V roku 1972 hneď po novoročných sviatkoch otvorili v prímorskom letovisku Soči prvú predajňu rýb pod názvom Oceán. Experiment bol úspešný a nasledovali ďalšie vo všetkých veľkých mestách Sovietskeho zväzu. Zákazníci nevedeli vyjsť z údivu – ceny boli sovietske, ale prostredie vyzeralo ako na Západe. Veľký výber konzerv aj mrazených rýb, pekné prostredie aj reštaurácie s rybími špecialitami, to všetko vyzeralo ako zjavenie z iného sveta.
Ono z iného sveta naozaj bolo. Špecializované obchody s darmi mora videl minister rybolovu Aleksandr Iškov pri návšteve Španielska a úplne ho nadchli… „Toto keby sme mali u nás.“
Generálnemu tajomníkovi ÚV KSSZ Leonidovi Brežnevovi sa nápad zapáčil. Krajina mala problém s nedostatkom mäsa, a tak riešením bolo naučiť sovietskych občanov jesť viac rýb. Tých sa zdalo byť v moriach nekonečné množstvo. Ministerstvo obchodu dostalo za úlohu nakúpiť v Španielsku kompletné vybavenie pre nové obchody, nakoniec ich v Sovietskom zväze vzniklo viac ako sto.
Sovietska rybárska flotila patrila podľa hmotnosti ulovených rýb do prvej svetovej trojky. Skôr by sme mali hovoriť o ťažbe než o rybolove. Len v roku 1970 skončilo v sieťach sovietskych lodí 700 miliónov ton rýb. A tu vstupuje do hry ľudský faktor – námorníci vážili ryby priamo na lodiach. Lenže úlovky prirodzene nemali rovnakú hmotnosť a na váhy sa nedalo spoľahnúť.
Preto toho rybári do každej prepravky dali o niečo viac – niekedy o kilo, inokedy o tri, ako to vyšlo. Vychádzali zo správneho predpokladu, že ak rýb odovzdajú menej, budú mať problém, keď ich naopak bude viac, nikto sa hnevať nebude. Jednalo sa len o percento až dve z celkového objemu. Ovšem pri obrovskom množstve ulovených rýb to predstavovalo astronomické imanie. Zatiaľ čo námorníci z toho nič nemali, ďalšie články obchodného reťazca prebytky lukratívne speněžily.
Druhá možnosť, ako si nakradnúť, spočívala v tom, že obchody mali u mrazeného tovaru povolený odpis strát vo výške desať percent. Finta nebola nijako originálna a používa sa stále – stačí vymeniť etiketu a z ležiaku sa razom stal čerstvý tovar. Riaditelia filiálok odpisovali povolené množstvo, ale v skutočnosti zákazníkom predali všetko do poslednej zasmrádlej plutvičky.
Niečo si zo zisku nechali, niečo poslali nadriadeným a drobné zostali aj pre zamestnancov, ktorí sa na tejto praxi podieľali. V paralelnom kšefte nakoniec „jely“ tisíce ľudí. Spokojní boli všetci, okrem štátu, ktorý ovšem aspoň prezatím o ničom nevedel. Práve to, čomu sa dnes hovorí „hmotná zainteresovanosť“, spôsobilo, že mechanizmus fungoval niekoľko rokov.
Sieť obchodov Oceán spadala pod celoštátne združenie s krkolomným názvom Sojuzrybpromsbyt a šéfom hospodárskeho kolosu bol Jurij Rogov, pod ním stál generálny riaditeľ reťazca Jefim Feldman a trojicu dopĺňal riaditeľ jednej z pobočiek Vladimir Fišman. Krytie z najvyšších miest poskytoval námestník ministerstva pre rybolov Vladimir Rytov.
Práve títo muži predstavovali vedenie ohromného tieňového biznisu. V ich vreckách každý mesiac končili státisíce. V krajine, kde sa plat bežne pohyboval okolo 120–200 rubľov, to boli peniaze, ktoré sa prakticky nedali minúť. A príliv bohatstva ako by bol bez konca. To je tiež spoločný rys všetkých káuz, ktoré prišli neskôr – astronomické čiastky, ktoré sa v ZSSR nedali minúť.
Lenže páchatelia nechceli v Sovietskom zväze zostať. Nakradnuté peniaze si chceli užiť na Západe. Ovšem to by šlo za ruble ťažko, a tak zháňali valuty. V samotnom ZSSR to bol problém, takže k tomu využívali svoje početné cesty do zahraničia, predovšetkým do takzvaných spriatelených krajín, kde bol valutový trh o niečo voľnejší. V podstate sa jednalo o akýsi rubľový „veksl“.
A tu v prípade prichádza na rad česká stopa. Predstavitelia veľkoobchodu s rybami samozrejme navštevovali aj Československo. A urobili naprosto amatérsku chybu – rozhadzovali peniaze tak nápadným spôsobom, že si toho všimla Štátna bezpečnosť.
Československá tajná polícia mala samozrejme úzke vzťahy so sovietskou KGB. Jedného dňa tak do centrály sovietskej tajnej polície na Lubjanke doputovala správa, že istí sovietski občania utrácajú výrazne nad svoje pomery. Kamienok zapadol do mozaiky informácií o značne nesovietskom spôsobe života šéfov siete obchodov Oceán.
Šéfom KGB bol vtedy Jurij Andropov, neskorší generálny tajomník ÚV KSSZ. Chladný, ambiciózny, tvrdý muž, ktorý si dal za úlohu vymýtiť zo sovietskej spoločnosti korupciu. To bol prakticky nadľudský úkol, ale v tomto prípade mal šancu niečo dosiahnuť. Slučka sa začala uťahovať.
V roku 1976 sa v jednom z moskovských obchodov siete Oceán odohrala kuriózna scénka. Do predajne dorazil rozhorčený dôchodca a sťažoval sa, že v konzerve rybičiek, ktorým sa v ZSSR nepovedalo inak než šproty, našiel kaviár. Stal sa omyl? Urobili v konzervárňach chybu?
Vyšetrovanie ukázalo, že chyba sa skutočne stala, ale úplne niekde inde. Podobných prípadov „vadných“ konzerv bolo viac. Sťažoval sa ale málokto, väčšina ľudí si ku kaviáru otvorila fľašu vodky a urobila si pekný večer. Veď v 70. rokoch konzerva šprotov o hmotnosti 240 g stála iba 33 kopejek. K tomu stačilo pár krajíčkov čierneho chleba, fľaša žigulevského piva a sovietsky človek mal o večeru postarané. Na druhej strane sa kaviár – čierny z jeseterovitých rýb, červený z lososovitých – predával za 10 rubľov.
Šťastím so zameneným obsahom konzerv sa kdekto pochválil známym. Ak totiž niečo v Sovietskom zväze fungovalo naprosto spoľahlivo, bola to šeptanda. Známi o kaviáru povedali svojim známym a tí ďalším. Všetci chceli lacný kaviár. Národ vzal predajne Oceán útokom, šproty išli na dračku. Ten nebývalý a ťažko pochopiteľný záujem o najlacnejšie konzervy vzbudil záujem KGB.
Spolu s ropu, zemným plynom a drevom patril kaviár do prvej desiatky sovietskeho exportu. Väčšina ho mierila do západných krajín. Tam sa predával ako luxusný tovar za úplne iné ceny než na domácom trhu a príjem bol navyše v cenných valutách.
Také preto vyšetrovacie orgány kaviáru v predajňach Oceánu venovali takú pozornosť. Ukázalo sa, že sa do konzerv nedostal omylom. Lenže na domáci trh sa zrejme dostali konzervy, ktoré mali putovať za hranice.
Bol to úplne jednoduchý nápad… Zo Sovietského zväzu vyvezieme kaviár ako šproty. Štát dostane zaplatené šproty, my dostaneme zaplatený kaviár. Západnému zákazníkovi bude jedno, čo je na konzerve napísané, keď tovar dostane lacnejšie. Doláre pôjdu do vrecka nám. Asi tak páchatelia uvažovali. Lenže v systéme sa objavila úplne náhodná chyba. Niekto bedne poslal inam.
Vyšetrovatelia išli po stope – odkiaľ sa kaviár vzal, kam mali konzervy pôvodne putovať, kto to organizoval, kto o tom vedel? Kládli si otázky a nachádzali odpovede. Skúmali majetkové pomery podozrivých a odkrývali ďalšie a ďalšie rozkrádanie štátneho majetku.
Prípadom, ktorý nadobúdal obludné rozmery, sa zaoberal zvláštny tím vyšetrovateľov, naň dohlížal sám šéf KGB Andropov. Zatknutí boli Rytov, Rogov, Feldman aj Fišman. Sen o blahobyte na Západe sa rozplynul, teraz bojovali o holý život. Jednotliví aktéri začali proti sebe svedčiť, v ich domoch policajti našli státisíce rubľov v hotovosti. Napríklad v dome Anatolija Tarady, tajomníka krasnodarského výboru strany, objavili 750 000 rubľov. Za to sa dalo zaobstarať zhruba 250 sovietskych automobilov.
V roku 1976 začalo zatýkanie. Postupne za mrežami skončilo celé vedenie siete predajní Oceán a rada ďalších ľudí, ktorí na ne boli napojení – vrátane komunistických funkcionárov. Za hlavu organizovanej skupiny vyšetrovatelia označili Rytova, námestníka ministra pre rybolov. Tomu odpovedal i vynesený rozsudok – trest smrti. Rytov sa tak stal najvyššie postaveným popraveným komunistickým funkcionárom v ére Leonida Brežneva. Celkom bolo odsúdených 1500 ľudí z rôznych kútov Sovietskeho zväzu, ďalších 5000 ľudí prišlo o prácu.
A sovietsky kaviár? Jeho sláva už je preč. Ak v časoch ZSSR sa bezohľadne ťažil, tak v divokých deväťdesiatych rokoch išlo už vyložene o bezuzdné drancovanie. To viedlo k úbytku rýb i strate povesti u zákazníkov. Až v posledných rokoch si znovu začal hľadať cestu na zahraničné trhy, ktoré medzitým ovládli Čína, Irán alebo Kazachstán.
