Dva domy. Jeden v slovenskom meste Modra, druhý uprostred rušnej Prahy. Na prvý pohľad rozdielne stavby, ktoré ale spája jedinečná architektonická téma – prelínanie historických hodnôt s moderným spôsobom života. Príbehy týchto domov ukazujú, ako možno s úctou k miestu, pamiatke i prírode vytvoriť prostredie, kde história i súčasnosť nielen koexistujú, ale vzájomne sa obohacujú.
Architektka Jana Konečná a architekt Martin Frič stáli pred neľahkou úlohou: zachrániť dom z 19. storočia, ktorého statika bola narušená, a zároveň ho citlivo rozšíriť o novú časť. Výsledkom je dvojdom „Hrnčiarska“, ktorý je postavený na prieniku štýlov, materiálov i vrstiev.
Pôvodný dom bol rekonštruovaný s dôrazom na zachovanie tvaroslovia fasád, pričom nová prístavba s dreveným obložením zámerne necháva pracovať čas – drevo nebolo povrchovo upravené, aby mohlo prirodzene stárnuť a písať svoj vlastný príbeh. Spojujúcim prvkom je i pôvodné mestské opevnenie zo 17. storočia, ktoré architekti začlenili do koncepcie stavby.
Interiér dvojdomu s úžitkovou plochou 159 metrov štvorcových sa nesie v duchu minimalizmu, kde kontrast medzi bielymi plochami a odkrytým murivom podporuje atmosféru pokoja. Najvýraznejším prvkom je žltý posuvný panel v kuchyni. Celý dům je premyslený v rovine filozofickej i fyzickej – od rekonštrukcie historických vrstiev cez ekologické materiály až po zamyslenie nad významom hraníc, či už kultúrnych alebo priestorových.
Praha: Dom, ktorý sa stráca v záhrade
Iný, a predsa v mnohom podobný je dom so sochárskym ateliérom v Prahe. Návrh Anny Nižňanskej a Anny Podroužkovej zo štúdia ANNY Architects je ukážkou, ako aj v metropole možno vytvoriť dom, ktorý pôsobí ako pokojná oáza uprostred zelene – a pritom odkazuje k historickým hodnotám i súčasnému umeniu.
Pôvodná stavba musela byť z technických dôvodov úplne prestavaná, nicmenej čelná fasáda bola verne replikovaná, a to vrátane sádrových štuk a špaletových okien. Historický jazyk budovy bol doplnený modernými prvkami – napríklad veľkoformátovými oknami a ateliérom, ktorý slúži nielen ako pracovný priestor, ale i ako miesto pre stretávanie a relaxáciu. Vysoký strop umožnil vytvoriť druhú úroveň na konzolovej konštrukcii, ktorá maximalizuje úložný i pracovný priestor.
Dispozične dom ponúka 182 metrov štvorcových obytnej plochy a plynulé prepojenie s 300-metrovou záhradou, navrhnutou Atelierom Flera. Premyslené funkčné riešenia, ako bezbariérový prístup, solárne panely, tepelné čerpadlo či retenčná nádrž, dávajú stavbe rozmer udržateľnosti a dlhodobej obývateľnosti.
Interiér bol koncipovaný ako tiché pozadie pre život s umením. Neutrálne materiály a minimalistické spracovanie umožňujú vyniknúť starožitnostiam, umeleckým dielam i každodenným okamihom. A hoci hlavní obyvatelia domu sú manželský pár a ich dva jazvečíky, priestor je pripravený aj na návštevy a širšiu rodinu.
Keď minulosť inšpiruje budúcnosť
Obidve stavby ukazujú, že v dnešnej architektúre nejde len o dizajn. Ide o hlbšie vrstvy – doslova i prenesene. Ako v Modre, tak v Prahe, architekti skúmali históriu miesta, používali lokálne materiály a premýšľali o budúcnosti: o trvalej udržateľnosti, zmenách životného štýlu, dôležitosti príbehu a pamäti miesta.
Hoci každý z domov má iné meradlo, kontext i funkciu, ich spoločným menovateľom je citlivé prelnutie štýlov.