V Donbase sa ukrajinská armáda odmieta vzdať „pevnosti“
Krehký pokoj v Doneckej oblasti: Medzi bojmi a diplomatickými manévrami
Na slanom brehu Slovjanska, 22-ročný vojak Saša z Chersonu, popíja pivo a ťahá z cigarety. Za ním sa trblietajú soľné jazerá, zrkadlo, kde sa obloha spája so zemou. V diaľke stĺp dymu signalizuje, že niečo horí. Pozdĺž pobrežia, civilisti a vracajúci sa utečenci, späť na víkend vo svojom domovskom regióne, nepokojne odpočívajú vedľa vojakov na rotácii. Leto sa ťahá dlhšie ako ktorákoľvek zima. Tváre sú uťahané, bez výrazu.
Slovjanské jazero, ktoré sa nachádza len 22 kilometrov od frontovej línie, je jednou z posledných krehkých oáz pokoja v Doneckej oblasti. Ruské sily tlačia pozdĺž celého frontu od neskorej jari a v súčasnosti sa snažia obkľúčiť mesto Kosťantynivka. „Pokrovsk môže padnúť do jesene,“ hovorí jeden vojak.
Na diplomatickom fronte musela Ukrajina prehodnotiť svoj vzťah s USA po nástupe Trumpovej administratívy. Kyjev zvolil zmierlivú stratégiu, súhlasil s podmienkami ako bezpodmienečné 30-dňové prímerie a dohoda o nerastných surovinách vzácnych zemín, vyjednaná s Washingtonom. Spočiatku sa zdalo, že tento prístup prináša ovocie. Uprostred diplomatického tlaku vedeného EURópskymi partnermi Ukrajiny a nocí ruského bombardovania ukrajinských miest sa zdalo, že Trump pritvrdzuje svoj tón a uvažuje o nových sankciách proti Moskve.
Ale na summite 15. augusta na Aljaške prezident Vladimir Putin nastolil pred Trumpom vyhliadku na mier na Ukrajine a naznačil, že by mohol obmedziť svoje ambície. Výmenou za zastavenie bojov na južnej frontovej línii Moskva požadovala úplné stiahnutie ukrajinských síl z Doneckej oblasti, z ktorej je približne 70 % pod ruskou okupáciou. Ukrajinský líder Volodymyr Zelenskyj vylúčil tento návrh a zdôraznil, že ukrajinská ústava nedovoľuje postúpenie územia.
Čo je dôležitejšie, bolo by takmer nepredstaviteľné, aby Ukrajina opustila svoje zostávajúce územie v Doneckej oblasti, jednej z najviac opevnených oblastí krajiny – a ktorá chráni ruské postupy smerom na Charkov a Dnipro, povedal zahraničnopolitický a bezpečnostný analytik Jimmy Rushton so sídlom v Kyjeve. „Ukrajina má Donbaskú líniu, sieť opevnení tiahnucich sa cez Doneck,“ povedal Rushton. „Je dobre skonštruovaná, s hlbokými protitankovými priekopami, líniou zákopov a vystuženými betónovými pozíciami. Niektoré z nich boli postavené s veľkými nákladmi.“ Ak by ich Ukrajina opustila, takmer nič by jej nezostalo. „Územie za nimi je rovinaté a otvorené, bez pripravenej obrany,“ povedal. „Doneck ponúka vyvýšeniny a silné pozície, ktoré sú už na mieste. Je oveľa jednoduchšie ho brániť.“
Saša, ďaleko od diplomatických manévrov, prežíva vojnu zblízka. „Strávil som tri roky v pechote. Som jeden z mála, ktorí prežili moju prvú jednotku,“ hovorí ticho. „Teraz slúžim v delostrelectve. Moje telo už pechotu nezvláda.“ Nemyslí si ďalej ako na zajtrajšok. Pre neho mier, či už ho sľubuje Washington alebo Moskva, nie je uveriteľný. „Bude im trvať roky, kým obsadia celý Donbas,“ hovorí. „Tak prečo sa ho vzdať zadarmo? Ako by sme sa ho mohli vzdať po tom, čo toľko našich priateľov a rodiny zomrelo na fronte?“
Saša však nepodceňuje silu Ruska. Donbaský front bol vždy náročný. Vie, že Ukrajina nemôže získať späť stratené územie. „Je lepšie ich zastaviť na kontaktnej línii. Posilniť, vytvoriť stenu dronov, znemožniť akýkoľvek postup.“ Vie však, že táto úloha je skľučujúca. Na rozdiel od Ruska, s jeho demografickou výhodou, Ukrajina ťažko získava nových rekrútov – a práve tento nedostatok pracovnej sily umožňuje takúto priepustnosť v kyjevských líniách.
Len niekoľko dní pred summitom Trump-Putin ruské sily postúpili o 17 kilometrov na východnom fronte pri Dobropillja, meste neďaleko Pokrovska. Podľa DeepState Map, nezávislej ukrajinskej platformy sledujúcej frontovú líniu, bola prielom veľmi rýchlo zapečatená brigádami Azov a Da Vinci, ktoré prerežali výčnelok na dve časti a vyhnali ruské diverzné skupiny známe ako DRG. Operácia, ktorá slúžila aj ako ruský PR ťah pred summitom na Aljaške, však odhalila slabiny v ukrajinskej obrane.
Bohdan Krotevych, náčelník štábu brigády Azov, povedal, že problém presahuje opevnenia. V sérii otvorených Telegramových príspevkov naznačil, že Ukrajina vybudovala dostatočnú obranu, ale nemá dostatok vojakov, aby ju udržala. „V obrane bez opevnení. V útoku bez rezerv,“ napísal. „Dôstojníci už nevedú mužov do boja, ťahajú tam kohokoľvek, kto ešte stojí.“
Krotevych opísal priepustnú frontovú líniu a vysvetlil, že vyčerpané a oslabené jednotky sú nútené držať rozsiahle sektory s minimálnym počtom personálu. „Na sektore s dĺžkou viac ako päť kilometrov je 10, nanajvýš 12 bojovníkov. Obranu držia vodiči, delostrelci, kuchári. Ale aj tí sú už vyčerpaní. V práporoch zostáva už len 25 % mužstva, väčšina z nich už bola predtým zranená a teraz slúži ako vodiči alebo poriadkoví len preto, aby boli užitoční.“ Problém, dodal, sa zhoršuje absenciou skutočných posíl. „Keď ďalší prápor vyhorí, nedostávame posily, dostávame prerozdelenie. Ľudia neprichádzajú, sú rozmazaní po nespočetných dierach,“ povedal.
Po ruskom postupe pri Dobropillja bol Saša strohý. „Neustále útočia. Ale my ich zastavujeme. Postupujú centimeter po centimetri. Stále nám však všetko chýba. Ale máme naozaj na výber?“ hovorí. „Po Doneckej oblasti budú postupovať ďalej. Je lepšie, aby zaplatili cenu tu, kde máme dobré opevnenia.“ Francúzsky vojenský poradca Xavier Tytelman tvrdí, že hoci prielom predstavoval ukrajinskú chybu, odhalil aj neschopnosť Ruska využiť prielomy. „Útoky sú čoraz menej účinné,“ hovorí. „Rusi majú stále mužov ochotných obetovať sa, aby vztýčili vlajku. Neposlali však vozidlá. Aj keď nájdu prielom, už nemajú prostriedky na to, aby tam poslali 20 tankov, ženijné jednotky na kopanie zákopov alebo odminovacie systémy. Nemajú materiálne prostriedky na využitie úspechov pechoty. To dokazuje, že Rusko už nemá manévrovaciu masu, ktorá by zodpovedala jeho pechote.“
To, ako tvrdí, ukazuje, prečo Ukrajina nemá záujem opustiť Doneckú oblasť výmenou za vratký sľub, že Rusko prinesie mier na oplátku. „Rusko minulý rok obsadilo menej ako 4000 štvorcových kilometrov,“ hovorí. „Týmto tempom by im trvalo dva roky, kým by dokončili obsadenie Doneckej oblasti, ak by sústredili všetky svoje sily. Ale to nerobia, pretože sú zapojení aj v Sumách, Charkove, Záporoží a Chersone.“
Rushton to potvrdzuje a poznamenáva, že mestá ako Kramatorsk, Slovjansk a Družkivka tvoria obrannú chrbticu. „Od roku 2014 ich Ukrajina opevnila podzemnými štruktúrami a priemyselnými komplexmi, niečo ako Azovstal v Mariupole. Spolu s Donbaskou líniou to robí tento región jedinečne obranyschopným,“ hovorí.
Na ceste späť zo Slovjanska nesie krajina stopy ruského postupu. Bágre trhajú polia a vyrezávajú jeden zákop za druhým. Cez pláň sa tiahnu dračie zuby na míle ďaleko a medzi betónom už klíčia slnečnice. „Kreml vie, že sa nestiahneme,“ vzdychne si Saša. „Chcú nás prinútiť niesť vinu za neúspech mieru. Potom môže Putin povedať, že je to vina Ukrajiny. Možno Američania znížia zbrane, možno spravodajské informácie. Ale aj to si nie som istý, či by Rusku stačilo na to, aby v nasledujúcich dvoch alebo troch rokoch obsadilo celý Donbas. Pri tomto tempe nie.“