Záhada bielych žralokov stále nemá vysvetlenie. Existuje iba jedna teória.

Veľký biely žralok je síce hviezda populárnych hororov a vďaka tomu, ako často sa o ňom hovorí, ste mohli nadobudnúť pocit, že o ňom už vieme prvé posledné. Ale nie je to tak. Za posledných dvadsať rokov sa ukázalo, že tento preslávený predátor ukrýva zvláštne tajomstvo, ktoré odoláva aj najmodernejšej vede.

Keď sa povie veľký biely žralok (Carcharodon carcharias), väčšine ľudí naskočí scéna z filmu Čeľuste. Možno aj s hudbou. Vedci sa naňho dívajú ale trochu inak a hlavne vedia, že ho zďaleka nemáme tak prečítaného, ako si bežní ľudia myslia. V jeho DNA sa ukrýva jedna obrovská záhada, s ktorou si zatiaľ nikto nedokázal poradiť. A to ju skúmajú biológovia z celého sveta.

Aby ste pochopili, čo presne odborníkov trápi, musíme sa vrátiť na koniec poslednej doby ľadovej. Pred zhruba 25 tisíc rokmi boli ľadovce na svojom maxime, hladiny oceánov klesli o viac ako sto metrov a život v mori sa zmrskol na niekoľko málo útočíšť. Populácia veľkých bielych žralokov sa vtedy zmenšila natoľko, že zostala len jediná skupina v južnom Indo-Pacifiku. V tomto „oceánskom kotli“ sa síce ocitli na pokraji vyhynutia, ale nakoniec tak prečKali tisíce rokov.

Keď pred cca 10 tisíc rokmi ľadovce konečne ustúpili, žraloky sa znovu rozšírili a rozdelili sa na tri hlavné populácie. Jedna sa usídlila okolo Austrálie a Južnej Afriky, druhá v severnom Atlantiku a tretia v severnom Pacifiku. Počty žralokov ale ani tak nikdy neboli vysoké – a nie sú ani dnes. „Na svete je asi dvadsať tisíc veľkých bielych žralokov. V ktoromkoľvek meste nájdete viac ovocných mušiek ako týchto predátorov na celej planéte,“ pripomína Gavin Naylor z floridského múzea prírodnej histórie.

Keď vedci začali porovnávať genetické vzorky medzi jednotlivými populáciami žralokov, narazili na niečo zvláštne. Jadrová DNA, ktorá nesie väčšinu genetickej informácie, bola medzi žralokmi z rôznych oblastí prakticky rovnaká. Ale mitochondriálna DNA, predávaná prevažne po samici, sa líšila nápadne. Ako je ale možné, že dve zložky genetického kódu rozprávajú úplne iný príbeh?

Ako vysvetlenie by sa samozrejme logicky ponúkalo, že samce cestujú oceány, zatiaľ čo samice sa vraciajú na rovnaké miesta k rozmnožovaniu. Lenže nové dáta túto celkom pochopiteľnú teóriu vyvrátili. Podľa odborníkov by sa v tomto prípade objavili menšie rozdiely aj v jadrovej DNA, ale tá zostáva skoro rovnaká. A okrem toho, modely ukázali, že mitochondriálne rozdiely sú až moc veľké na to, aby vznikli v tak „krátkom“ čase, ktorý uplynul od doby ľadovej. Na niečo podobného by bolo potrebné ďaleko dlhšie časové obdobie.

Nepotvrdili sa ani iné vysvetlenia, napríklad že v malej populácii rozhoduje náhoda, alebo že len niekoľko samíc predáva gény ďalším generáciám. Vedci teda už majú len jedinú odpoveď, a to je prírodný výber. Lenže ten by musel byť teda veľmi prísny. Tak prísny, že akonáhle by sa v populácii objavila mitochondriálna DNA s drobnou odchýlkou, jej nositeľ by vôbec neprežil alebo by sa nemohol rozmnožiť. Pravdepodobnosť niečoho takého je ale naprosto mizivá. Takže čo by ešte mohlo podivnosti vo žraločom genetickom kóde vysvetliť? „Úprimná vedecká odpoveď je, že nemáme tušenie,“ uzavrel Naylor.