Cestovanie časom namiesto priestorom? Abcházsko, Južné Osetsko a Podnestersko, zabudnuté krajiny v 90. rokoch
Akoby človek pri návšteve Abcházska a Podnesterska cestoval skôr časom než priestorom. Zdá sa, že od momentu odtrhnutia od Sovietskeho zväzu a následne novovzniknutých štátov sa tu takmer nič nezmenilo a všetko zamrzlo v 90. rokoch. Krátkodobá návšteva môže byť jedinečným zážitkom, no život v týchto štátoch pravdepodobne nie je prechádzka ružovou záhradou.
Kde vlastne spočíva problém? Je to jednoduché. Tieto štáty boli vyhlásené počas 90. rokov 20. storočia, no krajiny, od ktorých sa odtrhli (Gruzínsko a Moldavsko), ich samostatnosť neuznali. Aj keby ich suverenitu chceli uznať iné štáty, došlo by k spochybneniu územnej celistvosti Gruzínska a Moldavska. A to nie je možné len tak.
Abcházsko, Južné Osetsko a Podnestersko sú dodnes územia s obmedzeným medzinárodným uznaním. Vo svetovej diplomacii sa o nich hovorí ako o „neuznaných štátoch“. Napriek tomu majú vlastné inštitúcie, vládne štruktúry a bežný život obyvateľov so všednými starosťami ako kdekoľvek inde.
Asi vás neprekvapí, že vzájomne sa tieto tri štáty uznávajú…
Abcházsko
Údajne je to samostatný štát, no oficiálne je to stále územie Gruzínska. Táto oblasť však už od roku 1993 nie je pod kontrolou Gruzínska a republika, ktorá sa od Gruzínska odtrhla, je podporovaná Ruskom. A potom sa nájdu aj ďalšie krajiny, ktoré to podporujú (aj keď o tom trochu pochybujeme, pretože čo o tom vie Venezuela, Nauru, Nikaragua alebo Sýria – aj keď tá sa oproti ostatným zdá byť zatracene blízko?).
Abcházsko sa rozkladá na 8 665 kilometroch štvorcových na pobreží Čierneho mora. Aj preto počas existencie Sovietskeho zväzu platilo za luxusnú prímorskú lokalitu.
Má samozrejme svoj najvyšší vrch, a to Dombaj-Ulgen (4 046 m n. m.) – všade sa dočítate, že sa týči na gruzínsko-ruskej hranici. Hlavným mestom je Suchumi a oblasť má aj svoje prírodné krásy – spomenúť môžeme jazero Rica (krasovú studňu s nádherne modrou vodou) alebo Kodorskú tiesňavu, ktorá sa rozkladá v ohromnom výškovom rozpätí od 1 300 do 3 984 m n. m.
Ak sa chcete vydať na prieskum do krajiny, kde sa to turistami naozaj nehemží, môžete. Údajne sa to naozaj dá. Musíte sem ale docestovať po súši. Lety, ktoré sa tu uskutočňujú, nie sú na pravidelnej báze. Jediná mysliteľná hranica na prekročenie je v súčasnosti tá s Gruzínskom.
Južné Osetsko
Ďalší státeček, ktorý vlastne oficiálne neexistuje, sa nachádza na južnej strane Kaukazu, na severe Gruzínska. Je ním Južné Osetsko. Rovnako ako Abcházsko, aj táto krajina je prakticky úplne závislá na ruskej finančnej a hospodárskej pomoci. A rovnako ako Abcházsko, aj Južné Osetsko uznáva Nikaragua, Venezuela, Nauru a Sýria. A Rusko, pochopiteľne.
V oblasti sa hovorí osetštinou, čo je iránsky jazyk (patriaci do indoeurópskej jazykovej rodiny), menšina hovorí gruzínštinou a začuť sa tu dá aj ruština – jednak asi 2 % tunajšej populácie tvoria Rusi a jednak sa veľa používa na úradoch. Hlavným mestom je Cchinvali a celková rozloha tohto neuznaného štátu je 3 900 kilometrov štvorcových. Žije tu asi 56 000 obyvateľov (údaj je z roku 2022).
Oblasť je dosť hornatá a spojenie s Ruskom, respektíve s jeho časťou Severné Osetsko, prebieha cez Rokský tunel v horách vo výške okolo 2 000 m n. m. So svojou dĺžkou 3 730 metrov je najdlhším tunelom v európskej časti Ruska. A mimochodom – mýto, ktoré Južné Osetsko za jeho prejazd vyberá, tvorí podstatnú časť jej celkových príjmov.
Práve Rokský tunel je jedinou cestou, ktorou sa do Južného Osetska môžete dostať (teda cez Rusko). To už je ale skôr taký detail. Podstatné je, že vás do krajiny musí niekto pozvať – buď miestny obyvateľ, alebo organizácia. A potom sa ešte do 3 dní musíte registrovať u imigračných úradov.
Pýtate sa, čo sa tu asi tak dá robiť? Jednak sú tu predsa hory – turisticky obľúbená je Kelijská vrchovina a pestuje sa tu aj náboženská turistika (hoci „pestovanie“ je veľmi nadnesený výraz) k starobylým kláštorom, kostolom a bazilikám. A áno, naozaj sem občas nejaký ten turista príde, ale ide predovšetkým o samotných Rusov.
Podnestersko
A na koniec hurá a nadšene do toho úplne najchudobnejšieho regiónu Európy, v ktorom naozaj uveríte na cestovanie časom, keď sa sem, medzi moldavsko-ukrajinskú hranicu a rieku Dnester vydáte. Tento štát sa rozkladá na 3 500 alebo 4 163 kilometroch štvorcových (zdroje sa rozchádzajú) a vznikol v roku 1990 po občianskej vojne v Moldavsku medzi Rumunmi a Rusmi.
Státeček, ktorý má asi 400 000 obyvateľov, si tu vytvorili Rusi, ktorí na území žili. Ona sa i dneska väčšina obyvateľov hlási k ruskej národnosti. Okrem nich sú tu aj početné skupiny Moldavanov a Ukrajincov. Preto sa v krajine hovorí rusky, moldavsky a ukrajinsky, ale na úradoch a v médiách sa stretnete najčastejšie s prvým spomínaným jazykom. Hlavným mestom je Tiraspol.
Krajina je (ako inak) ekonomicky závislá na Rusku. Ako zvrchovaný a oficiálny štát ho uznáva len Abcházsko, Južné Osetsko a Republika Arcach (ktorá už ale naozaj neexistuje, zanikla k 1. 1. 2024).
Je libo turistiku a poznávanie Podnesterska? Ak chcete zažiť „tak trochu Sovietsky zväz“ a jeho atmosféru, potom by sa vám tu naozaj mohlo páčiť. Typická sovietska architektúra a monumentálne pamiatníky vás určite dostanú, a keď zatúžite po pokoji a autenticite iného razenia, môžete sa vydať do dediniek pozdĺž rieky Dnester.
Od takého výletu nás všetkých ale ministerstvo zahraničia varuje, nemusí tu byť úplne bezpečno a naopak tu môže byť dosť nepredvídateľno. Za vstup tady od vás môžou chcieť zaplatiť poplatek, ale taky se sem nemusíte vůbec dostať (z rôznych dôvodov). V súčasnosti sa sem dá dopraviť jedine cez Rumunsko a Moldavsko (tranzit cez Ukrajinu nie je možný).
