Jacques Anquetil: Cyklistický génius, ktorý rozdeľoval Francúzsko
Jacques Anquetil bol iný. Nebol mužom, akého si Francúzsko prialo – bol však ten, ktorého si cyklistika zaslúžila. Päťnásobný víťaz Tour, pán časoviek, chladný vizionár aj provokatér, ktorý sa nebál hovoriť nahlas ani o dopingu. Jeho výkony fascinovali, jeho postoje šokovali a jeho súkromný život – rovnako nekonvenčný ako on sám – rozdeľoval krajinu, ktorá v ňom márne hľadala hrdinu.
Keď Jacques Anquetil v 50. rokoch vstúpil na cyklistickú scénu, Francúzsko zúfalo hľadalo symboly nádeje po strate kolónií. Rodák z Normandie bol však akýsi odmeraný, bez sentimentu. Na bicykli pôsobil ako hodinový stroj – elegantný, presný, s dokonalými pohybmi. Jeho štýl bol chirurgický, zbavený emócií, akoby bol vytvorený algoritmom, nie svalmi. Novinári ho prirovnávali k chirurgovi v dobe lazaretov, keďže jeho výkony boli čisté, no zároveň až neprirodzene bez bolesti. Zatiaľ čo diváci očakávali grimasy, pády a teatrálne utrpenie, Anquetil im ponúkal bezvášnivé „technické majstrovstvo“.
Cyklistika potrebovala príbeh a Anquetil žiadny nenúkal. Naopak, pod maskou ukrýval osobnosť, ktorá vedome búrala mýty o šampiónoch. Kým iní jazdci hrali rolu „mužov ľudu“, Anquetil bol individualista. Odmietal byť národným svätcom, „čistým“ atlétom či vzorom pre deti. Oveľa radšej provokoval. „Nie som hlupák. Nepôjdem osem hodín denne na hranicu svojich možností bez pomoci. Tí, čo tvrdia, že sú čistí, buď klamú, alebo nikdy nezvíťazili,“ povedal raz novinárom, keď ho konfrontovali s dopingom. Tieto slová šokovali, no Anquetil nevidel doping ako podvod, ale ako nástroj profesionalizmu. „Nemôžete chcieť šampiónov a zároveň ich trestať za to, že sa nimi stali,“ vysvetľoval svoju pravdu.
V 50. a 60. rokoch bol doping v cyklistike rozšírený a považovaný za takmer nevyhnutnú súčasť profesionálneho športu. Stimulanty ako amfetamíny, kofeín či kortikosteroidy boli bežne dostupné a ich užívanie nebolo prísne regulované. Cyklistika bola fyzicky extrémne náročná, s pretekmi trvajúcimi aj desať hodín denne, často bez dostatočného odpočinku alebo modernej výživy. Pretekári čelili obrovskému tlaku na výkon a doping bol vnímaný ako spôsob, ako ľudské limity prekonať.
Keď v roku 1966 organizátori Grand Prix des Nations zaviedli dopingové kontroly, Anquetil odmietol štartovať. „Ak chcete čistý šport, dajte nám ľahší itinerár a osem hodín spánku,“ vyhlásil. Jeho postoj nebol len vzdorom, ale aj výzvou – akoby nútil svet zamyslieť sa nad tým, čo je vlastne cena za víťazstvo. „Spýtajte sa Anquetila, čo užil pred pretekmi, a on vám to povie. Nikdy neskrýval fakty ani neodvracal zrak, ako to robili iní jazdci,“ napísal raz novinár Pierre Chany, jeden z mála, s ktorým Anquetil dobre vychádzal.
V roku 1968 mu chcel prezident Charles de Gaulle udeliť prestížny Rad Čestnej légie. Poradcovia však namietali: „Priznal sa, že berie doping. Zaslúži si toto ocenenie?“ De Gaulle vraj len pokrčil ramenami: „No a čo? Nechal v cudzine zaznieť Marseillaisu alebo nie?“ Taký bol Anquetil. Rozdeľoval aj spájal…
Anquetilova jazda nebola divadlom. Žiadne heroické útoky v kopcoch, jeho sila spočívala v efektivite a precíznosti. V časovkách – súbojoch s chronometrom – bol neprekonateľný. Tam, kde iní jazdci bojovali s emóciami, on dominoval číslami. „Keď sa postavil na štart, akoby všetko ostatné ustúpilo. On nepretekal – on dominoval,“ spomínal aj jeho taliansky arcival Felice Gimondi.
Päťkrát ovládol Tour de France (1957, 1961, 1962, 1963, 1964), dvakrát triumfoval na Gire (1960, 1964), raz na Vuelte (1963) a deväťkrát vyhral prestížnu časovku Grand Prix des Nations (1953–1966), v ktorej sa formovala jeho prezývka „Monsieur Chrono“. V roku 1956 prekonal aj hodinový rekord výkonom 46,159 km. Anquetil bol prvým cyklistom, ktorý vyhral všetky tri Grand Tours. V ére bez moderných technológií – bez slúchadiel, wattmetrov či tímových autobusov – pristupoval k cyklistike vedecky. Sledoval pulz, analyzoval regeneráciu, experimentoval s výživou (napr. vysokoproteínové diéty) a používal ľahšie rámy bicyklov, ktoré mu dávali výhodu v časovkách.
Bol to kyborg ešte pred dobou kyborgov. Spolupracoval s trénermi a lekármi, aby optimalizoval svoje výkony, čím predbehol dobu. Jeho tímy – Helyett či Saint-Raphaël – fungovali ako dobre naolejované stroje. Každý domestik vedel, že jeho úlohou je chrániť „Majstra Jacquesa“ za každú cenu.
Anquetilova kariéra je neoddeliteľná od jeho rivality s „večne druhým“ Raymondom Poulidorom. Táto dvojica stelesňovala dva svety: Anquetilov chladný, precízny a odmeraný i Poulidorov ľudský, srdcervúci, no vždy o krok pozadu. Ich súboj sa stal existenciálnym. „Ľudia mi tlieskajú, keď prehrám. Jacquesovi tlieskajú, keď ho nevidia,“ nechal sa raz počuť Poulidor. Tento súboj kulminoval na Tour de France 1964, kde si obaja rozdali zopár „úderov“ v Alpách aj Pyrenejach. V legendárnom stúpaní na Puy de Dome bojovali bok po boku, no Anquetil si udržal žltý dres. Avšak zatiaľ čo Poulidor prišiel do Paríža s láskou národa, Anquetil s titulom.
Táto zvlášťnosť akoby definovala francúzsku cyklistiku 60. rokov. Anquetil víťazil bez úsmevu, Poulidor prehrával s gráciou. Hoci prvý z nich dominoval, verejnosť túžila po hrdinovi, ktorý by bol k nej bližší i ľudskejší. Fanúšikovia jednoducho Anquetila nemali radi. Pri dojazde do Paríža ho neraz vítali piskotom. Reakcia? Anquetil si kúpil loď a nazval ju „The Whistles 1959“ (Piskoty 1959). Spomínaná rivalita sa časom stala symbolom rozporu medzi efektivitou a emóciou, medzi kontrolou a citom. „Tour rozdeľuje krajinu až po najmenšie dediny, dokonca aj rodiny, na dva tábory. Viem o mužovi, ktorý posadil svoju ženu na rozpálený sporák, pretože fandila Anquetilovi, kým on preferoval Poulidora,“ spomínal novinár Chany. V dnešnom svete cyklistiky by Anquetil mohol pripomínať nedávneho šampióna Frooma – nezastaviteľného, no neľúbeného. Zatiaľ čo Poulidor – ak by dnes žil – by možno skončil ako virálna hviezda sociálnych sietí. Porazený, ale milovaný.
Ak Anquetil šokoval svojimi názormi na doping, jeho súkromný život bol priam revoltou proti konvenciám. V roku 1958 sa oženil s Janine Boedovou, ženou o desať rokov staršou, ktorá predtým žila s jeho tímovým lekárom. Tú sa síce muž snažil ukryť pred dotieravým jazdcom v dome svojich priateľov, no „Monsieur Chrono“ si aj tak milovanú Janine odviedol v prezlečení inštalatéra. Zosobášili sa 22. decembra 1958. Čoskoro však zistíte, že to bolo v tomto príbehu azda to nejmenej… Anquetil zvyčajne chodil so Janine na všetky preteky. Poskytovala rozhovory a stala sa rovnako slávna, ako jej muž. Z prvého manželstva s doktorom Boedom mala dve deti – dcéru Annie a syna Alaina.
Dve vyženené deti mu totiž nestačili. Šampión túžil po vlastných. Tie neprichádzali ani po viac ako desiatich rokoch manželstva. Po ukončení kariéry tak Anquetil navrhol riešenie – zaplatí si vraj náhradnú matku. Trpká pilulka pre 99,9 percenta manželiek Janine nerozhodila. Naopak, jej riešenie bolo ešte šokujúcejšie. „Môžeš mať moju dcéru Annie!“ „Priznávam, vyrazilo mi to dych. Avšak na takéto riešenie som ochotne pristúpila. Musím priznať, že hoci som mala v tom čase iba osemnásť rokov, Jacquesa som platonicky ľúbila. Vedela som, že ho dokážem uspokojiť. Čo čakáte? Taký je život,“ takto sebavedomo komentovala vzťah s cyklistickým hrdinom a nevlastným otcom vo svojej knihe Annie. O dva roky, 31. júla 1971, porodila Anquetilovi vytúženú dcérku Sophie.
Ak si niekto myslel, že netradičná romanca sa v tejto chvíli skončí, hlboko sa mýlil. Milenecký trojuholník pokračoval ešte veľa rokov. „Nikomu z nás nebolo zvláštne, keď Jacques večer z mojej postele odchádzal k matke do tej manželskej. Všetci sme s tým boli zmierení,“ tvrdila Annie. Aj v rodine s liberálnejším vnímaním sveta narastalo s pribúdajúcimi rokmi napätie. Annie sa odsťahovala. Jej miesto v dome zaujal syn Alain s rodinou. A Anquetil mohol opäť „vystrájať“. Začal si románik s Dominique, manželkou nevlastného syna. Alebo inak: s vnučkou svojej manželky. Keď mu v roku 1986 porodila syna Christophera, bolo toho už priveľa aj na manželku Janine. Požiadala o rozvod. Pochopiteľne, že tento komplikovaný labyrint vzťahov šokoval aj celé Francúzsko. A Anquetil? Ten sa vôbec neskrýval. Svoje súkromie vystavoval s takmer exhibicionistickou otvorenosťou. „Žijem tak, ako chcem. Nežijem podľa predstáv ľudí, ktorí ma nepoznajú,“ vyhlasoval.
V inej ére by ho tieto škandály zničili, no v 60. rokoch mu paradoxne dodávali auru nedotknuteľnosti. Sponzori ako Helyett či Saint-Raphaël ho podporovali aj naďalej, pretože jeho výsledky boli neodškriepiteľné. Verejnosť ho síce tvrdo kritizovala, no zároveň fascinovane sledovala muža, ktorý sa neohýbal pred spoločenskými normami.
Anquetil nebol ani miláčikom tlače. Jeho odpovede novinárom boli stručné, ba často priam pohŕdavé. „Prečo by som mal oslavovať s tými, čo ma nepoznajú?“ odpovedal, keď ho kritizovali za odmeranosť po víťazstvách. Jeho normandský pôvod ho odlišoval od idealizovaného obrazu francúzskeho hrdinu, veď nebol ani parížsky švihák, ani temperamentný južan. Pre mnohých cudzí, keď víťazil, Francúzsko oslavovalo – ale s odstupom. Jeho apolitickosť bola ďalším paradoxom. V čase, keď sa športovci čoraz častejšie stávali symbolmi spoločenských hnutí – Anquetil zostával výsostne nezainteresovaný. Jeho rebélia nebola politická, ale osobná.
Médiá ho opisovali dvojako. Le Monde ho nazval „človekom s telom atléta a mysľou anarchistu“, L’Équipe ho označil za „mimoriadneho, ale nikdy nie úplne nášho“. Objavoval sa aj v karikatúrach a televíznych skečoch, ktoré ho zobrazovali ako „človeka bez tváre“, ktorý síce vyhráva, ale nikdy sa neusmeje. Aj televízne štáby ho len zriedka oslavovali, hovorili o ňom ako o symbole nepochopenej geniality. A súperi? Tí ho rešpektovali, no tiež si ho nevedeli zaradiť. Pre niektorých bol vizionár, pre iných robot, ktorý nikdy netrpel, prípadne démon, ktorý sa vysmieval morálke. Jediné, čo mu uprieť nemohli, bola jeho veľkosť.
Nebol to vzor. Bol však zrkadlom a potvrdením toho, že génius nemusí byť svätec. Bol najrýchlejší, ale nehral sa na čistého. Bol najinteligentnejší, ale odmietal skrývať svoje slabosti. Bol komplikovaný, ale nebol pokrytec. „Nechcel som, aby ma ľudia milovali. Chcel som, aby vedeli, kto som,“ vravel. Strach z pozemského konca ho sprevádzal po celý život. Keď mu veštica predpovedala, že zomrie počas voľného dňa na TdF 1964, rozhodol sa ho celý stráviť v hotelovej izbe. Napokon ho presvedčili až manažér Raphael Géminiani a manželka Janine, aby sa zúčastnil aspoň na tímovom večierku. Nervozita však spôsobila nadmernú konzumáciu jedla a vína, čo viedlo k problémom v nasledujúcej etape. Na sklonku života vraj odmietal aj chodiť do postele, z obáv, že sa už ráno neprebudí. Rakovina žalúdka ho 18. novembra 1987 v spánku tohto strachu definitívne zbavila. Mal len 53 rokov.
V čase smrti už nebol škandalista, ale legenda. A tí, čo ho kedysi nenávideli, ho začali obdivovať. Taký bol Anquetil. Počas života rozdeľoval, po smrti spájal. Azda aj preto na jeho náhrobku v Quincampoix nemohlo byť napísané nič výpovednejšie: „Pred ním si človek nedokázal predstaviť, že môže existovať nejaký Anquetil.“
