Tragédia v Oppau: Najväčšia katastrofa európskeho chemického priemyslu
Ráno 21. septembra 1921 sa navždy zapísalo do histórie ako deň, kedy sa v malej priemyselnej štvrti Oppau, dnes súčasti Ludwigshafenu, odohrala najväčšia tragédia európskeho chemického priemyslu. Explózia v závode spoločnosti BASF si vyžiadala 561 obetí a otriasla nielen Nemeckom, ale aj odborným svetom, ktorý zostal v šoku z rozsahu nešťastia aj z jeho príčiny.
Areál továrne na umelé hnojivá spoločnosti Badische Anilin- & Soda-Fabrik (BASF) vznikol v Oppau už v roku 1913. Spočiatku sa tu skutočne vyrábali iba hnojivá, no s príchodom prvej svetovej vojny závod rýchlo prešiel na produkciu výbušnín. Po skončení bojov sa výrobné linky znovu preorientovali na poľnohospodársku chémiu a práve vtedy sa začalo hromadiť nebezpečenstvo, ktoré sa nakoniec vymklo kontrole.
V osudné septembrové ráno otriasol továrenským areálom výbuch tak silný, že vyrazil okná aj v tridsať kilometrov vzdialenom Heidelbergu. Odozva detonácie bola zaznamenaná dokonca v Mníchove, tri sto kilometrov ďaleko. Na mieste výbuchu vznikol kráter hlboký dvadsať metrov a široký takmer sto metrov. Z okolitej zástavby zostalo len málo – deväťdesiat percent domov v Oppau bolo zničených alebo ťažko poškodených. Tisíce ľudí prišli o strechu nad hlavou, viac ako dve tisícky osôb bolo zranených. Počet mŕtvych – 561 – zostáva dodnes mrazivým mementom toho, čo sa môže stať, keď sa ľudské presvedčenie stretne s limitmi vtedajšej vedy.
K výbuchu došlo pri uvoľňovaní stvrdnutej zmesi síranu amónneho a dusičnanu amónneho, ktorá sa v obrovských silách stávala prakticky neoddeliteľnou masou. Pracovníci závodu ju bežne rozrušovali pomocou malých náloží. Postup bol schválený odborníkmi a v praxi používaný roky – údajne došlo k viac ako dvadsiatim tisícom takýchto odstrelov bez vážnejšej nehody. Všetko teda nasvedčovalo tomu, že sa jedná o bezpečnú rutinu. Lenže onoho dňa zrejme zmes obsahovala iné pomery zložiek alebo sa zmenili jej fyzikálne vlastnosti a iskra spustila deštruktívnu reťazovú reakciu.
Nad továreň sa behom pár sekúnd vzniesol tmavo zelený oblak. Vystrašení obyvatelia okolitých miest pripomínali skôr vojnových utečencov než civilistov z priemyselnej oblasti – mnohí z nich sa už z prvej svetovej vojny dosiaľ nespamätali a náhla explózia, ktorej ozvenu počuli na desiatky kilometrov ďaleko, v nich vzbudila dávno zasunutý strach.
Jedným z tých, ktorí po tragédii predstúpili pred verejnosť, bol aj šéf koncernu BASF Carl Bosch. Na pamätnej omši predniesol slová, ktoré mali upokojiť emócie a zároveň priznať bezmoc: „Katastrofa nebola spôsobená ani neopatrnosťou, ani ľudským zlyhaním. Neznáme prírodné faktory, ktoré dnes stále nie sme schopní vysvetliť, sa vysmiali všetkému nášmu úsiliu.“ A pokračoval: „Látka určená na zabezpečenie obživy pre milióny sa behom okamihu stala naším nepriateľom. Zničila závod, ale predovšetkým vzala životy, ktoré nemôžeme vrátiť.“
Jeho slová neboli iba diplomatickým manévrom – skutočne sa vtedy nevedelo, ako k výbuchu došlo. Dnes vieme, že vtedajší „chemický pohľad“ bol úplne nedostatočný. Zmes dusičnanu amónneho a síranu sa mohla javiť ako stabilná, ak v nej nebol príliš vysoký podiel liadku. Podľa vtedajších poznatkov nebola explózia možná, ak koncentrácia nepresiahla päťdesiat percent. Lenže nikto nezohľadnil, že vlastnosti zmesi môžu ovplyvniť aj ďalšie faktory – vlhkosť, štruktúra častíc alebo tlak v skladovacích silách. Smrtiaca zmes sa tak mohla vytvoriť prakticky bez povšimnutia priamo pod rukami pracovníkov, ktorí verili, že manipulujú s bezpečnou a rokmi preverenou látkou.
