Skip to content
Menu
Sološnickí divadelníci
publikované: 23 októbra, 2024
Menej ako minútu min.
Sološnickí divadelníci

BSK:

Predstavujeme vám  ochotnícke divadlá Bratislavského kraja:

Sološnickí divadelníci

1. Ako vzniklo vaše divadlo a čo bolo vašou hlavnou inšpiráciou začať s ochotníckym divadlom?

     Vznikali sme postupne a vlastne trochu opačne, ako býva bežné. Nešlo o nápad jedného človeka, ktorý má predstavu o tom, čo chce tvoriť. U nás bola na začiatku celkom veľká skupina ľudí, ktorí sa snažili robiť divadlo, viacmenej ako kolektív. Vytvorili pár „divadelných scénok“ a veľkú Krížovú cestu pred kostolom. No po pár skúsenostiach pochopili, že im chýba režisér. Bolo to počas skúšania kratšieho divadelného predstavenia o Sološnickom zázraku v roku 2016. Napriek tomu, že mali autorský text na pár A4 a aj hercov, absencia režiséra bola na skúškach citeľná. Vtedy za mnou prišla nadšenkyňa ochotníckeho divadla Petronella Pohánková a povedala mi: „Buď tam prídeš, alebo to celé zruším.“ Ja som v tom čase študovala divadelnú réžiu na brnianskej Janáčkovej akadémii a po tomto type divadla som vôbec netúžila. Ale Petra bola neodbytná a ja som chcela mať čisté svedomie, tak som tam šla, pozrela sa na to, čo už majú a v extrémne krátkom čase asi 3-4 skúšok sme to dali dokopy. A priznávam, že ten pocit, ktorý sa dostavil po predstavení, bol neopísateľný. Čerpám z neho dodnes. Bolo to neuveriteľné, ako veľmi sa to divákov dotýkalo, keďže išlo o nedávnu historickú udalosť spojenú s našou dedinou (niektorí diváci si to obdobie sami prežili, niektorí ho intenzívne poznali z rozprávania) a aj keď nešlo o žiadne „dokonalé veľdielo“, na ľudí malo veľký dopad. To sa mi na tom veľmi zapáčilo a to sa stalo aj našou dramaturgickou prioritou do budúcna.

     Taký stálejší kolektív sa postupne formoval a myslím, že od roku 2018 a inscenácie Zápisník, už hovoríme o nás ako o Sološnických divadelníkoch, ktorý majú pevnú hereckú základňu a tešia sa, že sa stále rozširuje.

2. Ktoré predstavenie vášho divadla považujete za najdôležitejšie?

     Našim najdôležitejším predstavením, ktoré sme tvorili ako kolektív  od prvých dialógov a o ktorom sme vedeli, pre koho to píšeme a aká je režijná predstava, bol v roku 2018 Zápisník. Išlo o zápisky sološnického kronikára pána Bakana z 1. sv. vojny. Striedali sme situácie z frontu a z dediny, snažili sme sa ukázať obe stránky a dopad nie len na vojakov, ale aj na bežných ľudí. Bol to pre nás taký iniciačný moment, pretože sme si prešli celým skúšobným procesom, zistili sme, ako spolupracovať, ako spolu komunikovať atď. Po tomto predstavení sme aj naplno pochopili, že našou pridanou hodnotou je, že spracovávam  skutočné udalosti z našej dediny. Toho sa držíme dodnes. Preto považujem Zápisník za naozaj dôležitý. Ak by som však mala vyzdvihnúť pre mňa umelecky najzaujímavejšie a aj z pohľadu divákov veľmi dobre hodnotené inscenácie, bola by to určite Krížová cesta a inscenácia Cesta k slobode (o sološnických emigrantoch). Obe sa bohužiaľ hrali len jedenkrát (obdobie korony). Stále premýšľame nad ich obnovením.

3. Každé divadlo dopĺňa postupne svoj repertoár, mení žáner, prináša niečo nové. Ako prebieha výber a príprava vašich predstavení?

     Ako som už spomínala, píšeme si iba autorské texty a vychádzame z miestnych kroník či rozprávania spomienok občanov. Na javisko prinášame príbehy a témy, ktoré sa Sološnice bytostne dotýkajú. Pridaná hodnota je v tom, že po každej inscenácii vznikne v dave divákov debata. Diváci spomínajú, opravujú, niektorí plačú a niektorí sa k tomu vracajú ešte po pár týždňoch znovu a znovu, keď nás stretnú a chcú sa našom predstavení porozprávať. 

     Takýmto spôsobom sme spracovali už spomínaný Zápisník pána Bakana či tému Karantény, ktorá v roku 1973 postihla obec. Inscenácia Sološnický zázrak, hovorí o uchránení obce pred zničením pred koncom 2. svetovej vojny. V inscenácii Jak to celé začalo sme rozprávali príbeh prvých ochotníkov z roku 1919, na ktorých tradíciu sme nadviazali. Cesta k slobode opisuje osudy Sološničanov, ktorí sa rozhodli emigrovať na východ – mladý manželský pár, kňaz aj skupina mladých mužov. Boli to konkrétne osoby, čerpali sme z konkrétnych listov a rozprávania. V Šoferáku hráme o roku 1974, keď si 40 žien hromadne spravilo vodičský preukaz priamo v Sološnici. Čelili rôznym prekážkam, no nakoniec ho všetky úspešne absolvovali.

     Všetky texty pre nás píše Adrián Kovár, ktorý je jedným z hercov a odvádza naozaj dobrú prácu. Nemyslím si to iba ja, ale aj odborná porota, ktorá mu udelila za text k inscenácii Karanténa prvé miesto v súťaži Žatva drámy 2024.

     Náš proces začína zvolením témy takmer 2 roky dopredu, postupne zbierame materiál, rozprávame sa, čítame kroniky a koncom jesene začíname písať scenár. Vieme, akých hercov máme k dispozícii a snažíme sa, aby všetci dostali priestor. Preto na to dbáme už pri písaní. Príbeh si vyskladáme podľa toho, aké postavy nám doňho zapadajú a role píšeme hercom priamo na telo. Na jar začíname s čítaním a so skúšaním, a v júni máme premiéru. Snažíme sa tvoriť jednu inscenáciu ročne.

4. Čo pre Vás znamená Vaše ochotnícke divadlo, aký vplyv má na vašich divákov a na Vás osobne?

     Naše divadlo je najmä naozaj rôznorodá no silná komunita. Vždy im hovorím, že sú to naše silné stránky – naša autentickosť, naša komunita a poctivá práca. Vďaka tomu funguje a rešpektujeme sa navzájom. Je nás viac ako 30 vo veku od 4 do 70 rokov. A to je naozaj veľa ľudí, ktorí spolu dokážu tvoriť, komunikovať, byť trpezliví a vážiť si každého navzájom. Toto pre mňa znamenajú Sološnickí divadelníci.

     Nič pre nás nie je problém a máme veľké sny. Zrekonštruovali sme si skvelú šatňu, v ktorej sa stretávame a cítime sa tam dobre. Teraz pracujeme na vonkajšej terase, aby sme v teplejších dňoch mohli tráviť čas aj vonku. Radi spolu skúšame a radi spolu zájdeme na pivo. Je to jednoducho také zoskupenie ľudí, ktorí by si bez divadla k sebe možno cestu hľadali oveľa ťažšie. No divadlo ich prepojilo a stalo sa ich súčasťou. Navzájom sa skvelo dopĺňajú a to je na tom krásne.

5. Na aké nové predstavenia sa môžu tešiť vaši diváci a aké máte plány do budúcnosti?

     Aktuálne pripravujeme text o Hádzanárkach, ktoré boli takmer 20 rokov silnou súčasťou Sološnice a dosiahli veľké úspechy na Československej úrovni. Baby zo základky v Sološnici, taký malý tím, ktorý vďaka dobrému vedenie dosiahol veľké veci. Súčasne so skúšaním budeme hrávať Šoferák nie len v Sološnici, ale aj v okolitých dedinách, takmer po celom Záhorí. Veľmi sa na to tešíme.

6. Zažili ste počas Vášho pôsobenia v divadle niečo výnimočné?

     Výnimočné sú pre nás vždy odozvy od divákov. Už som to spomínala, no je to naozaj dôležité. Pracujem aj v profesionálnych divadlách a toto je niečo, prečo sa stále venujem aj ochotníkom. Vidieť ten priamy dopad na divákov je jednoducho niečo neopísateľné.

     Pekný moment bol aj na našej poslednej premiére, keď v hľadisku sedela pani Vícenová, ktorá celú akciu Šoferák v roku 1974 viedla.  Počas niekoľkoročného vedenia Zväzu žien v Sološnici bola pre túto organizáciu hnacím motorom, ktorý jej otváral nové možnosti. Hrať o nej a počuť jej reakcie bolo super.

     A v neposlednom rade je výnimočná každá premiéra. Vždy hovorím, že je to taký malý zázrak, ako to vo výsledku všetko do seba krásne zapadne a že napriek tomu, že väčšina hercov je pracujúcich a času máme naozaj málo, tak sa pre nás na pár mesiacov v roku stane

sološnické divadlo prioritou a robíme všetko preto, aby sa premiéra podarila.

     Pre mňa osobne je výnimočná aj dôvera, ktorú od celého súboru cítim a ktorú si veľmi vážim. Viem, že niekedy sú zo začiatku pre členov súboru moje požiadavky zvláštne, no napĺňajú ich, lebo mojej koncepcii veria. Je to už naozaj krásna spolupráca.

7. Aké najkrajšie úspechy dosiahlo vaše ochotnícke divadlo?

     Veľký zlom pre nás nastal začiatkom roku 2024, keď nás riaditeľ Malokarpatského osvetového strediska v Modre – Roman Maroš pozval na Divadelné konfrontácie do Stupavy. Išli sme to s malou dušičkou skúsiť a otvoril sa nám úplne iný svet ochotníckeho divadla, ktorý sme dovtedy nepoznali. Z druhého miesta sme postúpili na Belopotockého Mikuláš, kde sme získali Strieborné pásmo a špeciálnu cenu Za udržiavanie tradície a výber lokálnych tém. Adrián Kovár získal 1. miesto za text Karanténa v súťaži Žatva drámy. Toto všetko sa nám podarilo tento rok a bol to pre nás veľmi pozitívny a motivujúci moment.

8. Čo Vás čaká najbližšie a na čo sa tešíte?

     Najbližšie nás čakajú novembrové reprízy Šoferáku – 4.11. o 19:00 v Sološnici a 19.11.2024 o 18:00 v Kuchyni. Veľmi sa tešíme na workshopy, ktoré vďaka MOS absolvujeme tiež v novembri. Pôjde o workshop javiskovej reči s Katkou Šafaříkovou a konzultácie k nášmu novému autorskému textu s režisérom Jurajom Bielikom. Po novom roku začneme skúšať naše nové predstavenie Hádzanárky a plánujeme sa zúčastniť rôznych divadelných festivalov. 

Viac o súbore sa môžete dozvedieť tu:

https://www.facebook.com/solosnickidivadelnici

https://www.youtube.com/@solosnickidivadelnici2932/featured

https://www.instagram.com/festivalna4sudoch/

Za rozhovor a fotodokumentáciu ďakujeme režisérke Sáre Zetocha Čermákovej 
a celému súboru želáme veľa úspechov pri ďalšej tvorbe a samotných predstaveniach.

Malokarpatské osvetové stredisko v Modre

Zdroj: Bratislavský samosprávny kraj

Translate »