Skip to content
Menej ako minútu min.
Z futbalistu storočia nikdy nemal byť veľký hráč. Kým Eusébio sedel v lóži, Popluhár zbieral v šatni dresy. Bral to s pokorou.

Ján Popluhár: Príbeh legendy, ktorá sa takmer stratila na Tehelnom poli

Keď v roku 2000 bezmála 55-tisíc ľudí v hlasovaní rozhodovalo o najlepšom slovenskom futbalistovi storočia, aj v rebríčku odborníkov, aj v rebríčku fanúšikov obsadil prvé miesto. Legendárny futbalista Ján Popluhár by sa dnes dožil 90 rokov.

Rodák z Bernolákova sa tešil v dlhej kariére z výnimočných úspechov, ale doma mu jeden chýbal. Na Tehelnom poli strávil jedenásť rokov v silnom tíme, v ktorom nechýbali také osobnosti ako Schrojf, Vencel, Urban, Vengloš, Pažický, Jokl a mnohé ďalšie, a predsa nikdy nezískal titul. V jeho ére skončili belasí päťkrát druhí a raz tretí, každý rok patrili k favoritom súťaže, ale na domáci vrchol mu vždy kúsok chýbal. To však nebol jediný kuriózny moment, ktorý poznačil jeho famóznu kariéru.

Aj majster tesár sa utne

Popluhárova ozajstná futbalová kariéra sa začala až v devätnástich rokoch, keď sa hráč okresnej súťaže hlásil prvý raz na Tehelnom poli. Na hodovom turnaji v Ivanke pri Dunaji pilier bernolákovskej obrany zaujal trénera béčka Slovana Viliama Vanáka. V lete 1954 prišiel na prvý tréning, ale nevedel sa na Tehelnom poli zorientovať, nenašiel šatňu a vrátil sa domov. Na druhý pokus síce už vybehol na ihrisko, ale nik si ho nevšímal, cítil sa tam cudzo, tak sa rýchlo zbalil a uháňal do Bernolákova na tréning. Nikomu sa s tým nepriznal, hanbil sa.

Na Tehelnom poli si zatrénoval až na tretí pokus. Lenže ani po tom, čo absolvoval prvé tréningy s mužstvom, odohral niekoľko zápasov za béčko, nepadol do oka slávnemu trénerovi Leopoldovi Jimovi Šťastnému. Ten mu vymyslel prezývku, ktorú dával všetkým novým hráčom a potom ich tak aj oslovoval. Inšpirovala ho urastená Popluhárova postava, dobrý fyzický fond. Zároveň tvrdil, že svoju silu nevyužíval dostatočne. „Si dobrák ako slon v cirkuse, budeš Bimbo,“ vyhlásil Šťastný.

Nastala jedna z najparadoxnejších situácii v histórii slovenského futbalu. Naslovovzatý fachman, ktorý v lige prelomil pražskú nadvládu Sparty a Slavie a získal so Slovanom prvé tri historické tituly (1949 – 1951) a od ktorého sa učili budúce trénerské osobnosti Anton Malatinský, Michal Vičan či Jozef Vengloš, nedocenil Popluhárove futbalové prednosti. „Z neho veľký hráč nikdy nebude,“ skonštatoval. V tomto prípade platilo, že aj majster tesár sa utne.

Ligovú premiéru zažil v Brne

Táto situácia poznamenala vzťahy geniálneho trénera a výnimočného hráča. Slovan získal v roku 1955 ďalší titul, ale Popluhár vtedy hrával len za béčko. Nepovažoval to za hanbu, veď v tom čase pôsobili v rezerve aj takí skvelí futbalisti ako Viktor Tegelhoff, Michal Vičan či Ján Starší, neskôr vynikajúci hokejista a tréner. Tesne pred Popluhárovým odchodom na vojenčinu slovanistické béčko podľahlo RH Brno 0:5, tímu, kde vzápätí nastupoval na základnú vojenskú službu. Nespokojný Šťastný mu na cestu naparil pokutu, lebo ho podozrieval, že proti svojim budúcim spoluhráčom nehral naplno. Popluhár narukoval skôr, ako dostal v Slovane šancu v prvom tíme. Ligovú premiéru zažil až v Brne.

Keď si vyzliekol vojenský mundúr, Šťastný v Slovane končil a na bratislavskú lavičku sa vrátil až v roku 1963. Vydržal na nej niečo viac ako dva roky, ale na predchádzajúce úspechy už nenadviazal. Popluhár bol v tom čase už opora mužstva, kapitán, uznával ho svet. Mal za sebou výborné zápasy na MS 1958 vo Švédsku, na ME 1960 vo Francúzsku, na MS 1962 v Čile, kde odohral všetky stretnutia vrátane finále s Brazíliou.

Šťastný a Popluhár, veľké futbalové postavy, sa rešpektovali, ale ich spolupráca už nikdy nebola ideálna. „Ako tréner mi dal veľa, najviac zo všetkých sedemnástich, ktorí ma v kariére viedli. Važil som si ho, ale nebola to dokonalá harmónia. Mali sme na futbal zväčša rovnaký názor, na tréningu a v zápasoch som absolútne plnil, čo odo mňa očakával. Ale bol som priamy a často som mu povedal, čo si myslím. Mal svojich obľúbencov a tým dával prednosť. Veľa pochvaly som sa od neho nedočkal, v mojom prípade bol skúpy na slová uznania,“ spomínal Popluhár na legendárneho kouča.

Otec kabíny belasých

Na sklonku kariéry sa Popluhárovi naskytla šanca získať domáci titul. Ale osud rozhodol opäť inak. V zime 1968 sa mu nečakane otvorili dvere do zahraničia. Mal už 33 rokov a cítil, že zmena by mu po mnohých rokoch na Tehelnom poli padla vhod. Na dva roky sa upísal Olympique Lyon. Urobil dobre? Bola to zaujímavá skúsenosť, zarobil nejaké peniaze, ale doma prišiel o dva triumfy. V máji 1969 Slovan nadchol v Bazileji vo finále PVP, v ktorom zdolal Barcelonu. Popluhár na jeseň zasiahol do úvodných kôl, nastúpil proti NK Bor i proti FC Porto, ale na cennú trofej si už nesiahol. Nasledujúci rok Slovan triumfoval po veľkom boji s Trnavou aj v československej lige. Získal titul, na ktorý Popluhár jedenásť rokov márne čakal.

Brankár belasých Alexander Vencel s ním strávil päť belasých sezón. Bol o osem rokov mladší, takže keď začínal v Slovane a zaujal medzi žrďami miesto slávneho Viliama Schrojfa, Popluhár bol jedným z lídrov. Dodáva, že ich prvé kontakty boli spočiatku komické, lebo mu ako staršinovi úctivo vykal. „Lopta letela do šestnástky a kričal som na neho, Janko, prosím vás, pustite loptu, mám ju,“ smeje sa Vencel a dodáva. „Netrvalo to dlho, lebo Popluhár rýchlo zareagoval. Mladý, ja som pre teba Jano, ako pre všetkých ostatných.“

Pripomína, že vtedy bol futbal trochu iný ako dnes. „Postu stopéra sa prikladala veľká váha. V Slovane boli vždy vynikajúci, v našom období dvojica Popluhár – Horváth, neskôr Ondruš – Jozef Čapkovič. Dostávali sme málo gólov. Aj mne sa za takým pilierom, ako bol Popluhár, lepšie chytalo. Nepatril k brilantným technikom, ale predvídal hru, bol vynikajúci hlavičkár. Bol ako skala, pri rohových kopoch ho nik neodstrčil, vyhrával súboje. Pre nás mladých bola obrovská výhoda, že v šatni bola taká osobnosť ako on či Vengloš, alebo Urban, všetko hráči, ktorí boli ochotní pomáhať, poradiť. Popluhár bol otec kabíny, cítili sme sa s ním bezpečne na ihrisku i mimo neho.“

Bez červenej karty

Napriek tomu, že zastavoval útoky súpera, bránil nielen domáce, ale aj svetové esá ako Pelé, Garrincha, Puskás, Di Stéfano, Eusebio, B. Charlton a mnohé ďalšie, nikdy v dlhej kariére nebol vylúčený. Jeho meno právom nesie hlavná cena fair play, ktorú udeľuje Slovenský olympijský a športový výbor.

Ale aj legendy sú len ľudia a majú aj slabšie chvíľky. Popluhár sa nevyhol exemplárnemu trestu a po ňom tri dni trucoval. Hrozilo, že na vrchole predčasne ukončí kariéru. Na Jozefa v marci 1966 čakal Slovan prípravný zápas s Vajnormi. Ponáhľal sa na Tehelné pole, medzi dverami sa zrazil s hospodárom Jozefom Juračičom. „Môžeš ma hodiť na otočku do Rače? Mám tam objednané víno,“ požiadal ho.

Popluhárovi sa príliš nechcelo, bál sa, aby nezmeškal zápas, ale napokon sa dal nahovoriť. Stihli to len-len. Na štadión už prúdili stovky divákov, zišlo sa ich bezmála päťtisíc. Naskytol sa im netradičný pohľad. Popluhár vykladal z auta plný kufor vína. Slovan vyhral 10:0, zápas prebiehal hladko. Až na úplný záver. Do konca zostávalo päť minút, lopta uviazla po daždi v kaluži vody. Chcel ju vykopnúť, vrazil do neho súper a Popluhár stratil stabilitu. Roztiahol sa v bačorine. Mokrý a zablatený čakal na posledný rozhodcov hvizd.

Mastnú pokutu nezaplatil

Na druhý deň sa v novinách objavil článok, že ani Popluhár by si nemal zľahčovať prípravu, že oslavoval Jozefa a v zápase neudržal potom rovnováhu a vykúpal sa v blate. Tréner Jozef Čurgaly vyzvedal, či bol deň predtým vo vinárskych závodoch a či si vypil. „Všade ma ponúKali, ale pripil som si len symbolicky, omočil si jazyk, lebo som musel utekať na zápas,“ vysvetľoval.

Čurgaly chcel byť zásadový a ukázať, že aj na najväčšie hviezdy platí rovnaký meter. Naparil mu pokutu 1 500 korún. Bola to suma, ktorú zbieral hráč na kalorickom a prémiách viac ako dva mesiace. Popluhár sa rozohnil. „Nezaplatím ani korunu, lebo som nič neurobil. So mnou tu už viac nepočítajte, nebudem makať tri mesiace zadarmo,“ urazil sa, zbalil si veci a odfrčal domov.

Tréner len mávol rukou, nebral jeho plamenné reči vážne. Lenže Popluhár trucoval. Neprišiel na tréning ani na druhý, ba ani na tretí deň. To už funkcionári spozorneli. Tajomník klubu Július Pukalovič sadol na motorku a doviezol ho na zasadnutie výboru. „Myslel som to vážne. Mal som 31 rokov, chodil som do práce a rozhodol som sa, že do Slovana sa už nevrátim. Na schôdzi sme si všetko vydiskutovali. Za tri dni si funkcionári overili všetky fakty a zrušili pokutu. Požiadali ma, aby som sa vrátil k mužstvu a začal opäť trénovať,“ spomínal Popluhár, ktorého horúca hlava vychladla a v Slovane potiahol ešte takmer tri roky.

Na audienciu ku kráľovnej nešiel

Aj na Popluhárovi zanechala dlhá kariéra stopy. Po rokoch lekár pri jednej prehliadke odhalil, že pred rokmi mal zlomený členok. On si na takú situáciu nespomínal, ale už bolo jasné, prečo ho mal ohnutý ako golfovú palicu. Nikdy z toho nerobil vedu. „Nevynechal som veľa zápasov. Nejaké údery som schytal, ale nejaké aj rozdal,“ vravieval. Trápil ho však problém, ktorý sa vliekol od zájazdu Slovana v Afrike. Po ostrom zákroku mu súperova kopačka stiahla kožu na holeni a do rany sa mu dostala záhadná infekcia. Noha mu opúchala, rana často mokvala.

Prišiel aj o prijatie u britskej kráľovnej Alžbety II., s ktorou si prvý raz podal ruku v roku 1963 pred legendárnym zápasom Anglicka s výberom sveta na Wembley. Od panovníčky vtedy dostal zlaté hodinky s venovaním. Keď pricestovala na návštevu Slovenska v roku 2008, vyjadrila prianie stretnúť sa aj s Popluhárom. S ľútosťou sa ospravedlnil a dôvod bol vskutku kuriózny. Na opuchnuté nohy si nevedel obuť topánky a v papučiach, v ktorých vtedy chodil, na audienciu nešiel.

Ani kamaráti či známi nikdy nepočuli, aby sa sťažoval. Život bral s veľkou pokorou. „Sláva a pýcha sa ho nikdy nedotkli,“ vravel jeho spoluhráč a priateľ Anton Urban.

Popluhár sa po kariére stal na niekoľko rokov aj kustódom reprezentácie. Robil servis hráčom, z ktorých mnohí nedosiahli ani stotinu z toho, čo on. „Zbieral špinavé ponožky a trenírky, dal ich oprať a opäť pripravil hráčom. Takú prácu nemal futbalista, ktorému sa klaňal svet, nikdy dostať,“ dodával Urban.

V podobnom duchu si zaspomínal aj Alexander Vencel. „Hrali sme s Portugalskom a Popluhár sa stretol s bývalým hviezdnym súperom Eusébiom. Portugalská legenda sa potom posadila do čestnej lóže v saku a kravate a Popluhár zbieral v šatni špinavé dresy. Bol som členom realizačného tímu ako tréner brankárov. Viem, že mu ani táto práca nepripadala podradná, bol rád, že pomáhal pri reprezentácii. Ale nemôžem sa ubrániť pocitu, že to pre futbalistu storočia bolo dehonestujúce.“

Jána Popluhára v posledných mesiacoch života trápila zákerná choroba. Zomrel 6. marca 2011.

Staňte sa súčasťou našich čitateľov, ktorí nás podporujú!

Vaša podpora nám pomáha udržiavať nezávislé správy zdarma pre všetkých.

Please enter a valid amount.
Ďakujeme za Vašu podporu.
Vašu platbu nebolo možné spracovať.
Redakcia

Ján Popluhár: Príbeh legendy, ktorá sa takmer stratila na Tehelnom poli

Keď v roku 2000 bezmála 55-tisíc ľudí v hlasovaní rozhodovalo o najlepšom slovenskom futbalistovi storočia, aj v rebríčku odborníkov, aj v rebríčku fanúšikov obsadil prvé miesto. Legendárny futbalista Ján Popluhár by sa dnes dožil 90 rokov.

Rodák z Bernolákova sa tešil v dlhej kariére z výnimočných úspechov, ale doma mu jeden chýbal. Na Tehelnom poli strávil jedenásť rokov v silnom tíme, v ktorom nechýbali také osobnosti ako Schrojf, Vencel, Urban, Vengloš, Pažický, Jokl a mnohé ďalšie, a predsa nikdy nezískal titul. V jeho ére skončili belasí päťkrát druhí a raz tretí, každý rok patrili k favoritom súťaže, ale na domáci vrchol mu vždy kúsok chýbal. To však nebol jediný kuriózny moment, ktorý poznačil jeho famóznu kariéru.

Aj majster tesár sa utne

Popluhárova ozajstná futbalová kariéra sa začala až v devätnástich rokoch, keď sa hráč okresnej súťaže hlásil prvý raz na Tehelnom poli. Na hodovom turnaji v Ivanke pri Dunaji pilier bernolákovskej obrany zaujal trénera béčka Slovana Viliama Vanáka. V lete 1954 prišiel na prvý tréning, ale nevedel sa na Tehelnom poli zorientovať, nenašiel šatňu a vrátil sa domov. Na druhý pokus síce už vybehol na ihrisko, ale nik si ho nevšímal, cítil sa tam cudzo, tak sa rýchlo zbalil a uháňal do Bernolákova na tréning. Nikomu sa s tým nepriznal, hanbil sa.

Na Tehelnom poli si zatrénoval až na tretí pokus. Lenže ani po tom, čo absolvoval prvé tréningy s mužstvom, odohral niekoľko zápasov za béčko, nepadol do oka slávnemu trénerovi Leopoldovi Jimovi Šťastnému. Ten mu vymyslel prezývku, ktorú dával všetkým novým hráčom a potom ich tak aj oslovoval. Inšpirovala ho urastená Popluhárova postava, dobrý fyzický fond. Zároveň tvrdil, že svoju silu nevyužíval dostatočne. „Si dobrák ako slon v cirkuse, budeš Bimbo,“ vyhlásil Šťastný.

Nastala jedna z najparadoxnejších situácii v histórii slovenského futbalu. Naslovovzatý fachman, ktorý v lige prelomil pražskú nadvládu Sparty a Slavie a získal so Slovanom prvé tri historické tituly (1949 – 1951) a od ktorého sa učili budúce trénerské osobnosti Anton Malatinský, Michal Vičan či Jozef Vengloš, nedocenil Popluhárove futbalové prednosti. „Z neho veľký hráč nikdy nebude,“ skonštatoval. V tomto prípade platilo, že aj majster tesár sa utne.

Ligovú premiéru zažil v Brne

Táto situácia poznamenala vzťahy geniálneho trénera a výnimočného hráča. Slovan získal v roku 1955 ďalší titul, ale Popluhár vtedy hrával len za béčko. Nepovažoval to za hanbu, veď v tom čase pôsobili v rezerve aj takí skvelí futbalisti ako Viktor Tegelhoff, Michal Vičan či Ján Starší, neskôr vynikajúci hokejista a tréner. Tesne pred Popluhárovým odchodom na vojenčinu slovanistické béčko podľahlo RH Brno 0:5, tímu, kde vzápätí nastupoval na základnú vojenskú službu. Nespokojný Šťastný mu na cestu naparil pokutu, lebo ho podozrieval, že proti svojim budúcim spoluhráčom nehral naplno. Popluhár narukoval skôr, ako dostal v Slovane šancu v prvom tíme. Ligovú premiéru zažil až v Brne.

Keď si vyzliekol vojenský mundúr, Šťastný v Slovane končil a na bratislavskú lavičku sa vrátil až v roku 1963. Vydržal na nej niečo viac ako dva roky, ale na predchádzajúce úspechy už nenadviazal. Popluhár bol v tom čase už opora mužstva, kapitán, uznával ho svet. Mal za sebou výborné zápasy na MS 1958 vo Švédsku, na ME 1960 vo Francúzsku, na MS 1962 v Čile, kde odohral všetky stretnutia vrátane finále s Brazíliou.

Šťastný a Popluhár, veľké futbalové postavy, sa rešpektovali, ale ich spolupráca už nikdy nebola ideálna. „Ako tréner mi dal veľa, najviac zo všetkých sedemnástich, ktorí ma v kariére viedli. Važil som si ho, ale nebola to dokonalá harmónia. Mali sme na futbal zväčša rovnaký názor, na tréningu a v zápasoch som absolútne plnil, čo odo mňa očakával. Ale bol som priamy a často som mu povedal, čo si myslím. Mal svojich obľúbencov a tým dával prednosť. Veľa pochvaly som sa od neho nedočkal, v mojom prípade bol skúpy na slová uznania,“ spomínal Popluhár na legendárneho kouča.

Otec kabíny belasých

Na sklonku kariéry sa Popluhárovi naskytla šanca získať domáci titul. Ale osud rozhodol opäť inak. V zime 1968 sa mu nečakane otvorili dvere do zahraničia. Mal už 33 rokov a cítil, že zmena by mu po mnohých rokoch na Tehelnom poli padla vhod. Na dva roky sa upísal Olympique Lyon. Urobil dobre? Bola to zaujímavá skúsenosť, zarobil nejaké peniaze, ale doma prišiel o dva triumfy. V máji 1969 Slovan nadchol v Bazileji vo finále PVP, v ktorom zdolal Barcelonu. Popluhár na jeseň zasiahol do úvodných kôl, nastúpil proti NK Bor i proti FC Porto, ale na cennú trofej si už nesiahol. Nasledujúci rok Slovan triumfoval po veľkom boji s Trnavou aj v československej lige. Získal titul, na ktorý Popluhár jedenásť rokov márne čakal.

Brankár belasých Alexander Vencel s ním strávil päť belasých sezón. Bol o osem rokov mladší, takže keď začínal v Slovane a zaujal medzi žrďami miesto slávneho Viliama Schrojfa, Popluhár bol jedným z lídrov. Dodáva, že ich prvé kontakty boli spočiatku komické, lebo mu ako staršinovi úctivo vykal. „Lopta letela do šestnástky a kričal som na neho, Janko, prosím vás, pustite loptu, mám ju,“ smeje sa Vencel a dodáva. „Netrvalo to dlho, lebo Popluhár rýchlo zareagoval. Mladý, ja som pre teba Jano, ako pre všetkých ostatných.“

Pripomína, že vtedy bol futbal trochu iný ako dnes. „Postu stopéra sa prikladala veľká váha. V Slovane boli vždy vynikajúci, v našom období dvojica Popluhár – Horváth, neskôr Ondruš – Jozef Čapkovič. Dostávali sme málo gólov. Aj mne sa za takým pilierom, ako bol Popluhár, lepšie chytalo. Nepatril k brilantným technikom, ale predvídal hru, bol vynikajúci hlavičkár. Bol ako skala, pri rohových kopoch ho nik neodstrčil, vyhrával súboje. Pre nás mladých bola obrovská výhoda, že v šatni bola taká osobnosť ako on či Vengloš, alebo Urban, všetko hráči, ktorí boli ochotní pomáhať, poradiť. Popluhár bol otec kabíny, cítili sme sa s ním bezpečne na ihrisku i mimo neho.“

Bez červenej karty

Napriek tomu, že zastavoval útoky súpera, bránil nielen domáce, ale aj svetové esá ako Pelé, Garrincha, Puskás, Di Stéfano, Eusebio, B. Charlton a mnohé ďalšie, nikdy v dlhej kariére nebol vylúčený. Jeho meno právom nesie hlavná cena fair play, ktorú udeľuje Slovenský olympijský a športový výbor.

Ale aj legendy sú len ľudia a majú aj slabšie chvíľky. Popluhár sa nevyhol exemplárnemu trestu a po ňom tri dni trucoval. Hrozilo, že na vrchole predčasne ukončí kariéru. Na Jozefa v marci 1966 čakal Slovan prípravný zápas s Vajnormi. Ponáhľal sa na Tehelné pole, medzi dverami sa zrazil s hospodárom Jozefom Juračičom. „Môžeš ma hodiť na otočku do Rače? Mám tam objednané víno,“ požiadal ho.

Popluhárovi sa príliš nechcelo, bál sa, aby nezmeškal zápas, ale napokon sa dal nahovoriť. Stihli to len-len. Na štadión už prúdili stovky divákov, zišlo sa ich bezmála päťtisíc. Naskytol sa im netradičný pohľad. Popluhár vykladal z auta plný kufor vína. Slovan vyhral 10:0, zápas prebiehal hladko. Až na úplný záver. Do konca zostávalo päť minút, lopta uviazla po daždi v kaluži vody. Chcel ju vykopnúť, vrazil do neho súper a Popluhár stratil stabilitu. Roztiahol sa v bačorine. Mokrý a zablatený čakal na posledný rozhodcov hvizd.

Mastnú pokutu nezaplatil

Na druhý deň sa v novinách objavil článok, že ani Popluhár by si nemal zľahčovať prípravu, že oslavoval Jozefa a v zápase neudržal potom rovnováhu a vykúpal sa v blate. Tréner Jozef Čurgaly vyzvedal, či bol deň predtým vo vinárskych závodoch a či si vypil. „Všade ma ponúKali, ale pripil som si len symbolicky, omočil si jazyk, lebo som musel utekať na zápas,“ vysvetľoval.

Čurgaly chcel byť zásadový a ukázať, že aj na najväčšie hviezdy platí rovnaký meter. Naparil mu pokutu 1 500 korún. Bola to suma, ktorú zbieral hráč na kalorickom a prémiách viac ako dva mesiace. Popluhár sa rozohnil. „Nezaplatím ani korunu, lebo som nič neurobil. So mnou tu už viac nepočítajte, nebudem makať tri mesiace zadarmo,“ urazil sa, zbalil si veci a odfrčal domov.

Tréner len mávol rukou, nebral jeho plamenné reči vážne. Lenže Popluhár trucoval. Neprišiel na tréning ani na druhý, ba ani na tretí deň. To už funkcionári spozorneli. Tajomník klubu Július Pukalovič sadol na motorku a doviezol ho na zasadnutie výboru. „Myslel som to vážne. Mal som 31 rokov, chodil som do práce a rozhodol som sa, že do Slovana sa už nevrátim. Na schôdzi sme si všetko vydiskutovali. Za tri dni si funkcionári overili všetky fakty a zrušili pokutu. Požiadali ma, aby som sa vrátil k mužstvu a začal opäť trénovať,“ spomínal Popluhár, ktorého horúca hlava vychladla a v Slovane potiahol ešte takmer tri roky.

Na audienciu ku kráľovnej nešiel

Aj na Popluhárovi zanechala dlhá kariéra stopy. Po rokoch lekár pri jednej prehliadke odhalil, že pred rokmi mal zlomený členok. On si na takú situáciu nespomínal, ale už bolo jasné, prečo ho mal ohnutý ako golfovú palicu. Nikdy z toho nerobil vedu. „Nevynechal som veľa zápasov. Nejaké údery som schytal, ale nejaké aj rozdal,“ vravieval. Trápil ho však problém, ktorý sa vliekol od zájazdu Slovana v Afrike. Po ostrom zákroku mu súperova kopačka stiahla kožu na holeni a do rany sa mu dostala záhadná infekcia. Noha mu opúchala, rana často mokvala.

Prišiel aj o prijatie u britskej kráľovnej Alžbety II., s ktorou si prvý raz podal ruku v roku 1963 pred legendárnym zápasom Anglicka s výberom sveta na Wembley. Od panovníčky vtedy dostal zlaté hodinky s venovaním. Keď pricestovala na návštevu Slovenska v roku 2008, vyjadrila prianie stretnúť sa aj s Popluhárom. S ľútosťou sa ospravedlnil a dôvod bol vskutku kuriózny. Na opuchnuté nohy si nevedel obuť topánky a v papučiach, v ktorých vtedy chodil, na audienciu nešiel.

Ani kamaráti či známi nikdy nepočuli, aby sa sťažoval. Život bral s veľkou pokorou. „Sláva a pýcha sa ho nikdy nedotkli,“ vravel jeho spoluhráč a priateľ Anton Urban.

Popluhár sa po kariére stal na niekoľko rokov aj kustódom reprezentácie. Robil servis hráčom, z ktorých mnohí nedosiahli ani stotinu z toho, čo on. „Zbieral špinavé ponožky a trenírky, dal ich oprať a opäť pripravil hráčom. Takú prácu nemal futbalista, ktorému sa klaňal svet, nikdy dostať,“ dodával Urban.

V podobnom duchu si zaspomínal aj Alexander Vencel. „Hrali sme s Portugalskom a Popluhár sa stretol s bývalým hviezdnym súperom Eusébiom. Portugalská legenda sa potom posadila do čestnej lóže v saku a kravate a Popluhár zbieral v šatni špinavé dresy. Bol som členom realizačného tímu ako tréner brankárov. Viem, že mu ani táto práca nepripadala podradná, bol rád, že pomáhal pri reprezentácii. Ale nemôžem sa ubrániť pocitu, že to pre futbalistu storočia bolo dehonestujúce.“

Jána Popluhára v posledných mesiacoch života trápila zákerná choroba. Zomrel 6. marca 2011.

Staňte sa súčasťou našich čitateľov, ktorí nás podporujú!

Vaša podpora nám pomáha udržiavať nezávislé správy zdarma pre všetkých.

Please enter a valid amount.
Ďakujeme za Vašu podporu.
Vašu platbu nebolo možné spracovať.
Translate »