Hoci sa pred piatimi mesiacmi liberálne médiá horlivo snažili navodiť dojem, že do kresla premiéra prichádza génius, hoci sa Zuzana Čaputová urputne usilovala dať jeho tímu prívlastok "vláda odborníkov", faktom je, že dnešným dňom končí na Slovensku asi tá najzbytočnejšia vláda v jeho moderných dejinách. Názory na jej pôsobenie môžu byť rôzne, som však presvedčený, že kabinet Lajosa Ódora na veľmi dlhý čas zdiskreditoval samotnú myšlienku úradníckej vlády.
Vieme aj to, že to úradnícka vláda v pravom zmysle slova nebola. Nielen preto, že jej členovia boli poprepájaní s Progresívnym Slovenskom a torzom bývalej vládnej koalície bez zohľadnenia záujmov opozície, takže bola iba pokračovaním Hegerovej vlády inými prostriedkami. Ale najmä preto, že bola poskladaná ústavne pochybným a politicky amatérskym spôsobom. Podľa Ústavy SR totiž vládu zostavuje premiér, nie hlava štátu, a ak chce byť vláda stabilná (každá, vrátane tej úradníckej), musí sa opierať o podporu parlamentných strán, ktoré prezidentka arogantne obišla. Bola to teda prezidentská vláda a rozhodujúcim kritériom nebola odbornosť, ale liberálno-progresivistická ideológia.
Osobne ma to mrzí, lebo samotná úradnícka vláda patrí medzi najpopulárnejšie typy vlád v zahraničí a aj na Slovensku by mala veľký potenciál, keby si ujasnila, čo je jej historickým poslaním: dotiahnuť do konca agendy, ktoré si predchádzajúce vlády pred sebou tridsať rokov tlačili ako narastajúcu snehovú guľu a pre ideologické rozpory ich nedokázali vyriešiť. Namiesto toho rozdával Ódorov kabinet nevyžiadané rady pre "úspešné Slovensko", ktoré Ficova vláda zmetie zo stola. Nie preto, že by nevedela oceniť ich genialitu, ale preto, že boli sociálne extrémne necitlivé, vedené až fanatickou vierou v neoliberálnu ideológiu a bezohľadné k najslabším vrstvám spoločnosti.
Ódorova vláda bola taká neviditeľná, že miestami sa zdalo, akoby sme žiadnu nemali. Po hysterických exhibíciách Igora Matoviča sa to javilo ako posun vpred, lenže Slovensko vládu naozaj potrebovalo. Najmä pri zemetrasení, keď jej totálny nezáujem o ľudí postihnutých katastrofou bol až šokujúci. V takých chvíľach ľudia potrebujú ochrannú ruku štátu cítiť, nuž ale keď bývalý učeň Ivana Mikloša verí radšej v pseudonáboženskú koncepciu neviditeľnej ruky trhu, niet sa čo čudovať. Boli to teda stratené mesiace. Lajos Ódor prekonal v pasivite aj kabinet Jozefa Moravčíka, a to už je čo povedať. Pani prezidentka vybrala rovnako nepoužiteľných ľudí ako je ona sama. Takže zbohom, neďakujeme, odíďte na smetisko dejín. Prešľapovania na jednom mieste už naozaj stačilo.
Eduard Chmelár
