Postupom času sa ukazuje, že teória o atentátnikovi ako o osamelom vlkovi dostáva jednu ranu za druhou. Zrekapitulujme si teda niektoré okolnosti, ktoré v mediánom ruchu zanikli, alebo je veľký záujem, aby sa o nich verejne hovorilo čo najmenej.
Tak predovšetkým – prečo Meta (vlastník Facebooku ) náhle, sotva dve hodiny po atentáte
zmazala celú jeho facebookovú históriu?
Kto mal záujem na tom, aby sa celá facebooková komunikácia atentátnika náhle zmizla ?
Kto mal záujem, aby nebolo možné zistiť, s kým si atentátnik písal, s akými politikmi komunikoval, aké príspevky zdieľal, čo čítal a aké texty ho radikalizovali ?
Kto boli jeho priatelia na Facebooku, aké boli jeho postoje, mal už v minulosti vyhrážky ?
Tento neskutočne cenný materiál pre vyšetrovateľov je zrazu nedostupný. Prečo asi? V koho je to prospech ? A samozrejme tým otázky nekončia. Prečo vyšetrovatelia resp. OČTK, teda orgány činné v trestnom konaní, nemohli urobiť bytovú prehliadku
u podozrivého hneď nasledujúci deň po atentáte ?
Prečo ju dozorujúci sudca povolil až na druhýkrát? Potreboval niekto v atentátnikovom byte „poupratovať“ ? Prečo sa média o to nezaujímajú ? Prečo to nikoho netrápi ? To sú všetko zásadné a dôležité otázky a zdá sa, že niekto vplyvný má veľký záujem na tom, aby sa to zamietlo pod koberec, aby pravda nikdy nevyšla najavo.
Alebo sa mýlim ? Samozrejme, celé vyšetrovanie budeme aj naďalej dôsledne sledovať a musíme veriť, že aj keď niekto vplyvný má veľký záujem, aby sme sa skutočnú pravdu nikdy nedozvedeli, pravda nakoniec výjde najavo.
Dzurinda ako chronický politický zombík znova nakrátko vyliezol zo smetiska dejín, na ktoré má už doživotne vyárendované miesto, aby dodal svoj podpis pod iniciatívu podobných skrachovancov ako neúspešná prezidentská kandidátka Hillary Clinton, britský expremiér Boris Johnson, či ex šéf NATO Anders Fogh Rassmusen, ktorej cieľom bolo, aby sa okrem iného, aj z územia Slovenska ostreľovali ruské rakety, ktorými sa bojuje na Ukrajine.
Cieľ je jasný, zatiahnuť štáty NATO do rusko – ukrajinského konfliktu. To, že niečo také žiada úplne okrajova figúrka našej politickej scény, by nás nemalo uspať. Nieto totiž pochýb o tom, že ak by o niečo také bol požiadaný vyplznutý jastrab Jaroslav
Naď, nohy by si dolámal, aby to mohol podpísať. A letmý pohľad na skvadru, ktorá bola na Korčokovej volebnej noci, dáva jasne najavo, že práve takéto kádre by tvorili jeho poradný tím. V tejto súvislosti hádam nemá význam pripomínať, v akom stave bolo Slovensko po prvom kole prezidentských volieb, kedy naozaj reálne hrozilo, že podobné kádre budú formovať politiku prezidenta Korčoka. Slovensko stálo naozaj na okraji priepasti, ale šťastnou zhodou okolností a vďaka silnej mobilizácii zdravo uvažujúcich občanov sa jej vyhlo.
Roman Michelko
https://roman-michelko.sk/
