Tento týždeň bol skutočne doslova presýtený udalosťami, ktoré sa spájajú s dejinami, súčasnosťou, no i budúcnosťou nášho Slovenska. V sobotu 28. októbra sme si pripomenuli výročie vzniku prvej Československej republiky, ktorá svojho času žala na globálnej scéne obrovské úspechy vďaka svojmu hospodárskemu rozmachu, ktorý sa nevyhnutne spájal so šikovnosťou a pracovitosťou našich ľudí. A napriek tomu, že Slovensko bolo a je z hľadiska veľkosti teritória menším štátom, obrovské zásluhy na rozmachu nášho spoločného rozvoja mali práve Slováci. Nedá sa opomenúť fakt, že aj za samotným vznikom ČSR stál náš velikán Milan Rastislav Štefánik.
Blízkosť našich národov je celé generácie podčiarknutá aj nadštandardne dobrými vzťahmi, tým, že takmer každý Slovák má príbuzných v Česku, no napokon aj tým, že sme sa ako jediný štát na svete rozdelili bez vojny či konfliktov.
Som ešte «dieťa» poslednej generácie narodenej v Československu, no som nesmierne hrdá na to, že sme si dokázali vybudovať a udržať vlastnú sebavedomú Slovenskú štátnosť.
Od rozdelenia v roku 1993 sme si s bratmi Čechmi celých 30 rokov udržiavali vynikajúce vzťahy, rešpektujúc sa navzájom pripravení podať jeden druhému pomocnú ruku vždy, keď to bude treba. Medzi našimi národmi to tak, verím, stále je, no nedokážem prejsť mlčaním cez vyjadrenia Českého prezidenta Petra Pavla, ktorý sa vyslovil, že «pokiaľ v slovenských parlamentných voľbách vyhrá SMER, tak sa vzťahy medzi Českom a Slovenskom zhoršia».
Ja dokážem pochopiť to, že pani Čaputová spolu so svojim pracovným tímom robili Petrovi Pavlovi prezidentskú kampaň a ešte počas volebnej noci nabehli do volebnej centrály Petra Pavla, aby mu medzi prvými gratulovali k víťazstvu, no tak, ako sa snažil Petr Pavel zasiahnuť do priebehu volieb na Slovensku ohrozujúc tým tradíciu vynikajúcich Česko-Slovenských vzťahov, tak takto si to ešte nikto nikdy nedovolil.
Áno, rok 1918 a vznik prvej ČSR bol významným míľnikom v našich dejinách, no naša samostatnosť je tým najvýznamnejším, čo máme. A toto potvrdili aj veľmi sebavedomé vystúpenia premiéra Roberta Fica v Bruseli, ktorý jednoznačne ukázal, že Slovensko už nebude «sedieť v kúte», ale začne svoju Slovenskú zahraničnú politiku presadzovať na plné obrátky. Či sa to niektorým obmedzenejším poslankyniam/poslancom zo SaS páči, alebo nie, mať vlastnú zahraničnú politiku je pre normálne štáty vo svete štandardom. Keďže sme Slovensko, tak máme Slovenskú zahraničnú politiku - logické predsa. Už sa snáď definitívne skončia časy, kedy MZV bolo Ministerstvom zahraničných vecí NA Slovensku, namiesto toho, aby bolo po správnosti Ministerstvom zahraničných vecí Slovenska. Ľudia bez názoru nie sú v spoločnosti nikdy rešpektovaní, rovnako štáty bez názoru nikdy nebudú rešpektované v medzinárodnom spoločenstve.
Preto niečo také, ako «európska zahraničná politika» neexistuje. Európa totiž nie je štát. Existovať môže len a jedine zahraničná politika jednotlivých suverénnych štátov.
Toto v konečnom dôsledku potvrdil aj Josep Borrell, ktorý je vysokým predstaviteľom Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý spolu so stovkami svojich kolegov skritizoval predsedníčku eurokomisie Ursulu von der Leyen za to, že nad rámec svojich kompetencií vycestovala do Izraela a vyjadrila Izraelu jednostrannú podporu, bez toho, aby vyzvala na dodržiavanie medzinárodného práva. Borrell pritom podotkol, že Leyen nemá žiadne právomoci, ktoré by ju oprávňovali vydávať v mene celej Európskej únie takéto vyhlásenia bez toho, aby sa na tom uzniesli zástupcovia všetkých členských štátov, čo sa samozrejme nestalo, pretože ani premiéri členských štátov, ani ministri zahraničných vecí podobné spoločné stanovisko nevydali.
O čom teda blúznia poslankyne a poslanci SaS? O akej európskej zahraničnej politike hovoria, keď sám kompetentný Josep Borrell svojimi vyjadreniami na margo Leyen deklaroval, že nič také ako európska zahraničná politika neexistuje. Evidentne tí ľudia nemajú ani len páru o tom, čo vlastne pojem zahraničná politika znamená.
Zachovávajme si a ďalej budujme svoju vlastnú Slovenskú zahraničnú politiku, lebo len tá nám dokáže zabezpečiť dôstojné miesto v geopolitickom priestore.
Nová vláda to vzala pekne a perfektne zhurta! Paralelne s rokovaniami pána premiéra R. Fica v Bruseli, prebehlo aj rokovanie pána ministra obrany R. Kaliňáka s veľvyslancom USA v Bratislave. Minister obrany otvoril tému, ktorá dostatočne kvári slovenskú verejnosť a síce - «dohoda» o obrannej spolupráci s USA, pričom oznámil, veľvyslancovi USA, že táto dohoda bude musieť byť prepracovaná. Takto má vyzerať sebavedomý tandem premiéra a ministra obrany! Upratať veci hneď na začiatku. USA sú síce našimi partnermi, ale partnerský vzťah sa za normálnych okolností definuje ako vzťah rovnocenný. Nie vzťah nadriadený vs. vazal.
Ja budem vždy tvrdiť, že pre nás - pre Slovensko by mali byť všetky štáty, ktoré nijako neohrozujú našu bezpečnosť a záujmy, partnerské a verím, že sa práve tou našou Slovenskou zahraničnou politikou k tomu dopracujeme a napravíme tú spúšť, ktorú tu po sebe nechali Káčer, Korčok, Naď, Osuský, Dostál, Heger, Matovič… Pretože len hlupák si «môže dovoliť» označiť svetovú a navyše jadrovú veľmoc, na ktorej energiách sme závislí za nepriateľský štát len preto, že táto veľmoc je v konflikte nie s nami, ale, ako správne premiér Robert Fico povedal, s azda najskorumpovanejším štátom na svete, s Ukrajinou.
Perličkou na záver zostáva ministerka obrany Česka Černochová, ktorá vyzvala Česko na vystúpenie z OSN na základe toho, že OSN prijalo rezolúciu o okamžitom prímerí na území Gazy. Blahoželám, žiadať vystúpenie z OSN preto, že OSN chce mier, tak toto je niečo skutočne nevídané. Toto jej snáď mohol poradiť len jej nový poradca, Slovenským národom vyhnaný z politiky, skrachovaný exminister obrany alias dezolát Jaro Naď. Neuveriteľné.
O to viac som hrdá na našu vlastnú Slovenskú štátnosť a na našu súčasnú skutočne Slovenskú reprezentáciu.
Monika Sofiya Soročinová
