Na prvý pohľad je to ako nejaký konflikt z historicky ladenej telenovely: mladá kráľovná verzus pôvabná vdova, jej macocha, žiarlivosť, intrigy a kráľ medzi nimi. Termín vojna kráľovien ale historici nepoužívajú len tak, pretože v skutočnosti išlo o tvrdý politický konflikt, ktorý otriasol samotnými základmi kráľovstva.
Eliška Rejčka (nar. 1288) sa v 15 rokoch vydala za českého a poľského kráľa, vtedy ovdoveného Václava II. Stala sa tak kráľovnou a zároveň veľmi mladou macochou vtedy 11-ročnej Elišky Přemyslovny. Toto manželstvo netrvalo dlho. Václav dva roky po svadbe zomrel. Potom, čo zavraždili jeho syna Václava III. (†1306), český trón zostal bez dediča. Začal boj o korunu medzi Habsburgovcami, Piastovcami a Luxemburgovcami.
Eliška Rejčka, „kráľovná matka“, sa po Václavovej smrti rýchlo druhýkrát vydala a taktiež rýchlo znovu ovdovela. Bola tak v tejto zložitej dobe stále mladá, ale mala obrovské veno, prestíž bývalej kráľovnej a sieť kontaktov medzi šľachtou. Stal sa z nej taký symbol starého rádu a istoty a jej veľký spojenec Jindřich z Lipé patril k najmocnejším mužom krajiny. Rýchlo spolu teda ovládli veľkú časť Moravy a taktiež pár ďalších miest.
Eliška Přemyslovna medzitým vyrastala vo veľmi temperamentnú a hlavne ambicióznu ženu. Roku 1310 sa vydala za len štrnásťročného Jána Luxemburského, ktorý sa následne stal českým kráľom. Do Čiech prišiel z Francúzska bez skúseností, obklopený cudzou družinou, a aj keď ho šľachta najprv vítala, čoskoro pochopila, že je taktiež ľahko ovplyvniteľný.
Eliška Přemyslovna vzťah považovala za spôsob, ako dosiahnuť svoje: ako posledná přemyslovská princezná mala pocit, že má vyslovene dedičný nárok na český trón. Chcela preto rýchlo obnoviť silnú kráľovskú moc a oprieť sa o verné přemyslovské rody.
Nevyhnutný konflikt. Lenže tu ťažko narazila. Šľachta vedená Jindřichom z Lipé si totiž naopak priala udržať vplyv, ktorý si vydobyla v bezvládí. Obe Elišky tak naraz stáli proti sebe: Eliška Rejčka spolu s Jindřichom z Lipé totiž spravovala Moravu, vyberala dane a uzatvárala spojenectvá. Bola tak jeho prirodzenou spojenkyňou a ako vdova po dvoch kráľoch mala obrovský majetok, skúsenosť aj prestíž.
Z pohľadu mladej kráľovnej Přemyslovny toto rozhodne vyzeralo ako neprijateľný zásah do kráľovskej autority. V jej očiach Rejčka (a samozrejme aj Jindřich) ohrozovali trón! Z Rejčinho pohľadu sa naopak Přemyslovna chovala ako nebezpečne ambiciózna dievča, ktorá nechápe politickú realitu. A vojna dvoch kráľovien bola na svete.
Zatknutie Jindřicha z Lipé: chvíľa zlomu. Politické napätie bublalo a bublalo, až pretieklo. 26. októbra 1315 nechal Ján Luxemburský Jindřicha z Lipé zatknúť a uväzniť na Týřove. Tento odvážny, ale nebezpečný ťah nebol z kráľovej hlavy, donútila ho k nemu Eliška Přemyslovna. Lenže precenila silu svojho postavenia i manželovu odvahu.
Česká šľachta sa okamžite vzbúrila. Hrozila otvorená vojna a len šestnásťročný kráľ sa ocitol medzi kladivom a nákovou. Nemal oporu, armádu ani skúsenosti. Nakoniec musel cúvnuť, na jar 1316 Jindřicha prepustil a priklonil sa k táboru okolo Elišky Rejčky. Nie zo sympatie, ale z čistého pudu sebazáchovy… a tým pochoval nielen zvyšky svojej moci, ale taktiež svoje manželstvo. Eliška Přemyslovna mu to nikdy neodpustila. Brala to ako hroznú zradu, a právom; Ján sa dostal do vleku šľachty a Eliška sa ocitla v izolácii a bez vplyvu.
Horký koniec pre jednu z Elišiek. Po roku 1316 už ich vzťah manželstvo ani nepripomínal. Eliška si išla stále za svojim; snažila sa ďalej presadzovať vlastnú politiku a hájiť silnú pozíciu koruny. Ján sa naopak nechal čím ďalej viac ovládať šľachtou. Napätie medzi nimi sa vyhrotilo v roku 1319, kedy Eliška odmietla odovzdať svoje deti, vrátane malého následníka trónu Václava (budúceho Karola IV.). Ján to považoval za vzburu a nechal hrad Loket obliehať. Deti jej odobral a poslal ju do vyhnanstva na Mělník. Od tej doby už spolu nežili.
Eliška Rejčka tak vojnu o vplyv vyhrala. Jindřich sa stal moravským zemským hajtmanom a spoločne s Rejčkou držali Moravu a časť českej šľachty až do jeho smrti v roku 1329. Eliška sa potom stiahla z politiky a v pokoji dožila v kláštore. Zomrela 19. októbra 1335.
Eliška Přemyslovna zomrela o päť rokov skôr, v roku 1330 na Vyšehrade, vo veku 38 rokov. Jej syn Karol IV. sa neskôr stal kráľom a rímskym cisárom, krajinu zjednotil a šikovnými sobášmi upevnil svoj vplyv a obrovskú politickú moc. Urobil teda presne to, o čo sa márne snažila ona sama.
