Z reportérky Glancu na tréningovom tábore pre seriálových agentov
Opuštená továrenská hala v pražských Dejviciach sa na jeden deň premenila na tréningový tábor pre seriálových agentov. Ako reportérka Glancu som dostala jedinečnú možnosť sledovať na vlastné oči odborný výcvik hercov napínavého seriálu Extraktoři. Prijala som ju s rešpektom i trochou obáv, ktoré čoskoro vystriedali nadšenie a adrenalín.
Vchádzam do šera prázdnej továrenskej haly, kde už z diaľky počujem ostré povely a cvakanie zbraní. Tvorcovia úspešného seriálu Extraktoři tu zahájili prípravy na druhú sériu. Hneď v úvode mi Lenka Szántó, kreatívna producentka Novy, dáva kontext: „Bude to príbeh o iných českých unesených.“ Rovnako ako prvá séria sa i tá nová inšpiruje skutočnými kauzami. Naša „extrakčná“ jednotka sa pozrie do viac krajín než minule: čakajú ju misie v Líbyi, Libanone, Sýrii či Iráne. Szántó naznačuje, že dej čerpá z najmenej troch reálnych prípadov, ktoré česká rozviedka riešila.
Akčnejšie, prosím!
„Akčných scén tam bude o dosť viac. Počuli sme od divákov, že sa im akcie Petra s Tedom páčili,“ zmieňuje producentka role, ktorých sa ujali Jan Révai a Jakub Štáfek. Extraktoři si divákov získali aj tým, že vďaka seriálu mohli „pozerať špiónom pod ruky“ – sledovať ich prácu v teréne.
Pri tak ambicióznom projekte nesmú chýbať odborní poradcovia. V kúte haly postáva niekoľko mužov v maskáčoch. Sú nenápadní, ale bedlivo sledujúci každý pohyb. „Niektorí poradcovia zostávajú v anonymite, ale jedného môžeme predstaviť… Toto je Martin Uher, bývalý príslušník civilnej rozviedky,“ ukazuje mi Szántó na sympatického pána s doskami v ruke, do ktorých stále nakukuje a ktorý práve v pokoji diskutuje s režisérom.
Martin Uher slúžil 25 rokov u českej spravodajskej služby (ÚZSI) a podieľal sa na operáciách po celom svete. Teraz je v civile a dohliada, aby akčné scény Extraktorov boli čo najrealistickejšie. „Radí nám s taktickými vecami, čo sa u rozviedky môže stať a čo skôr nie,“ vysvetľuje producentka. Niektoré detaily skutočných prípadov si Uher kvôli doživotnej mlčanlivosti samozrejme musí nechať pre seba. „Ani to po ňom nechceme, nerobíme rekonštrukciu, ale dramatický príbeh,“ dodáva Szántó. Čo však Martin Uher môže, to rád predá – napríklad zvyky a postupy operatívcov alebo správnu terminológiu. A hlavne pokoj – ako hovorí Lenka Szántó, len tak niečo ho nerozhodí. „Keď mu položíme otázku, na ktorú už nemôže alebo nechce odpovedať, začne sa akurát vrtať a brúsiť, to poznáme, že sme narazili na niečo, čo sa asi naozaj robí dodnes,“ smeje sa producentka.
Výcvik v opustenej továrni
Po úvodnom brífingu už sledujem dianie uprostred haly. Scéna vyzerá ako z policajného cvičiska: improvizované prekážky, staré dvere opreté o zárubňu a okolo nich skupinka ľudí. Hlavný aktér Jan Révai. Herečka Pavla Gajdošíková sa tentokrát prišla len pozrieť a nezúčastňuje sa. Révai stojí v čiernom oblečení, prepotenom vedrom i námahou. V očiach má odhodlanie a možno i kvapku nervozity. Čaká ho nácvik oslobodzovania rukojemníkov zo zajatia, pekne natvrdo a so zbraňami.
„Môžeme ukázať, ako viete high ready, low ready pohyb so zbraňou?“ vyzýva jeden z policajných poradcov Révaia. Pristupujem bližšie, toto si nechcem nechať ujsť! Herec si nasadzuje ochranné okuliare a berie do rúk útočnú pušku – samozrejme ide len o vernú atrapu. Inštruktor mu ide príkladom a trpezlivo vysvetľuje: „Mnoho ľudí si myslí, že držanie alebo pohyb so zbraňou je nejaká špeciálna veda. Nie je, malo by to byť hlavne prirodzené a pohodlné,“ zdôrazňuje a upravuje hercovi postoj. „Nohy dajte na šírku ramien… tak, správne. Zbraň oprieť pevne do ramena.“ Honza počúva, ľahko pokrčí kolená, pušku drží namierenú k zemi pred sebou, to je tzv. low ready, základná pripravená poloha. „A teraz high ready,“ zaznie ďalší pokyn. Herec plynule zdvíha ústie zbrane do úrovne očí – hop! Vyzerá to jednoducho, ale nacvičiť tenhle ladný a zároveň istý pohyb chce čas.
Révai je však vo svojom živle. Už v prvej sérii si osahal reálne zbrane a osvojil si základy, takže teraz môže inštruktorom predviesť, čo sa naučil minule. A darí sa mu dobre. „Výborne,“ pochváli ho seo-consulting.sk/“ title=“poradca“>poradca po niekoľkých opakovaniach a Honza sa spokojne usmeje. Na jeho výkone je vidieť, že fyzičku ani techniku nepodcenil – ostatne Martin Uher mi neskôr prezradí, že Jan Révai je mimoriadne učenlivý a má „mačacie pohyby“, takže taktiku zvláda skvele.
A ide sa pre rukojemníkov!
Nasleduje secvičenie modelovej situácie: oslobodenie rukojemníkov. Továreň sa otriasa výbuchom (našťastie len simulovaným, z reproduktorov zaduní zvuk a niekto rozbije sklo pre efekt). Dvaja zakuklení členovia zásahového tímu (v podaní Révaia a kolegu) vyrážajú kupredu a mocne kopnú do dverí. Prásk! Drevené dvere letia dokorán a komando vbieha dovnútra. „Don’t move, hand on the wall,“ kričí herec podľa naučeného scenára.
Ak vedia, že sa hovorí na Čechov, tak potom pokladajú otázky: „Meno? Odkiaľ si? Nepripevnili na tebe niečo?“ V miestnosti (vyznačenej len páskou na zemi) sa krčí dvojica rukojemníkov, čo sú komparzisti hrajúci vyľakaných civilistov. V ostrej akcii by teraz nastal chaos: hluk, streľba, krik, dupanie. Presne takúto atmosféru sa snažia navodiť i tu. Operatívci svietia baterkami, mieria zbraňami do kútov. „Stúpni si! Zdvihni ruky!“ reve Jan Révai na „rukojemníkov“ tak, až mi behá mráz po chrbte.
Práve jednoduché, prísne povely sú kľúčové, ako mi potvrdil Martin Uher: „Komunikácia s rukojemníkmi musí byť priamočiara, žiadne zbytočnosti. Ten človek má obrovský stres a v tej chvíli vníma každé slovo skreslene. Stačí krátke pokyny: stúpnuť, meno, ruky nahor… to bohato stačí,“ vysvetľoval mi neskôr.
Z rohu celej akcii prihliadajú opravdiví policajti a ticho hodnotia: držanie zbraní, krytie, postup. Keď je po všetkom, nasleduje rozbor: čo bolo dobre a čo je treba pilovať. Herci si oddýchnu, otrú pot. I ja som zadržiavala dych napätím. „Celkom adrenalín, čo hovoríte?“ smeje sa jeden z uniformovaných inštruktorov a má pravdu, srdce mi búši, ako by som tu údernú akciu sama prežila.
Ako by to bolo doopravdy?
Behom dňa sa podobné cvičenie niekoľkokrát opakuje, vždy s drobnými obmenami. Niekedy sa trénuje potichu plíženie po schodoch do poschodí továrne, inokedy napríklad komunikácia cez vysielačky. Zásadná je zohranosť tímu a bezpečnosť. Pýtam sa jedného z poradcov, ako náročné je zvládnuť taký zásah v reále. „Keby to robila špeciálna jednotka, prebehne to ako na drôtikoch, dvadsať ľudí prečeše barák a nikomu sa nič nestane. Lenže títo hrdinovia nie sú špeciálna jednotka, sú to spravodajci, takže často riešia situácie za pochodu, sami dvaja alebo traja, a nemajú o všetkom informácie. Je to oveľa väčšie riziko,“ vysvetľuje mi odborný poradca (prikyvuje útočí i Martin Uher, ktorý má s takými improvizovanými akciami svoje skúsenosti).
Skutočný úspech zásahu potom nezáleží len na tréningu, ale i na šťastí. „Najhoršie je nerobiť nič – keď strachy ztuhnete, to je koniec. Ale taktiež nesmiete mať smolu. Môžete mať výcvik aký chcete, a rovnako vám nepomôže, keď budete prvý na rane,“ hovorí úprimne.
V pauze medzi nácvikmi vo mne zvíťazí zvedavosť a zo srandy sa vypytujem: „Keby sme sa ja a napríklad tu Pavla Gajdošíková spikli proti vám,“ smejem sa na urasteného policistu, „mali by sme šancu vás pri našom malom vzraste zneškodniť?“ Chlapík sa pobavene zakrní pod štítom helmy. „Technicky? Keď viete, čo robíte, tak možno áno. Vo dvoch proti jednému… Ale záleží, ako moc by ste sa báli o život. V reále človek skôr utečie alebo sa schová,“ vysvetľuje zhovievavo. „Vo finále by ste museli mať hlavne kliku.“ Jeho odpoveď ma rozosmeje a vlastne i upokojí. My dve sa rozhodne do žiadnej bitky púšťať nebudeme.
Autenticita nadovšetko
Nič sa neponecháva náhode a nič sa neodpúšťa. Každý zle namierený lakeť či použitý termín, ktorý by profesionáli nepovedali, je hneď opravovaný. „Jedna z najčastejších kravín v českých seriáloch je, keď scenár strčí postavám do úst výrazy, ktoré by žiadny skutočný agent alebo policajt nikdy nepoužil,“ hovorí mi neskôr Martin Uher. Práve on dohliada na to, aby dialógy i jednanie hrdinov Extraktorov nevyzneli laikom nezrozumiteľne a znalcom na smiech. Keď počujem jeho kritiku televíznych klišé, musím súhlasiť – kto by nepoznal scény, kde zloduchov počúva odposluchom cez štyri steny alebo keď hrdina vytiahne z vrecka zariadenie veľkosti krabičky od zápaliek a to má zázračne neobmedzenú baterku. Takéto nezmysly v Extraktoroch nečakajte. „Nie je tam nič, čo by nešlo urobiť v skutočnosti. Samozrejme si občas pomôžeme filmovou licenciou, ale čo sa týka remesla, držíme sa reality,“ ubezpečuje ma Uher.
Chudák scenárista
Pre dosiahnutie tohto cieľa spolupracoval Martin Uher úzko so scenáristom Janom Stehlíkom a režisérom Honzom Palackým. Nad hromadou papierov spoločne premýšľali, ako zmieriť realistickosť s dramatickou skratkou. „Chudák scenárista stále len škrtal,“ spomína poradca, „pretože keby tam dal všetko, čo by reálne predchádzalo akcii, jeden diel by trval tri hodiny.“
Tvorcovia teda museli občas zjednodušovať, pre
