Londýn bol na začiatku 80. rokov 18. storočia mestom zmietaným obrovskou neistotou. Nedlho po ničivých protikatolíckych nepokojoch v roku 1780, ktoré si vyžiadali stovky obetí a premenili časti mesta na trosky, sa objavila nová a úplne nečakaná hrozba. Húsenice! Zatiaľ čo sa veľká časť spoločenskej pozornosti sústredila na vojnu za nezávislosť v Amerike, obyvatelia Londýna čelili invázii, ktorá ovplyvnila ich každodenný život aj ich predstavy o svete.
Na jar roku 1782 začali mesto a okolie zahaľovať biele spleti pavučín, ktoré vytvárali húsenice motýľa s názvom mníška zlatoritná. Pod náporom nenasýtených lariev mizla všetka zeleň, čo samo o sebe pôsobilo znepokojivo. O rád horšie ale bol fakt, že z dnešného pohľadu bežný prírodný jav vnímala vtedajšia spoločnosť ako varovanie. Či už pred morom, hladom alebo iným, spravidla božím trestom.
Práve onen možný výklad či vydesená fascinácia zdanlivo malichernou prírodnou epizódou však vybudili historičku Johanu Lidwell-Durnin z University of Exeter, aby sa situáciou zaoberala vo svojej štúdii a priniesla pohľad na stret medzi serióznou vedou a senzačným výkladom. Prečo? Pretože aj vtedy, pred necelými 250 rokmi, totiž mohli informácie o húsenicovej kalamite zahŕňať vzorce dnešných dezinformácií a napodobniť vyjadrovanie „expertov“ bez odborného vzdelania.
Zatiaľ čo prírodovedci ako William Curtis alebo Joseph Banks sa snažili verejnosť upokojiť a húsenice len vecne popísať v osvetových brožúrach, opačný pól verejnej debaty ovládol Gustavus Katterfelto. Tento podomový vedec, šarlatán a zabávač v jednom využil atmosféru strachu a začal po Londýne šíriť správy, že húsenice prinášajú mor a hlad. Verejnosti premietal zväčšené obrázky húseníc na steny a zároveň predával zázračné lektvary, ktoré mali chrániť pred blížiacou sa skazou.
Hoci môžeme aj my dodať, že ona mníška zlatoritná je skrátka len bežný motýľ s bielymi krídlami a hnedými chĺpkami na zadočku, pre obyvateľov vtedajšieho Londýna išlo o niečo čosi hrozivejšie. Stačilo, aby v miestach, kde boli húsenice najpočetnejšie, vypukla epidémia chrípky, a aj keď spolu oba incidenty nesúviseli, mnoho ľudí „malo jasno“. Keď navyše tlač odporučila ničiť hniezda húseníc ohňom, ihneď nasledovali správy o vyrážkach a nevoľnosti po kontakte s húsenicami. To len posilnilo vieru, že sa mestom šíri nákaza – bez ohľadu na to, že žahavé chĺpky týchto húseníc síce môžu vyrážku spôsobiť, ale tá nie je nikterak nebezpečná.
Aspoň jedno zadosťučinenie pre vedu ale Lidwell-Durnin vo svojej práci popisuje – keď totiž logicky neskôr žiadny mor ani hlad nenastal, Katterfelto sa stal terčom posmechu a karikatúr.
