Okúzľujúca architektonická a umelecká moderna mesta slávi 85 rokov

Zatiaľ vládne kúzlo zvané ňeda še!

Prešov - Jeden z najkrajších a najmalebnejších kútov Prešova, spájajúci historické jadro mesta (v jeho najstaršej časti) so „zahradbovým“ Táboriskom sa v pondelok 14. augusta dožíva významného jubilea svojho slávnostného otvorenia. Stalo sa tak pred 8 a pol desaťročím (1938) a dodnes ide o moderne poňaté schodisko, ozdobené sochou sv. Františka, ktorej autorom je jeden z najvýznamnejších slovenských sochárov doterajších čias, František Fraňo Gibala.

Aj keď Prešov ho stále považuje za svojho umelca, Fraňo sa narodil v Krajnej Poľane (5. apríla 1912) a v Prešove v podstate prežil detské roky až do ukončenia základného vzdelania na meštianskej škole (1928). Nasledovalo štúdium na českých umeleckých školách, ktorého vrcholom bolo úspešné ukončenie  pražskej Akadémie výtvarných umení a návrat do Prešova, no v roku 1940 odchádza aj s mamkou natrvalo do Bratislavy. Vo svojej tvorbe  zanechal po sebe mestu svojej mladosti päticu významných sochárskych diel (dve na schodisku pred budovou VÚB, dve pred budovou bývalého Justičného paláca a spomínanú sochu sv . Františka pri schodisku, vedúce z centra na dnešné Kmeťovo stromoradie. V roku 1950 k nim pridal ešte súsošie Útek z horiacej obce, pripomínajúce v strede obce neblahé časy obyvateľov Zlatej Bane.

Vtedajší kronikár mesta, vzdelanec Belo Klein Tesnoskalský vo svojej 4 dielnej Pamätnej knihe mesta Prešova píše o akte posvätenia sochy doslova:

„Dňa 14. augusta 1938 bola posvätená socha sv. Františka, zdobiaca nové schodište, spájajúce Stromoradie Komenského s ulicou Svätoplukovou. Je to dielo prešovského akademického sochára Fraňa Gibalu.“

Týmto aktom zrejme došlo k slávnostnému otvoreniu nového schodiska, prispievajúcemu nielen k vysokej chodeckej frekvencii medzi centrom mesta a jeho východnou časťou. Či už ide o samotné stromoradie, obytnú zónu Táboriska alebo nemocnicu s poliklinikou. Gibalov sv. František sa odvtedy stal najfotografovanejšou sochou nášho mesta. Vďaka historicky cennému, prekrásnemu a malebnému medzihradobnému územiu, ktoré mimochodom, ukrýva pod svojim trávnatým povrchom azda najmalebnejšie letné kúpalisko na svete. To sa raz archeológovia budú čudovať...

Aj keď sa po desaťročiach od tejto udalosti zvykne v súvislosti s Gibalovou tvorbou používať časové zaradenie vytvorenia sochy sv. Františka do roku 1940, asi je vhodnejšie rešpektovať údaj Bela Kleina. Jednak ako živého účastníka tohto aktu posvätenia sochy, ale aj preto, že 14. august 1938 bola nedeľa, ktorá sa z praktických dôvodov používala na dôležité cirkevné či verejno-spoločenské akty. Vtedy totiž o voľných sobotách či kedysi slávnych stavbárskych „modrých pondelkoch“ nikto ani nechýroval. A táto akcia bola  zrejme naplánovaná  ako jeden z kultúrno-spoločenských osláv 20. výročia vzniku Československa. Nakoniec, kronikár zaznamenal aj ďalšiu, pre naše mesto vtedy mimoriadne dôležitú udalosť, ktorá sa konala počas nasledujúcej nedele:

„21. augusta 1938 predpoludním navštívil Prešov minister zdravotníctva František Ježek, kde si prezrel novú Okresnú nemocnicu...“

Iba na doplnenie súvislostí, návšteva ministra zdravotníctva Československej republiky sa v našom meste konala  v doslovný predvečer celou Európou preklínaného Mníchovského diktátu a následnému rozbitiu prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov. A Prešovčanmi obľúbené Komenského stromoradie sa zmenilo na Kmeťovo, aby po bývalej príslušnosti Prešova k Československej republike neostalo v meste ani náznaku. Á propo, aj o týchto udalostiach sa môžu neveriaci Tomáši presvedčiť nahliadnutím do štvrtého zväzku Tesnoskalského Pamätnej knihy, ktorú prichýlil Štátny archív na Slovenskej ulici vo svojej úžasnej zbierke historických písomností. Nájdu tam informácie, o ktorých nemali možno ani tušenia.    

Tak alebo onak či vysvätenie sochy bolo súčasťou oficiálneho slávnostného otvorenia schodiska alebo samostatným cirkevným aktom, dnes už nerozhodneme. O tom by azda vedeli niečo prezradiť cirkevné kroniky.  Dôležité je, že vďaka vtedajšiemu vedeniu mesta  máme ešte aj dnes funkčný a aktívne žijúci nádherný kút Prešova, za ktorý by sme mali jeho tvorcov i samotného Fraňa Gibalu chváliť až do nebies. Napríklad, pomenovaním jednej z ulíc mesta Gibalovou. Keď ich literát Kukučín má v Prešove až dve, prečo Fraňo nemôže mať ani jednu?  

Svoje poďakovanie, najmä Fraňovi za jeho neodtajiteľný prínos nášmu mestu,  im však nevie vysloviť ani naša generácia, žijúca na prelome 20-teho a  21. storočia! Tá, ktorá dokázala začiatkom 90-tych rokov minulého  storočia pochovať pod zem azda najmalebnejšie letné kúpalisko na svete, nachádzajúce sa práve v tomto historicky cennom priestore pod sochou sv. Františka. A je tam aj dnes, ako bonbónik pre archeológov, ktorí tu budú robiť vykopávky trebárs o 100 rokov.  Tak už to chodí v Prešove, kde ako v zlej rozprávke ešte stále vládne magické zaklínadlo – Ňeda še! Alebo skôr – Ňehce še?

Text a foto: (mor)