Terezín: Vojenská nemocnica v tieni pevnostných múrov
V tieni mohutných hradieb Terezína stojí budova starej vojenskej nemocnice. Jej múry sú svedkami mnohých udalostí – od posledných dní atentátnika Gavrila Principa, ktorý tu skonal ako väzeň, až po tragédiu obyvateľov židovského geta počas druhej svetovej vojny. Toto miesto dodnes láka turistov a tých, ktorí veria, že za jej bránami sa skrýva viac ako len pohnutá história.
V roku 1782 bola v novozaloženej pevnosti Terezín postavená vojenská nemocnica, známa aj ako vrchlabské kasárne. Slúžiť mala výhradne cisárskej armáde, ktorej posádka v pevnosti dosahovala stovky mužov. V tej dobe išlo o jednu z najmodernejších nemocníc v celej monarchii – jej vybavenie a dispozície predbehli svoju dobu.
Počas celého 19. storočia bola nemocnica stabilnou súčasťou pevnosti. Slúžila predovšetkým vojenskému personálu, neskôr aj civilistom. Významným medzníkom sa stal rok 1918, kedy tu – v prísne stráženej časti objektu – zomrel Gavrilo Princip, atentátnik na následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda d’Este.
Bol väznený v neďalekej Malej pevnosti na druhej strane rieky Ohře. Podmienky miniatúrnej cely bez denného svetla si vybrali svoju daň a muž, ktorého čin nastartoval chod dejín celého 20. storočia, tak podľahol tuberkulóze kostí práve pod strechou posádkovej nemocnice.
Počas druhej svetovej vojny zohrala nemocnica úplne inú rolu. V rokoch 1941-1945 slúžila ako zdravotnícke zariadenie židovského geta v Terezíne. Podmienky boli zúfalé: nedostatok liekov, preplnenosť a absolútne hygienické minimum. V priľahlom objekte Kavalír 8 boli držaní starší a psychicky chorí väzni. Ghetto fungujúce pod židovskou samosprávou vtedy vzniklo v pevnosti, teda tam, kde je dnes fungujúce mesto Terezín a kde stojí aj vojenská nemocnica, zatiaľ čo z Malej pevnosti za riekou si urobilo pražské gestapo väznicu.
Napriek tomu sa ale nájdu takí, ktorí na vtedajší Terezín spomínajú až prekvapivo v dobrom. Spisovateľ Arnošt Lustig, ktorý getom prešiel, vo svojej knihe Spoveď píše: „Ako vo všetkom, čo človek prežíva, to každý vidí vlastnými očima. Tak i já vidím Terezín svýma očima. Očima šestnáctiletého, což je úplně jiné než očima matky, které bylo čtyřicet, nebo očima tatínka, kterému bylo devětačtyřicet.“ Hovorí: „Terezín sa mi javil ako New York. Bolo to také zvláštne mesto. Zrejme všade, kde človek vyrastá, to v ňom zanechá unikátne, aby som použil to slovo, stopy. Tak napríklad som tam prvýkrát pobozkal dievča. Bola tam istá Káťa Cihrlová. Sľúbila, že mi ukáže všetko, čo znamená ženské telo, keď jej prinesiem ružu zo záhrady nemeckého komandanta.“ Opisuje Lustig dospievanie za múrmi geta.
Po vojne sa nemocnica krátko otvorila verejnosti, ale čoskoro ju opäť prevzala armáda. V socialistickom období bola zaradená medzi posádkové nemocnice Československej ľudovej armády, a to až do roku 1997, keď bola armádna zdravotná služba v regióne zrušená. Následne nemocnica slúžila ešte krátko ako sklad liečiv a zdravotníckeho materiálu pre Ústrednú vojenskú nemocnicu Praha.
Od konca 90. rokov objekt chátra – a hoci ide o kultúrnu pamiatku, nikto zatiaľ nedokázal nájsť trvalé využitie. Mesto Terezín nemá kapacity stavbu prevziať, a armáda sa doteraz nerozhodla, ako s objektom naložiť. Zvažovali sa projekty na zriadenie humanitárneho centra, rehabilitačnej kliniky i múzejnej expozície, žiadny zámer však zatiaľ nedospel k realizácii.
