Heinkel He 162 bol brilantný, ale zároveň aj posledný zúfalý pokus Luftwaffe zastaviť ničivé spojenecké nálety. Stíhačka vďaka prúdovému turbokompresorovému motoru BMW 003 dosahovala maximálnu rýchlosť 830 km/h a vo vzduchu vydržala okolo 30 minút. K prvej leteckej jednotke sa revolučné Heinkely dostali až vo februári 1945, bojový krst potom prekonali len niekoľko dní pred pádom Tretej ríše.
He 162 vznikal v dobe absolútneho nedostatku materiálu, leteckého paliva a času na výcvik pilotov, čomu zodpovedala jeho konštrukcia. Mal to byť ľahký, pôvodne len 2000 kg vážiaci stroj, na ktorý by sa preškolili piloti klzákov a ktorý by po rýchlom zacvičení mohli pilotovať aj príslušníci Hitlerjugend. Tomu zodpovedalo aj jeho označenie Volksjäger, teda Ľudový stíhač.
Heinkel He 162 mal prúdový motor umiestnený na hornej časti trupu. Bočný pohľad na He 162. Heinkel He 162 mal nezvykle skosené smerovky. Detail prednej časti Heinkelu He 162. Na snímke z 2. svetovej vojny sú trupy lietadiel Heinkel He 162. Do kokpitov prúdových stíhačiek Heinkel He 162 mali zasadnúť aj deti z Hitlerjugend. Jeden z mála zachovaných exemplárov Heinkelu He 162 je v londýnskom múzeu RAF.
V dobe vývoja Heinkelu He 162, ktorý na osobnú žiadosť Hermanna Göringa začal v septembri 1944 a po neuveriteľných 90 dňoch skončil úspešnými testovacími letmi, mal v Nemecku prioritu iný prúdový stíhač. Bol ním Messerschmitt Me 262, ktorý prvýkrát vzlietol už v roku 1941, ale kvôli problémom s motorom Jumo 004 sa do služby dostal až o tri roky neskôr.
Nový Heinkel nesmel rozbehnutú výrobu Me 262 nijako narušiť, preto konštruktéri prišli s tým najjednoduchším a najlacnejším drakom, aký bolo možné navrhnúť. Na jeho hornú stranu potom namontovali prúdový motor, ktorý vzali z iného projektu, ktorým bolo štvormotorové bombardovacie Arado Ar 234 – vo svojej dobe vôbec prvý prúdový bombardér na svete.
Motor bol k trupu pripevnený len tromi úchytmi a od jeho upevnenia zhora si Nemci sľubovali, že pri núdzovom pristátí bude väčšia šanca, že motor prežije a bude ho možné znovu použiť. To si ale vyžiadalo vybaviť kabínu vystreľovacím sedadlom – v prípade núdze by totiž pilot nedokázal stroj opustiť len s padákom. He 162 sa tak stal prvým sériovo vyrábaným lietadlom s katapultovacím sedadlom na svete.
Ďalším inovatívnym prvkom bolo zaťahovanie podvozku do trupu lietadla a použitie predného kolesa, čo umožňovalo vzlietnuť a pristáť aj v poľných podmienkach. Na druhú stranu mal Heinkel He 162 pristávaciu rýchlosť okolo 200 km/h, čo pristátie naopak značne sťažovalo.
Nemci plánovali, že vďaka nízkej materiálovej náročnosti (krídla boli z dreva, kolesá z Junkersu) a masívnemu využitia otrockej práce dokážu továrne v krátkej dobe vyrobiť tisíce týchto jednoduchých stíhačiek a zvrátiť tak pomer síl v prospech Nemecka. Skutočnosť ale bola celkom iná. „Bolo vyrobené dostatočné množstvo súčiastok na postavenie asi 170 Heinkelov He 162. Ak ide však o skutočne zostavené lietadlá, bolo ich údajne 116. A ak ide o lietadlá skutočne dodané komukoľvek, kto s nimi mohol lietať, bolo ich asi 56,“ zhrnul historik letectva Dan Sharp skutočný stav.
Lietadlá vybavené dvoma kanónmi kalibru 20 alebo 30 mm sa nakoniec do ostrej akcie dostali až vo vrcholiacom chaose pred zrútením Tretej ríše a ich prípadné bojové úspechy je tak ťažké zdokumentovať. Preukázateľný úspech potvrdil 19. apríla 1945 jeden zo zajatých pilotov RAF, ktorý uviedol, že ho zostrelil prúdový lietadlom popisom zodpovedajúci He 162, v ktorého kokpite sedel Günther Kirchner. Ten bol ale týž deň pri návrate na základňu v severnom Nemecku zostrelený britskou stíhačkou Hawker Tempest.
