SPOMIENKA NA NÁSILNÉ ROZVRÁTENIE STAROSLOVANSKEJ KULTÚRY
Napriek tomu, že Konštantína Filozofa považujem za jedného z najväčších stredovekých učencov, 5. júla nemyslím len na solúnskych bratov. Naše duchovné dedičstvo nie je totiž iba cyrilo-metodské a je mi úplne jedno, že to nejaká politická partička bez hlbšieho historického vedomia presadila do ústavy a ďalšia sa to tam pokúša zabetónovať ako výlučnú tradíciu. Historická pravda je totiž vždy cennejšia ako politická doktrína a náboženská dogma. Bohaté dejiny a identitu Slovenska ovplyvnilo množstvo duchovných prúdov. Okrem kresťanstva je to aj židovská múdrosť a tradícia antického, renesančného i moderného humanizmu. No existuje ešte jedno duchovné žriedlo, ktoré takmer úplne vyschlo, lebo bolo násilne vykorenené, nemilosrdne potlačené a tragicky zabudnuté – až tak dôkladne, že aj susední Poliaci, Česi alebo Lužickí Srbi sú na tom oveľa lepšie. Hovorím o kultúre starých Slovanov.
Na príchod solúnskych bratov na naše územie sa môžete pozerať dvojakou optikou. Buď ako na oslavu učenosti, vzdelanosti a kresťanstva, ktoré upevnilo nezávislosť Moravského kniežatstva. Alebo ako na misiu, ktorá sa pokúsila rozvrátiť prastaré slovanské náboženstvo a pre odpor obyvateľstva v podstate zlyhala. Vo svojej knihe Rekonštrukcia slovenských dejín som upozornil na to, že mýtus o cyrilometodskom dedičstve nie je serióznym historickým výkladom našich národných dejín. Dnes vieme, že kresťanstvo tu malo zapustené korene už dávno pred misiou solúnskych bratov, že kultúrne a civilizačne nenadväzujeme prakticky na nič, čo sa nám tu pokúsili zanechať (druh jazyka, písma a napokon ani kresťanského náboženstva), že ich prítomnosť predstavovala skôr krátku diskontinuitu v inak západnej orientácii tohto priestoru. To však neznamená, že tento mýtus je bezvýznamný a že nezohral dôležitú úlohu pri formovaní slovenskej identity. Práve naopak. Moderná identita však musí byť schopná vyrovnať sa nielen s mýtmi, ale aj s realitou.
Musíme si uvedomiť, že byzantskí misionári sa stretli pri zavádzaní nových pravidiel spoločenského života na našom území s nevídaným odporom, ktorý bol taký rozsiahly, že sa cirkev v nasledujúcich storočiach musela sústrediť na vymazanie historickej pamäti Slovanov. Stredoveké kroniky sú často v tomto zmysle propagandistické texty, ktoré nám zamlčiavajú to podstatné, a boli pri tom také dôsledné, že sa pri rekonštrukcii pôvodného slovanského duchovna musíme často spoliehať na sekundárne či nepriame pramene alebo archeologické nálezy, ak chceme zachytiť aspoň nejaké stopy. Doterajšie staroslovenské dejiny sa podávali mimoriadne skreslene minimálne v tom zmysle, akoby pred cyrilometodskou misiou nebola na našom území nijaká kultúra, akoby ju prinieslo až kresťanstvo. Faktom však je, že násilná kristianizácia rozvrátila prastarú slovanskú kultúru, ktorá sa rozvíjala na Slovensku niekoľko storočí.
Konštantín a Metod postupovali neobyčajne zásadovo. Zakázali väčšinu dovtedajších zvykov a tradícií. Kresťanskí vierozvestcovia nariaďovali vyrubovanie svätohájov, ničenie drevených sôch a staroslovanských svätýň a vôbec likvidáciu akýchkoľvek pamiatok na pôvodnú civilizáciu. O tom, že staroslovanské zvyky tu mali hlboké korene, svedčí nielen fiasko cyrilometodských právnych predpisov, ale aj mimoriadna tvrdosť, s akou postupovala nová kresťanská moc proti vyznávačom pôvodných kultov. Ešte v 11. storočí hrozil za vyznávanie náboženstva Slovanov trest smrti, zhabanie majetku alebo predanie do otroctva. Na niektorých miestach dokonca prepukali proti zavádzaniu kresťanských pravidiel vzbury, no neboli rozsáhle. To všetko svedčí o tom, že ústup staroslovanských zvykov nebol taký rýchly a jednoznačný ako to opisuje klasická historiografia, a pôvodnej kultúre našich predkov by sme mali venovať oveľa väčšiu pozornosť.
Na mnohých miestach v Poľsku, Nemecku, Bielorusku, na Ukrajine, ale dokonca aj na Morave dochádza v súčasnosti k rekonštrukcii a obnove staroslovanských svätýň. Na Slovensku bola objavená a archeologicky potvrdená jediná staroslovanská svätyňa v Moste pri Bratislave, aj to jej zvyšky zasypali a padli za obeť výstavbe rodinných domov. Na ďalší výskum tohto druhu neexistuje podpora zo strany štátu. Na zvýšenie záujmu o našu staroslovanskú minulosť by sme potrebovali aj pomoc rezortu školstva. Vzniká otázka, prečo sa naše deti neučia o slovanskej mytológii. Zatiaľ čo grécke, rímske, škandinávske alebo keltské mýty sú inšpiratívne pre celé európske umenie, k slovanskej mytológii sa staviame podozrievavo. Už som naznačil, že kresťanskí misionári sa stavali k mytológii a náboženstvu Slovanov s takým pohŕdaním a túžbou po úplnej likvidácii, až medzi neskoršími vedcami na istý čas prevládlo presvedčenie (podporené chýbajúcimi prameňmi), že vôbec neexistovalo. Stredovekí kronikári dávne dejiny jednoducho úplne vymazali. Preukázané je iba násilné podrobovanie si staroslovanských kmeňov. Robili to tak dôkladne, že väčší dôraz než na výklad viery bol kladený na očistenie miest od modloslužobných kultov, zničenie svätýň a staroslovanských bôžikov.
Misionári požadovali, aby hromadnému krstu pohanského obyvateľstva predchádzalo zničenie posvätných miest pred očami zhromaždeného davu. Stredovekí kronikári priniesli svedectvá, s akým zdesením a hrôzou reagovali ľudia na násilie zamerané na hanobenie a znevažovanie ich prastarej viery. Museli sa prizerať, ako drevenej soche boha nasadzujú slučku okolo hlavy, strhávajú ju a vlečú do táboriska víťazov, v ktorom nútili slovanské obyvateľstvo, aby posvätný stĺp naštiepali na drevo na kúrenie. Zhromaždení Slovania pri tom často plakali a horekovali nad bezprávím, ktoré sa deje ich božstvám a ich viere. Ozveny tohto zúfalstva sa niesli celé stáročia a hoci kresťanská propaganda robila všetko pre to, aby sa na to zabudlo, táto historická trauma nemohla nezanechať stopy v slovanskej kultúre. Niektoré kmene tak tvrdohlavo bránili svojich slovanských bohov, že sa ocitli na pokraji vyhladenia. Nemýľme sa: kristianizácia Slovenska, ktorú dnes oslavujeme, bola vykúpená potokmi krvi a nesmiernym príkorím na staršinoch rodov a kňazoch kmeňových bôžikov. Hoci ich viera bola znevážená a zavrhnutá, ešte niekoľko storočí celkom nesplynuli so svetom tých, ktorí ich tak potupne premohli.
Kolonizovaní Slovania boli po stáročia chápaní ako podradné kmene napriek rôznym slávnym obdobiam našej ranostredovekej štátnosti, bolo s nimi a s ich územím zaobchádzané ako so zdrojom nevoľníckej sily, slovanský charakter bol opisovaný ako otrocký, pasívny a podriadený, teda taký, ktorý si zaslúži dobytie a zotročenie. Alain Finkielkraut v knihe Nevďačnosť píše, že pri základoch Mníchovskej dohody z roku 1938 nebola len zbabelosť západných spojencov, ale aj pohŕdanie zástupcov „civilizovaných národov“ tými „bezvýznamnými“. V polovici septembra 1941 Hitler zdôvodňoval svoju vojenskú agresiu týmito slovami: „Slovan je rodený otrok, ktorý zúfalo potrebuje pána. Dôležité je, kto je tým pánom. Slovanské národy nie sú určené na samostatný život. Vedia to a my im nesmieme nahovárať opak.“
Nacizmus bol vyvrcholením snáh o zničenie slovanskej identity, ktoré sa začali násilnou kristianizáciou. Vtedy urobili všetko pre to, aby Slovania už viac neboli sami sebou, zavraždili všetky autority (kňazov, vedomcov, liečiteľov i staršinov), zmenili naše mená, vymazali našu pamäť a odsúdili naše kmene k vzájomnému odcudzeniu. Preto je dnes minulosť Slovanov taká nejasná. Základ historického materiálu netvoria ústne pramene ľudu, ktorý na ne zabudol, ale legendy, archeologické nálezy a stránky kroník, ktoré podávajú príbehy nepresne, lebo boli zapisované podľa požiadaviek a očakávania svojej doby.
Keď som položil otázka, prečo sa naše deti neučia o slovanskej mytológii, neznamená to, že by som chcel, aby sa teraz začal zavádzať v školách rovnomenný predmet, aby sme oslavovali slovanských bohov alebo oživovali mýtus, ktorý sa stane podhubím nacionalizmu a korisťou fašistov. Chcem len, aby sa slovanská kultúra opäť stala súčasťou našej identity a sebavedomia. Jej doterajšie ignorovanie malo ďalekosiahle následky. Stálo napríklad za fatalistickým presvedčením o našej druhoradosti v Európe či (opačný extrém) za mesianistickými fantazmagóriami o našom poslaní. Práve naopak, poznanie toho, čím sme boli, nás môže len obohatiť – ako kedysi hrdo vyhlásil nemecký spisovateľ Thomas Mann o jeho literárnom spracovaní germánskej minulosti: „Vytrhol som mýtus z rúk fašistov.“
Poznanie v tejto oblasti by bezpochyby prehĺbilo našu vedomú múdrosť. V slovanskej mytológii sa tešili hlbokej úcte posvätné háje, ale aj jednotlivé stromy, hory, pramene či kamene. Posvätné háje boli chránené dôslednejšie ako dnešné prírodné rezervácie. Nemohlo sa v nich nič trhať, lámať ani loviť, nemohlo sa hýbať ani s padnutými kmeňmi stromov, nesmelo sa v nich bojovať. Pokiaľ ide o stromy, neuctievali sa len duby, ale aj lipy, sosny, buky či jedle. Osobitnej úcte sa tešili staré, bútľavé alebo inak poznamenané stromy. Slovania verili, že ak by ich niekto zoťal alebo by im čo i len zlomil vetvičku, postihlo by ho nešťastie a možno aj smrť. Väčšinu svojich bohov usídlila slovanská mytológia na vrcholy hôr, názvy mnohých kopcov a riek majú starodávny pôvod. Stále sme neodhalili a neprebádali ich spojitosť s naším životom. Napríklad Jozef Miloslav Hurban nazval Tatry „skamenenou ideou Slovenska“, ktorá vyvolávala v našom duchovnom svete pocit veľkého poslania. Význam, aký mali pre život spoločenstva žijúceho na území Slovenska hory a lesy, nemožno zovšeobecňovať pre všetkých Slovanov. Napríklad české prostredie vyzdvihovalo skôr polia, lúky a rybníky.
Povesť o mierumilovnej povahe Slovanov je skôr obrodenecký mýtus, ktorý spoľahlivo vyvracajú dobové pramene. Slovania boli rovnako krutí ako akékoľvek iné kmene a príčina, prečo neviedli viac vojen, spočívala skôr v tom, že často až malicherné spory medzi jednotlivými náčelníkmi viedli k tomu, že nedokázali využiť svoje prednosti na sformovanie väčšej jednotnej vojenskej sily. Na druhej strane Slovania mali zo všetkých pohanských kmeňov povesť najdemokratickejšieho spoločenstva. Významný byzantský historik Prokopios zdôrazňuje, že slovanským kmeňom „nevládne jednotlivec, ale oddávna žijú v demokracii, a preto svoje záležitosti prerokovávajú spoločne“ na ľudovom zhromaždení celej občiny, ktoré sa volalo „veča“.
Ako vidíte, snažil som sa vám len načrtnúť, že nevieme toho o sebe veľa.
Eduard Chmelár
