ČO MÔŽE IMMANUEL KANT NAUČIŤ SÚČASNÝCH POLITIKOV, KTORÍ CHCÚ NA UKRAJINE BOJOVAŤ AŽ DO KONEČNÉHO VÍŤAZSTVA
Chcem sa ešte vrátiť k 300. výročiu narodenia jedného z najväčších mysliteľov všetkých čias Immanuela Kanta, lebo táto udalosť presahuje pripomienku jedného dňa. Vlastne – to, že tohto velikána si pripomína už niekoľko mesiacov celý svet a na Slovensku riešime Fica a medvede, len podčiarkuje, aká plytká a odťažitá je u nás verejná diskusia karpatského typu.
Pri príležitosti významného jubilea najväčšieho nemeckého filozofa sa plánovala v Kaliningrade veľkolepá medzinárodná konferencia, ktorá mala byť najväčším svetovým stretnutím učencov v modernej histórii. Dekrét o jej príprave podpísal sám ruský prezident Vladimír Putin. Napokon však bolo celé podujatie v dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu presunuté do Nemecka, pretože väčšina účastníkov odmietla cestovať do Kaliningradu. V tejto súvislosti si však treba položiť otázku: zrušil by takúto konferenciu samotný nemecký velikán Kant?
Zdanlivo ide o absurdnú úvahu, no podľa jeho reakcie na najväčší vojenský konflikt 18. storočia je to dosť nepravdepodobné. Keď ruské vojská počas sedemročnej vojny v roku 1757 dobyli východné Prusko, Immanuel Kant z okupovaného Königsbergu napísal list cárovnej Alžbete I., v ktorom jej sľúbil vernosť. „V prípade zrady,“ ubezpečoval filozof panovníčku, „budem okamžite informovať úrady, ale taktiež sa pokúsim prekaziť akékoľvek zločiny proti štátu.“ Až donedávna vysvetľovali historici toto nepochopiteľné správanie ako prejav kolaborantstva. Špekulovali, že to urobil preto, lebo na univerzite sa práve v tom čase uvoľnilo miesto profesora logiky a metafyziky, o ktoré sa Kant uchádzal a na jeho získanie potreboval podporu štátnych úradov (neuspel, túto profesúru získal až o trinásť rokov neskôr).
Dnešní moralisti by kvílili, že skutočný intelektuál nesmie obetovať svoju vlasť vidine obyčajnej akademickej stoličky. To je síce pravda, ale zbabelosť nemusí byť jediným vysvetlením jeho čudného správania. Profesorka Lea Ypi z London School of Economics si myslí, že hlbší dôvod treba hľadať v jeho teórii slobody. Byť slobodný v kantovskom zmysle slova znamená byť schopný kriticky sa vzdialiť od svojich vášní, predsudkov alebo sklonov a položiť si otázku, či prispievajú k osvietenskému mysleniu. Stále revolučný a vo svojej podstate nedokončený projekt osvietenstva totiž stojí na troch zásadách: myslieť sám za seba, myslieť na všetkých a myslieť konzistentne. Kým väčšina ľudí stále využíva rozum len na akceptovanie nejakej autority, skutočné používanie rozumu si vyžaduje pluralitnú, nestrannú a kritickú angažovanosť.
Prijať túto takmer 250-ročnú revolučnú tézu z Kantovej Kritiky čistého rozumu je pre väčšinu z nás stále ťažké. Zvlášť v dobe, keď je verejný záujem neustále ohrozovaný súkromnými záujmami. Náš spôsob komunikácie je síce bohatší ako v 18. storočí, ale je aj plytší a menej kritický. Oponentúra sa manifestuje skôr v hlučných prejavoch individuálneho sebavyjadrenia ako v kolektívnej kritickej angažovanosti. Rovnako ako my, aj Immanuel Kant žil vo veku krízy poznačenom kolapsom tradičných hodnôt. No na rozdiel od nás dokázal vytýčiť rozumu ako univerzálnej komunikačnej schopnosti strednú cestu medzi skepticizmom a dogmatizmom, medzi nihilizmom a slepým nasledovaním dobových trendov. Oživiť túto koncepciu rozumu je v našej spoločnosti, dusenej deštruktívnymi záujmami a individualizáciou politických záväzkov, čoraz ťažšie.
Zoči voči narastajúcim konfliktom vo svete je opätovné čítanie Kanta nielen poučné, ale aj hlboko znepokojujúce. Tento filozof nemal potuchy o budúcich svetových vojnách, o jadrových hrozbách či o konflikte na Ukrajine, no napriek tomu jeho varovanie, že po opotrebovávacej vojne, v ktorej dochádza k pokusom o vyhladenie oboch strán, nastane večný mier iba na obrovskom cintoríne ľudstva, nesie v sebe strašné varovanie. Kant kritizoval ľahkosť, s akou štáty uzatvárajú dlhy, aby nimi mohli financovať vojny. Tvrdil, že dlh je legitímny pre mierové projekty, no v medzinárodných konfliktoch majú takéto peniaze nebezpečnú silu, lebo spolu so sklonmi politikov viesť vojny zvyšujú možnosť, že tak urobia. Pre Kanta však pacifizmus nikdy neznamenal Kristovo „nastavenie druhého líca“, ale budovanie funkčných právnych mechanizmov a medzinárodných inštitúcií na zabránenie vojen. Inak povedané, Kantov pacifizmus je viac o princípoch ako o dôsledkoch, je o uznaní práva človeka navštíviť akékoľvek miesto na Zemi bez toho, aby sa s ním zaobchádzalo nepriateľsky.
Ešte ďalej zašiel britský filozof Bertrand Russell v známej eseji Budúcnosť pacifizmu z roku 1943. Píše v nej: „Zlo vojny je takmer vždy väčšie, ako sa zdá vzrušenému obyvateľstvu v okamihu, keď vojna vypukne. A hoci sa v niektorých vojnách zdanlivo oplatilo bojovať, v prípadoch ako bola prvá svetová vojna, bolo výsledné zlo väčšie ako zlo vyplývajúce z ústupkov potrebných na odvrátenie vojny.“ Toto poučenie by si mali podčiarknuť, zapísať a naučiť sa naspamäť všetci tí, ktorí dnes preferujú pokračovanie vojny na Ukrajine. Zástancovia spravodlivej vojny v 18. storočí a centristickí politici v 21. storočí zdôvodňujú nevyhnutnosť násilia rovnakými argumentmi: rizikom, že pacifistický postoj povzbudí agresora k ďalšej agresii. Immanuel Kant by na to odpovedal, že si je vedomý tohto rizika, no to, čo sa snaží zdôrazniť (a v čom inšpiroval o 150 rokov neskôr aj Bertranda Russella), je nebezpečenstvo eskalácie konfliktu a historická vzácnosť, priam výnimočnosť takých druhov vojen, ktoré sa skončili totálnym víťazstvom výlučne jednej strany.
Európa je z historického hľadiska miestom, kde sa bežne vyvolávajú apokalyptické konflikty medzi dobrom a zlom, aby ospravedlnili zločiny neopísateľnej brutality. Vojnové tamtamy sú dnes čoraz hlučnejšie. Všade okolo nás vyrastá bojová nálada, hľadajú sa vonkajší nepriatelia, vnútorní nepriatelia, politici nás nabádajú, aby sme sa duševne pripravili na „predvojnovú éru“ (ako to nedávno povedal nový poľský premiér Donald Tusk žiadajúci o jadrové zbrane). Tí, ktorí obhajujú mier alebo aspoň kompromisy, sú vystavení v tom lepšom prípade posmechu a trollingu, v tom horšom cenzúre, represii a kriminalizácii. Nič nie je vzdialenejšie osvietenskému duchu Immanuela Kanta ako dnešný dogmatický spôsob, ktorým sa od nás žiada prijať vojnu vo všetkých jej formách a všetkých jej dôsledkoch: politických, ekonomických, sociálnych i kultúrnych. Kto čítal Clausewitza, ten vie, že vojna sa vedie v mysliach a pripravuje v propagande oveľa skôr, ako vypukne.
Lenže my nesmieme počúvať ľudí, ktorí nám hovoria, že vojna je jedinou cestou vpred. Osoby ako evanjelická farárka Anna Polcková, ktorá vyzýva ľudí k zbrojeniu, sa spreneverujú svojej profesii. Jej posledná nedeľná kázeň, že ak nebudeme posielať Ukrajincom peniaze na zbrane, na našu „mierovú nečinnosť“ doplatia životom ďalšie tisíce ľudí, je vo svojej podstate zvrátená a stojí na hrane trestného činu propagácie vojny. Čo je to za ohavný blud? Viac zbraní znamená vždy viac mŕtvych. Ukrajinci ubránia svoju nezávislosť len tvrdým mierovým vyjednávaním. Našou úlohou je vyvolať a vystupňovať tento diplomatický nátlak, nie povzbudzovať ich v zabíjaní, ktoré nikam nevedie, ale kupuje čas americkým politikom pred voľbami a zbrojárskym koncernom pred ďalšími kontraktmi. Preto súhlasím s Immanuelom Kantom, že jediné zákopy, v ktorých by sme sa mali opevniť, sú zákopy z rozumu. Alebo ako píše vo svojej eseji K večnému mieru: „Aj uprostred tých najhorších excesov si treba zachovať určitú dôveru v ľudskosť nepriateľa.“ Ak by dnes mohol Kant niečo naučiť súčasných politikov, tak je to zásada, že honba za úplným víťazstvom najčastejšie vedie k úplnému vyhubeniu, kým eskalácia konfliktu sa vždy končí katastrofou.
Eduard Chmelár on Facebook
