomoc, ale z miesta tragédie utiekla. A to jej asi zachránilo život.
Oficiálne pátranie po nezvestných začalo kvôli Valentyninmu stavu a oneskorenej výpovedi až 24. augusta, teda dvadsať dní po tragédii. O dva dni neskôr telá našli presne tam, kde mali podľa Valentyny byť. Ležali na voľnom svahu, asi 250 metrov pod hlavným hrebeňom, bez akýchkoľvek známok rozkladu a v úplnom tichu. Ani vtáci nad nimi podľa svedkov nelietali.
Prípad zakrátko dostal prezývku „buriatsky Ďatlovov priesmyk“, podľa ďalšieho záhadného horského nešťastia z roku 1959, kedy v Uralu za podivných okolností zomrelo deväť skúsených horalov. Ale smrť v Chamar-Dabane pôsobí ešte o niečo tajomnejšie, pretože pitva ukázala, že niekoľko členov skupiny zomrelo na podchladenie a jedna z obetí dostala infarkt.
Lenže to nesedí ani s popisom udalostí jedinej svedkyne, ani s faktom, že telá mali pomliaždené pľúca a boli čiastočne vyzlečené. Je pravda, že u podchladenia sa môže objaviť tzv. paradoxné vyzliekanie, kedy človek v zmätenom stave začne vnímať extrémny chlad ako horúco. Lenže Valentynou popisované krvácanie z očí alebo pena u úst medzi príznaky rozhodne nepatria, a tiež je podivné, že by tento stupeň podchladenia vnímali všetci členovia výpravy v rovnakom okamihu.
Medzi možnými príčinami sa preto špekulovalo o kontaminovanej vode, otrave hubami, vzácnom atmosférickom jave alebo dokonca o testovaní chemických látok. Lenže žiadna z hypotéz nedokáže vysvetliť všetko. A Valentyna Utočenková už o udalostiach nikdy znovu neprehovorila.
