Veterinár a smrť: Každodenná realita pretkaná bolesťou a empatiou
Smrť zvieracieho pacienta je pre veterinára každodennou realitou, s ktorou sa nikdy nedá úplne zmieriť. Bolesť, empatia a odvaha – to všetko sa mieša vo chvíľach, keď musí lekár pomáhať nielen zvieraťu, ale aj jeho majiteľovi. Veterinárka s dlhoročnou praxou Martina Načeradská otvorene prehovorila o tom, čo sa skrýva za dverami ordinácie, kam majitelia prichádzajú so svojimi štvornohými priateľmi.
„Je rozdiel, keď musím zviera utratiť, pretože už trpí nevyliečiteľnou bolesťou – vtedy je eutanázia vyslobodením. Oveľa horšie je, keď odíde zbytočne. Napríklad preto, že majiteľ prišiel neskoro alebo kvôli financiám odmietol liečbu,“ opisuje veterinárka. Každá strata je podľa nej ťažká, či už ide o komplikáciu anestézie, alebo nečakané zlyhanie. „Po takejto chvíli si potrebujem dať pauzu, chvíľu pokoja… a najlepšie kúsok čokolády, než dokážem s úsmevom ošetriť ďalšie zviera,“ priznala.
Málokto tuší, že život veterinára nie je len o pacientoch, ale aj o veľkom psychickom tlaku. „Mám za sebou syndróm vyhorenia a dlhú psychoterapiu. Rozhodne sa za to nehanbím. Človek by nikdy nemal váhať požiadať o pomoc,“ hovorí Martina. Dnes si viac stráži svoje hranice. Naučila sa hovoriť nie, venovať sa maľovaniu mačiek aj fotografovaniu zvierat v zoo. „To je pre mňa tá pravá forma relaxácie,“ dodala veterinárka.
Slzy, objatia i agresia
Najťažšie chvíle nastávajú, keď je treba majiteľom oznámiť, že ich miláčik zomiera. Mnohí potrebujú objať, počuť pár pekných slov. Keďže sama prišla o pár svojich mačiek, dokáže si živo predstaviť ich ohromnú bolesť. Bohužiaľ, niekedy sa smútok zmení v agresiu. „Raz jeden majiteľ dostal záchvat paniky, vyzeralo, že mi v ordinácii urobí kôlničku na drevo. V tú chvíľu som bola skôr krízový intervent než veterinár,“ spomína. Podľa štúdií až polovica veterinárov trpí syndrómom vyhorenia a každý siedmy priznal samovražedné myšlienky. To je bohužiaľ realita, o ktorej sa málo hovorí. Ľudia si často myslia, že veterinári u ťažkých prípadov neprežívajú emócie, ale opak je pravdou.
Zvieracia psychológia
Veľkým trendom sa v posledných rokoch stal aj zvierací psychológ. Nielen ľudia majú svojho odborníka cez duševné zdravie, ale aj naši štvornohí miláčikovia si môžu zájsť na terapiu. Martina sa tomu sama venuje a príde jej to veľmi užitočné, hoci si môže niekto myslieť svoje. Len varuje, aby ste nenaleteli podvodníkom. „Problém je, že sa tým označuje veľa ľudí bez znalostí. Nedávno sa ku mne dostal pes, ktorý sa bál vyjsť von. Samozvaný ‚odborník‘ majiteľom poradil, aby psa kŕmili len vtedy, keď pôjde von, a ešte ho násilím ťahali. Výsledok? Pes sa pri slove ‚ideme von‘ schovával pod posteľ a prestal jesť,“ priznala lekárka.
Práca veterinára nie je len o medicíne. Je to aj o ľudských emóciách, empatii a schopnosti niesť ťarchu ťažkých rozhodnutí. „Na čo nás nikto nepripraví, je rola psychológa – nielen pre zvieratá, ale hlavne pre ich majiteľov. A predsa ju hráme každý deň,“ uzatvára svoje rozprávanie.
Interný prieskum, ktorý v júni uskutočnila spoločnosť PetExpert – poskytovateľ poistenia pre domáce zvieratá, ktorý spolupracuje s 90 % veterinárov v Českej republike – ukázal vážne problémy v oblasti duševného zdravia veterinárov. Takmer polovica oslovených veterinárov niekedy zvažovala odchod z profesie a mnoho z nich čelí syndrómu vyhorenia. Prieskum ďalej odhalil, že viac ako dve tretiny veterinárov sa cítia dlhodobo demotivované a každý siedmy veterinár priznal, že mal v súvislosti s vyhorením aj samovražedné myšlienky. Len malá časť veterinárov využíva pravidelne terapiu alebo relaxačné techniky.
